Index

Kapitola 1: Kapitola 1
Kapitola 2: Kapitola 2
Kapitola 3: Kapitola 3
Kapitola 4: Kapitola 4
Kapitola 5: Kapitola 5

Kapitola 1: Kapitola 1

Zpět na obsah

Kapitola 2: Kapitola 2

Zpět na obsah

Kapitola 3: Kapitola 3

Zpět na obsah

Kapitola 4: Kapitola 4

Au, au , moja hlava. Moja úbohá hlava. Čo som jej to len spravila? Pomaly som prichádzala k sebe. Otvorila som oči a uvidela biele steny. Obzrela som sa po okolí a uľavene si povzdychla. Už som sa bála, že to so mnou nedopadlo najlepšie. Takže oči mám v poriadku. Skúsila som pohnúť rukou, nohou, uchom... áno. Všetko robí to, čo má. Pretrela som si oči a už pri mne bola madam Pomfreyová.

,,Tak čo srdiečko, ako sa cítiš?" zisťovala.
,,Hrozne... Bolí ma hlava," zabručala som.
,,To sa ti nečudujem. Veľmi škaredo si spadla. Mala si zlomenú nohu, ale už je to v poriadku. Toto vypi a prejde ťa aj tá hlava," usmiala sa a ja som exla podávaný zelený elixír.
,,A ako som sa sem dostala?" ,
,Našiel ťa bystrohlavský tím a musím povedať, že si mala šťastie. Mohla si tam ležať aj do rána a noci bývajú chladné." Takže som nikomu nechýbala. Tak to je fajn! Skutočne... Zababušila som sa do periny a prevrátila sa na bok. Hmm... mohla som tam ležať do rána? A ráno by si možno niekto uvedomil, že som neprítomná? Pochybujem! Ani pes by za mnou neštekol. Teraz aspoň vidno, ako na mne niektorým ľuďom záleží. Všetci ma majú viete kde... Privrela som oči a zamrvila sa. Po líci mi stiekla prvá z milióna sĺz, ktoré ešte dnes vyroním.
,,Čo sa jej stalo?" ozval sa mužský hlas, mne dobre známy.
,,Prepadlo sa s ňou tribúna a na pár hodín stratila vedomie. Mala zlomenú nohu, ale inak nič vážne." ,,Niekoľko hodín, vravíte?"
,,Áno. Ležala tam sama a nikto si ju nevšimol. Až bystrohlavský tím pri tréningu. Chúďa."
,,Bola tam sama?"
,,Myslím, že nie. Chrabromil tiež trénoval."
,,Tak to bolo od nich milé. Dúfam, že niektorého z nich po ceste stretnem. Strhnem mu pár bodov," a zasmial sa tým mraziacim smiechom. Premohla som sa a nezavrnela od blaha, do ktorého ma jeho smiech priviedol.
,,Ó, pán riaditeľ! Čo vás k nám privádza?" zašvitorila madam Pomfreyová.
,,Profesor Malfoy, Poppy. Potrebujem s ním hovoriť. Budete taká dobrá?" poprosil a madam odkráčala.
,,Tak?" opýtal sa riaditeľ.
,,Tak neviem. Bola tam. Sama. Prepadla sa a ležala tam v bezvedomí niekoľko hodín. Neviem či to videla."
,,A jej brat? James?"
,,Neviem... Asi sa na ňu vykašľal alebo čo. Zdá sa, že nie je po oteckovi, čo?!"
,,Draco!" napomenul ho riaditeľ.
,,Asi sme ich neodhadli. Čo si myslíš ty?"
,,O čom? Aha... áno, myslím, že to videla."
,,Dobre. Teraz radšej poďme. Necháme ju spať," začula som hlboký vzdych. ,
,Keby ešte žil, bol by šťastný, že sa na ňu môže dívať. Pohľad na Lilly bol vždy upokojujúci. Bola veselá a vždy vysmiata. Táto Lilly, je skôr ako on."
,,A videli ste jej oči?" opýtal sa Malfoy.
,,Áno, mal som to šťastie. Videl som ich hneď v prvý deň. Škoda, že až tak neskoro…"
,,Pán riaditeľ, ale… sú to určite oni?"
,,Určite," opäť si povzdychol a spolu s Malfoyom odkráčal preč. Bleskove som otvorila oči. O čom to hovorili? Alebo lepšie, o kom? Posadila som sa a začala sa obliekať. Po dlhom presviedčaní ma madam Pomfreyová pustila na fakultu. Musela som jej, ale sľúbiť, že sa budem šetriť. Cestou do klubovne som rozmýšľala, čo poviem Jamesovi. Vlastne sa ani nemám načo hnevať. Som len sklamaná …
Povedala som Tučnej pani heslo a vošla do klubovne. Sánka mi poklesla pri pohľade na tú spúšť. Ovalil ma pach alkoholu. Ľudia okolo mňa sa hlučne zabávali, hudba hlasno revala, pár študentov sedelo a pilo. Videla som Mela ako si desať centimetrov od pohára nalieva whiskey, Thomasa jak sa snaží prechrápať hudbu, videla som páriky robiť dosť odvážne kúsky, ktoré nepatria na verejnosť, ale nevidela som Jamesa. Prestrkávala som sa davom a hľadala svojho brata. Pri vchode do chlapčenských spální som zbadala jeho bundu, a tak som vošla. Po zemi sa váľali rôzne kusy oblečenia, až som došla k pootvoreným dverám s nápisom 7. ročník. Otvorila som ich a uvidela Jamesa. Ležal na posteli s dvoma dievčatami. Boli zakrytí perinou, ale ľahko sa dalo zistiť, čo sa tu dialo. Sklopila som zrak. Nehľadal ma. Našiel si oveľa zaujímavejšiu prácu. Čo by ho mohla zaujímať jeho hlúpa sestra. Radšej som zavrela dvere a zišla dole do klubovne. Musela som sa oprieť o stenu a zhlboka dýchať. Zbadala som však dosť divo sa tváriaceho chalana ako sa ku mne približuje. Pre istotu som sa začala vzďaľovať... Ešte toto mi chýbalo. No fakt.
,,Kam sa tak ženieš, zlatko?" chytil ma za habit a pritiahol k sebe. Fuj! Tiahol z neho alkohol a cigarety. Všetkou silou som sa mu vytrhla a utekala preč. Toto bola posledná kvapka. Nič teraz nie je dôležité. Len utekať. Bežať čo najďalej… až na koniec sveta. Tam, kde budem len ja. Zastavila som sa až pri jabloni v najodľahlejšej časti areálu. Udýchane som sa o ňu oprela. Tu už môžem. Tu som sama.
Chcete vedieť, čo som urobila? Rozplakala som sa. Rozplakala som sa tak, ako nikdy. Najhorkejšie a najsrdcervúcejšie ako to len šlo. Proste som sa hodila do trávi a plakala. Plakala nad sebou, nad Melom, Tomom, Jamesom, nad našimi, nad tými spomienkami, ktorým vôbec nerozumiem, ešte aj nad sebou. Ale to som už asi spomínala.
,,Slečna Woolfová? Lilly?" ozvalo sa nado mnou. Nedokázala som sa pozrieť hore. Ten hlas som spoznala. Len on dokázal privolať húf zimomriaviek na môj chrbát. Prečo ma musel takto vidieť? Prečo on? Kľakol si ku mne a ja som zacítila jeho pohľad na svojom chrbte. Nastúpil ďalší príval sĺz. Rukávy som už mala úplne zmáčané, ale ja nie a nie prestať. V tom urobil niečo, čomu stále nemôžem uveriť. No... jemne ma chytil za lakte a posadil ma. Samozrejme, že som sa nebránila. Viac - menej som sa k nemu nahla a oprela sa o jeho rameno. Trochu zmeravel ale viete si predstaviť ako mi na tom vtedy záležalo, nie? Veď keď ste nešťastný je vám jedno u koho sa vyplačete.
A tak som mu rumázgala na pleci a pritom vdychovala jeho nádhernú vôňu. Pravdu povediac, tisla som sa naňho ako mucha na lekvárovú buchtu. Vôbec nevedel čo má robiť a tak ma len nemotorne hladkal (ak sa to dá tak povedať) po vlasoch a ja som sa začala upokojovať. Veď už bolo načase, no nie? Stále som si však v hlave prehrávala tú poslednú spomienku. Prečo som videla aj tých dvoch? Prečo sa otec rozišiel s mamou a prečo musím mať takéto vízie práve ja? No ale… dievča s potrhanou blúzkou nazvalo toho chalana Ronald. Ronald Weasley. A Ronald povedal, že o chvíľu príde jeho sestra, ale prišla Ginny. Alebo žeby… ale to nie… a možno áno… Áno!
Myslím, že moje srdce vynechalo pár úderov. Musím to povedať Jamesovi, Tomovi a aj Melovi… Ježiši Kriste, Mel! Vytrhla som sa Malfoyovi z náručia a upaľovala do hradu. Asi som mu mala niečo povedať, ale teraz musím urobiť jednu vec. Teraz ide o život!
Vybehla som hore a vychŕlila heslo na Tučnú pani. Oslava sa pomaly končila... Väčšina populácie Chrabromilu už bola taká opitá, že sa nevládala ani hýbať. Vysliedila som Mela a ako šialená dobehla k nemu. Schytila som ho za golier a zatriasla ním. Nech sa preberie, nie?
"Hmmbalblahm" zamumlal. "Mel! Preber sa! Ihneď!" triasla som ním jak zmyslov zbavená. Otvoril zlepené oči a snažil sa na mňa zaostriť.
"Mel hneď mi povedz ako sa volá tvoj otec! Mel! Tak hovor!" kričala som naňho.
"V-volá sa R-R-Ron," ledva zo seba dostal.
"Ronald, myslíš?"
"Áno," zašepkal a vrhol sa na bok, aby mohol hodiť šabľu. Hľadela som naňho, no myšlienkami som bola úplne inde. Práve som zistila meno mojej matky a meno najlepšieho priateľa môjho otca! Kľúčom k zisteniu, kto som a prečo zomreli naši, je jedna jediná rodina. Weasleyovci.

"Ahoj! Ja som Lilly. Lilly Weasleyová... To si povedal mne? Povedal si to mne??? Vieš s kým sa vôbec rozprávaš?! JA som Lilly Weasleyová." Bože, čo to robím? Ja sa normálne rozprávam zo zrkadlom! Aj keď... s kým by som sa mala rozprávať, ak nie sama zo sebou?
S Jamesom som sa pohádala ako ešte nikdy. Povedala by som, že až do krvy, ale tá nebola jeho ani moja. Hádali sme sa totiž na Starostlivosti o zázračné tvory a nechtiac som poranila murtlapa. Tak mu treba, nemal sa toľko vrtieť. Kedže sa James so mnou nebaví (a ja s ním), nerozpráva sa so mnou ani polovica Chrabromilu. Vedela som, že je obľúbený, ale že až takto... To ma fakt šoklo. Nepovedala som mu ani o zistení a neprezradila som mu mu ani, že jeden z jeho najlepších kamošov je s najväčšou pravdepodobnosťou náš bratranec. Pri každej príležitosti som sa na Mela usmievala a prihovárala sa mu. Musím priznať, že bol zo mňa zjavne dosť nervózny a červeneli mu uši. Je to také roztomilé... Ale vždy, keď zazrel Jamesa, smutne sa na niečo vyhovoril a ubzikol. Takže naozaj som v poslednom čase strašne osamelá a točím sa v jednom kole. Škola, úlohy, spánok, škola, úlohy, spánok, atď... Malfoy sa na mňa ani nepozrie a ani sa mu nečudujem. Prekročí hranice učiteľ - žiak a tak nádherne sa ma snaží utešiť a ja čo urobím? Bez slovka mu zutekám. Aj som sa snažila ospravedlniť a poďakovať... On však len chladne odbil moje snahy a bolo to. Ale viete čo??? Niekto sa so mnou predsa len baví!!! Hádajte! Netušíte, však? Uzavrela som priateľstvo s Argusom Filchom! Áno, presne tak. Šokujúce, čo? Je to skutočne milá historka.
Totiž, raz večer, keď sa mi minul šampón (ktorý si sama vyrábam) som sa odkradla do školských zásob s prísadami do elixírov a hľadala som tam nejaké... prísady, samozrejme. A on ma tam načapal. Už mi udeľoval trest, keď som mu navrhla dohodu. Nezrazí mi žiadne body a neudelí trest, ak mu budem pomáhať. Nie pri špehovaní spolužiakov, ale s prípravkami na čistenie. Úbohý šmukel váhal. Pripomenula som mu pleseň na treťom poschodí a blchy pani Norisovej. Tá mačka vyzerá skutočne zúbožene. Odprisahala som mu, že ak ani jeden z mnou pripravených elixírov nebude fungovať, dá mi trest na celí školský rok. Elixíry sú môj koníček. Rada si pripravujem rôzne masti, voňavky, šampóny a aj pre Doris som vymyslela aviváž. Odvtedy bolo nosenie rolákov radosť... Viete, neelektrizovali sa mi vlasy. Po našej dohode bola spokojnosť na oboch stranách. Ja som si pískala pri varení a on pri čitení plesne. A pani Norisová konečne vyzerá ako mačka! Filch nie je až taký zlý... Je len zatrpknutý a tak. Pár študentov ma videlo v jeho spoločnosti a na popularite mi to nepridalo. Pochopiteľne. No, ale prejdime na zaujímavejšiu tému. Dnes je Halloween a robí sa akási oslava vo Veľkej sieni. Vraj takéto oslavy bývavali veľmi rezké ale potom prišli zlé časy a teraz sa snažia navrátiť do starých koľají. Posledných osemnásť rokov (to som sa dozvedela na dievčenských záchodoch). Aspoň sa trocha odreagujem. Na háro som si vyliala môj vlastný vynález na zbrčkavenie vlasov a obliekla si čierne šaty po kolená s krátkym rukávom. S úsmevom som si obula milované číňanky a vykročila na večeru. Sieň bola nádherná. Vo vzduchu poletovali sviečky, vyrezávané tekvice a húfy netopierov. Stoly sa prehíbali pod kopou sladkostí a z celého miesta proste sršala tá správna nálada... Dumbledore povedal pár slov, ktoré mi nedávali zmysel, jedným šmahom prútika vyčaroval pódium a naň vyskočili ľudia s hudobnými nástrojmi. Sudičky. Počula som, že v Anglicku sú varený-pečený, ale hrať som ich ešte nepočula. Dúfam, že tu platí to, že vekom sú veci lepšie...

Zábava to bola teda na úrovi, to musím uznať. Hudba bola senzačná, punč chutný, ľudia tancovali o dušu a ja som sa na pár výkonoch zbávala. Pri stole. Ako inak. Nikto po mňa neprišiel aby som s ním tancovala. Mel s Tomom menili partnerky ako ponožky, keď je vonku mokro a James samozrejme nezaostával. Jeho pozornosť však stále mierila na jednu časť sály. Stál tam húf dievčat, sústredených okolo jednej fakt peknej čiernovlásky. Dievčatá si zvyčajne dopodrobna neprezerám ale táto ma niečím zaujala. Vlasy mala husté tak po plecia a bola vysoká a štíhla. Veľmi pekne sa usmievala a oči jej žiarlili. Pri pohľade naňu som sa musela usmiať aj ja. Bude to asi veselé stvorenie. A James mal o ňu očividný záujem.
"Ahój! Čo tak sama?" vybafol na mňa Mel až som nadskočila.
"Veď ty dobre vieš prečo som tak sama..." povedala som smutne. Až mu ovisli uši. Doslova.
"Prečo sa neudobríte?" skoro žobronil.
"Nemôžem... kým na sebe nedá poznať, že je mu to aspoň trocha ľúto!"
"Lilly buď rozumná. Aspoň ty." Otvorila som ústa, že mu odpoviem ale v tom James cez celú sieň zakričal: "Nebav sa s ňou! Zbytočne mrháš čas na takú..." to čo chcel povedať som už nepočula. To pekné dievča doňho totiž vrazilo a on sa roztiahol na zemi.
"Óó, prepáč," neúprimne prehodila jeho smerom a prichádzala ku mne. Mel už za ten čas bežal bračekovi na pomoc.
"Čo si tomu idiotovi spravila?" opýtala sa.
"Narodila som sa," a otrávene som zdvihla jedno obočie.
"Tak to bol preňho určite hrozný úder," naoko sa zhrozila.
"Bol a ešte aj bude," zašepkala som a ona sa rozosmiala.
"Páčiš sa mi," povedala, "ja som Lia. Lia Weasleyová." A široko sa usmiala. Páčim sa jej? Ha? A inak -šokla ma! Weasleyová???
"Zaskočila som ťa, však? Pýtaš sa, ako to, že nie je ryšavá ako všetci Weasleyovci? Niesom ryšavá lebo som sa odfarbila... nenávidím svoje vlasy." Oči sa jej až zúžili.
Zaškerila som sa na ňu a povedala: "Veľmi ma teší. Ja som Lilly Woolfová."
"Lilly? Aké milé meno! A nevšímaj si toho chalana. Je to len arogantný frajer."
"Veď ja viem."
"Takých ako je on neznášam. Myslia si o sebe bohviečo a sú to len nanič idioti. Odkiaľ ho vlastne poznáš?" opýtala sa odrazu.
"Je to môj brat." Ostala s otvorenými ústami.
"T-to... och... ehm... prepáč."
"Neospravedlňuj sa. Máš pravdu," usmiala som sa naňu a jej zase zasvietili oči. "Takže Weasleyová? Si v nejakom príbuzenskom vsťahu s Melom?" dúfam, že áno. To by bola moja sesternička. to by bolo celkom fajn. Teda. Ďalší člen do mojej zatiaľ neexistujúcej rodiny. Čiže - jupí.
"Áno. Je to môj starší brat," opäť ma šokla. Mel nikdy nespomínal, že má sestru.
"Nechváli sa mnou. A ani ja ním ak mám byť úprimná."
Jupí! Hurá! Vivat! Heuréka!
Celý zvyšok večera sme predebatovali. Hodnotili sme každého chalana a poohovárali dievčatá, ktoré mali krajšie šaty ako Lia. Aj keď nie som príliš na takéto veci... raz sa môžem premôcť no nie? Heh, a myslím, že budeme dobrými priaťeľkami. Alebo len priateľkami.
A viete čo by ma zaujímalo? Koľko tých Weasleyovcov vlastne je?

Zpět na obsah

Kapitola 5: Kapitola 5

Poviem vám, ešte som nezažila taký perný víkend ako tento. Toľko sa toho udialo... ale pekne poporiadku. Sobotné ráno som otvorila oči a skoro vyskočila z kože. Skláňala sa nado mnou Lia s úsmevom od ucha k uchu. Naozaj skvelé prebudenie, to fakt, hlavne keď som pozrela na hodinky. Bolo sotva sedem hodín. Chcela som začať nadávať, no Lia ma umlčala zubnou kefkou, ktorou mi zapchala ústa.

"A ďalej, keď už skončíš s rannou hygienou, máš si ustlať posteľ," vysvetľovala a ja som na ňu stále len nemo čumela. Dokonale zastlala perinu a otvorila skriňu s mojím oblečením. Kriticky si prezerala rôzne druhy nohavíc a tričiek a ja som si zhrozene uvedomila, že mi vyberá veci, ktoré si mám dnes obliecť. Konečne som sa spamätala a vybrala si kefku z úst.
"Lia! Môžeš mi povedať, čo to preboha robíš?" opýtala som sa jej zvýšeným hlasom.
"Ale, drahá, zabudla si, čo je dnes?" opýtala sa ma tónom, ktorý jasne hovoril:"Ako si mohla zabudnúť, že dnes je koniec sveta?" Nechápavo som na ňu pozerala a z mojich mozgových buniek sa až dymilo, ako som úpenlivo premýšľala.
"Dnes je predsa tvoja prvá návšteva Rokvillu!" nadšene výskala. Zamračila som sa na ňu. Do Rokvillu sa ide až okolo desiatej a ona ma zobudila tak skoro? Pozrela som na zubnú kefku, z ktorej pomaly stekala pasta. Bolelo by ju veľmi, keby som ju ňou teraz prebodla? Dúfam, že áno.
"Na, toto je najnormálnejšie oblečenie, ktoré som našla v tvojej skrini," hodila mi na posteľ pár handier a utrela si z čela imaginárny pot. Stále nechápem, ako sa nám o pol hodinu podarilo zliezť dolu do klubovne. Poriadne som si umyla zuby a obliekla som si to, čo som chcela. Nemohla som skryť svoj víťazoslávny úsmev, zato Lia sa na mňa mračila ako malé decko, ktorému zobrali jeho bábiku. Vyhrážala som sa jej totiž prútikom. Ona nevie, že moje útočné kúzlo by neublížilo ani mŕtvemu pavúkovi. Naraňajkovali sme sa a o desiatej sme už vychádzali z hradu. Viete, priateľstvo s Filchom má aj svoje výhody. Pustil nás bez zbytočných prehliadok, či kontrol, a tak sme si veselo vykračovali. Smer dobrodružstvo menom Rokville

Poviem vám, to miestečko je proste nádherné. To človek proste musí zažiť. A ja som zažila všetko. Videla som Škriekajúcu búdu, ktorej sa všetci tak boja, Medové labky a v nich sladkosti, po ktorých len srdce zatúži, Weasleyovské výmysly a vynálezy... Áno, správne počujete. Lia mi povedala, že jej ujovia, Fred a George, začínali z ničoho a teraz majú takéto obchodíky po celom svete a výborne sa im darí. Vraj sa v peniazoch kúpu ako strýko Donald. To by som chcela vidieť, len si viete predstaviť, ako ma mrzelo, že tam práve neboli. Tak som si len poobzerala tovar a s ťažkým povzdychom som odkráčala preč. Takáto smola môže fakt postretnúť len mňa. Teda, aj keď neviem, čo by som od nich čakala. Keby tam aj náhodou boli, nevedeli by, kto som. A len tak by som na nich vyskočiť nemohla, nie? Alebo mohla? Hmm...
Ďalšie putovné miesto, kde sme zašli, bola krčma. Predstavte si mňa v krčme! Aj keď slušnej, ale krčme! Nonsens. A dokonca som pila pivo. To najlepšie v živote, aj keď nemám s čím porovnávať. No ale to teraz nie je podstatné. Dôležité je to, že som sa po týždni udobrila s Jamesom.
Bolo to u Troch metiel, ktoré v ten deň praskali vo švíkoch. Sadli sme si s Liou do tmavého rohu, a tak sa nám nechtiac naskytol pohľad na Jamesa, Toma a Mela. Lenže neboli sme jediné, aj na nás bol dobrý výhľad. Snažili sme sa si ich nevšímať, ale nešlo to. Boli najhlučnejší v celej krčme. Zdalo sa však, že to vadí len nám dvom. Zrazu k nám pribehol Mel
"Lia, mám pre teba niečo, čo nám posiela mama," a kývol hlavou nech ide za ním. Ona naňho len nechápavo čumela a povedala: " Tak mi to daj tu, nie?"
"Nie... to ti musím dať niekde medzi štyrmi očami," a veľavýznamne zdvíhal obočie. Na Lii bolo vidieť, že stále nechápe, ale na koniec len pokrčila plecami a nasledovala ho. Ja som si podoprela bradu dlaňou a znudene si obzerala okolie. Vtedy si ku mne sadol James, ale nič nehovoril. Len sa oprel lakťami o operadlo stoličky a hľadel na mňa. Spýtavo som zdvihla obočie, no on stále nič nevravel. A ja rozhodne nemám o čom hovoriť... s ním.
"Ehm, ehm," odkašľal si. Stále sme na seba zízali ako vyorané myši. "Takže..." začal.
"Takže, čo?" drzo som naňho vybafla. Jasné, že mi doklaplo, o čo tu ide. Je smiešny! Sedel tam oproti mne a pozeral na všetky naozaj dôležité veci v miestnosti, ako napríklad fľak od nejakej gebuziny na stole, potom steny a dokonca obdivoval aj parkety. Pohŕdavo som si odfrkla. Ja viem, že to možno preháňam, ale on jednoducho musí pochopiť, že bol naozaj nezodpovedný, a ako mi tým ublížil...
,,Ježiši Lill, tak prepáč! Bol som idiot, že som na teba kašľal a ešte som sa s tebou preto aj hádal," vybuchol a ja som až nadskočila. No to o tej hádke bola pravda. Povedal, že to ja som nezodpovedná a on sa o mňa nemôže starať po celý môj život, a tiež nezabudol poznamenať, že som nemehlo. Povedal to trocha tvrdšie ako ja teraz, ale... Pozeral sa na mňa spoza stola tými psími očami. Už som povedala, že na Jamesa sa jednoducho nedá hnevať?
,,Odpúšťam ti," predniesla som dramaticky a on sa na mňa len usmial. Nežne. Ešte nikdy to takto neurobil. Keď sa Lia s Melom o pol hodiny vrátili, už som sa s Jamesom hlasno zabávala. Neviem vám ani opísať, ako sa tvárila. Miestami zdesene, šokovane, neveriacky a nakoniec nahodila výraz veď mne je to jedno. V tom momente som bola najšťastnejšia osoba na svete. Nič by mi nedokázalo pokaziť náladu. Bolo to fakt skvelé! Najradšej by som ten deň prežívala stále. Teda chápete, však?
U Troch metiel sme sedeli dosť dlho. Až niekedy okolo večere Tom zavelil na odchod a so šomraním sme sa vrátili so školy. Lia sa na Jamesa stále mračila, aj keď si myslím, že aj jej sa pomaly dostáva pod kožu. Ja som len rada, veď sú rodina.
V Rokville sme však boli svedkami niečoho, čo sa podľa Lii deje veľmi často. Stretli sme totiž profesora Malfoya, a to v nie normálnej situácii. Akurát sme obchádzali posledný rokvillský domček, keď sa otvorili jeho dvere a z nich vychádzal už spomínaný profesor. Bol strapatý, rozgajdaný a lúčil sa s nejakou sporo oblečenou ženou, ktorá sa priblblo usmievala. Každému došlo, čo sa v tom útulnom hniezdočku práve odohrávalo. James povzbudzujúco zapískal, Mel sa chechtal, Tom rýchlo odvrátil zrak s výrazom ja nič, ja muzikant a Lia si len povzdychla spôsobom, ktorým jasne dávala najavo, ako strašne rada by bola na mieste Malfoyovej milenky. Mel vravel, že Malfoy je u dievčat v škole obľúbený a Lia mi zas vravela, že takéto flámiky sú uňho niečo normálne. No jasné! Veď je mladý a pekný a... Prečo by si nemal začínať s nejakou ženou? S hrôzou som si uvedomila, že na niektorých hodinách ho pozorujem inak ako svojho profesora. Proste som naňho čumela ako vyoraná myš. Obkukávala som jeho, no veď viete... časti.
Ehm, ale kde som to prestala? Aha, keď nás Malfoy zbadal, všetci sme odvrátili zrak a pozerali všade možne. Nikto z nás nechcel, aby nám stiahol body.
"Tak, teda musím priznať, že má vkus. Tá kosť bola prvotriedna," uznanlivo povedal James. Lia naňho vrhla zlostný pohľad.
"Jasné, mali by sme si z neho brať príklad," hovoril Mel, "každý víkend iná ženská."
"Chcel by som vedieť, čo je na ňom také neodolateľné," mračil sa Thomas.
"Hej Lia, čo má Malfoy, a ja nie?" opýtal sa naoko vážne James.
"Tak neviem. Rozum?"
"Nebuď zlá. Tak hovor. Prečo je každá baba na Rokforte celá hotová do nášho profáka?" nedal sa odradiť.
"Lebo je nedostupný a krásny, naoko chladný, ale vášnivý, už z jeho prítomnosti sa ti roztrasú kolená a cítiš, že ťa oblieva horúčava. Jednoducho, je dokonalý." Musela som sa rozosmiať. Lia zasneným hlasom básnila a chalani s otvorenými ústami počúvali.
Celý večer z nej ťahali rozumy o tom, čo sa páči dievčatám na chalanoch. Myslím, že z toho neboli veľmi múdri. Spať sme sa pobrali až okolo polnoci s tým, že zajtra nás čaká ďalší perný deň.

Stála som v Sieni Slávy a čumela do jednej zo sklenených vitrín. Nemôžem tomu uveriť! Pozrela som zúfalo na Jamesa a ten sa len usmieval. Asi päť minút svojho života som si myslela, že si zo mňa uťahuje. Boli to pekné minúty...

Je to desné! Teda, nie je, ale je. Asi neviete o čom točím, však?
Tak sa vrátim úplne na začiatok. Po rokvillskom víkende sme si s Jamesom sľúbili, že sa to už nesmie opakovať. To naše rozhádanie. Musí mi vraj toho toľko povedať, a aj povedal. Akurát sme mali Obranu, keď sa mi vplýžil do mysle a oznámil, že má pre mňa novinku roka. Samozrejme, že som bola zvedavá! A to si viete predstaviť, ako ma šokol tým, že ma odvliekol sem, do Siene k jednej zo sklenených vitrín. So zdvihnutým obočím som sa ho opýtala, či som zmeškala obed len kvôli jednému blbému metlobalovému poháru. Tváril sa trochu nabrúsene, že som zhanobila jeho svätý grál. Prešiel to (chválabohu) bez zbytočných hádok a len mi ukázal mená na tom pohári. Ronald Weasley, Harry Potter a Katie Bellová. Pozrela som naňho viac - menej zmätene.

"Tento tím bol v histórii Chrabromilu najlepší. Spomínaš si, ako raz Mel hovoril o časoch, keď jeho otec hrával za našu fakultu? Hovoril, že hral ako strážca a tiež vravel o ich stíhačovi, ktorý robil dokonalú Vronského fintu. Tu je ten stíhač," a prstom ukázal na jedno meno.

"Harry Potter? James..." netrpezlivo som tam nadskakovala.

"Len sa pozri na fotografie. Spoznávaš tam niekoho?" s hlbokým povzdychom som sa pozrela na tie blbé fotky. Začínala som byť nervózna. Bola som hladná, unavená, a fakt ma nezaujímal žiadny metlobal. Vzápätí som svoje zlé myšlienky zahnala čo najrýchlejšie preč. Na tých obrázkoch som spoznala Melovho otca Rona, našu mamu a aj otca!

"Čo tým chceš povedať?" pozrela som na Jamesa.
"Lill, ty si mala vízie o našich, nie ja. Ty si ich videla, nie ja," potichu povedal. Z jeho hlasu som zacítila ľútosť. Závidel mi moje vízie? Pche!
"Je to on, však? Videl som iba tú jednu jedinú starú fotku. Bola by to až priveľká náhoda, keby sa v tom istom čase a na tom istom mieste objavilo viacero chlapcov s menom Harry a boli by si k tomu ešte aj podobní," vychrlil zo seba. Opäť som sa pozrela na obrázok celého tímu. Bol to on. Stopercentne! Ani neviem, ako dlho sme tam stáli. Teda viem, zmeškali sme Herbológiu. Ale komu by záležalo na nejakých idiotských rastlinkách? Teda mne, ale teraz som mala v hlave dôležitejšie veci.
"James, ty si fakt myslíš, že ten Harry Potter je náš otec?" to by všetko vysvetľovalo. Samozrejme, že mi neunikol príbeh chlapca, ktorý prežil. Žila som v Nemecku, nie v jaskyni.
"Myslím, že je to on, Lill, ale to môžeš potvrdiť len ty," povedal. Len ja? Prečo len ja? Žeby o tom, že mali nás nevie nikto? Ten klobúk to povedal, nie? Ani som nevedel, že mali deti. Asi tak nejako to bolo. Kto si to má pamätať?
"Je to on, James. Veď sa na seba pozri, ste si podobný," a poškrabkala som ho po brade.
"Vážne si to myslíš?" nadšene sa opýtal.
"Jasné, ale teraz už poďme. Som hladná... a obed sme prepásli," zašomrala som.
"Poznám celkom fajn miestečko, kde sa dá dobre najesť,"
"James! Máme ešte vyučovanie," pohoršene som ho napomenula.
"Prosím ťa. Veštenie. Pospať si môžem aj tam, kam pôjdeme." Len som šokovane otvorila ústa, no nebránila som sa, keď ma ťahal preč. A neľutujem, že som nebola na jednej zo zbytočne premrhaných hodín s tou starou muchou. Uf, pomaly sa zo mňa stáva ženská verzia Jamesa.
Zobral ma do istej, veľmi dobre utajovanej miestnosti, menom kuchyňa. Pekne sme sa napráskali a ja, ako som tak hľadela na napchávajúceho sa bračeka, som začala premýšľať. Takže sa nám to nakoniec podarilo. Zistili sme, kto boli naši rodičia, a prečo zomreli. Teda vieme, že ani jeden z nich zomrieť nemusel... hlavne mama.
"Nad čím rozmýšľaš?" opýtal sa.
"Nad mamou."
"Čo myslíš, kto to bol? Možno by sme ju našli v nejakých archívoch a tak."
"Ja som ju už našla." Prekvapene na mňa pozrel.
"A chcela si mi to aj niekedy povedať?" opýtal sa.
"Chcela som ti to ukázať," nadvihol obočie a urobil to, čo som chcela. Pozrel sa do mojej hlavy. Aby som vám to vysvetlila, tak poviem, že u nás v Nemecku bola jedným z najdôležitejších predmetov oklumencia. Dosť ma prekvapilo, že na Rokforte sa nevyučuje. Jamesovi som ukázala spomienku zo šmajchl bunkru. Nechýbal ani začiatok, kde bol Melov otec s tým dievčaťom a skončila som tým, ako sa otec s mamou rozišli. Proste ju videl celú.
"Lill, dokelu. Ten chalan bol...?"
"Áno,"
"A jeho sestra,"
"Je naša mama,"
"Ginny Weasleyová. To potom znamená, že Mel a Lia sú..."
"Naša rodina. Bratranec a sesternička," usmiala som sa.
"Huh, Bože začal rýchlejšie dýchať. Vystrašil ma. Žeby ho to až tak vzalo?
"Si v pohode?"
"Jasné, ja len, že... práve si zabránila najväčšiemu incestu v mojom živote,"
"Preboha o čom to hovoríš?"
"Dnes večer som mal mať rande s Liou," pozrel na mňa, "a určite som nechcel zostať len pri... veď vieš," s otvorenými očami som počúvala, ako mi môj braček oznámil, že chcel večer pretiahnuť moju kamošku. Jedinú kamošku, ktorú tu na Rokforte mám, a ktorá ho neznáša!
"Ale veď ona ťa nemá rada! Ako to, že ste mali mať rande? A ako si si mohol myslieť, že by s tebou robila veď vieš čo?!" vyletela som naňho.
"Ešte ju asi dobre nepoznáš. To rande sme si dohodli po rokvillskom víkende. Asi som sa jej zapáčil viac ako ten Malfoy. A je na nej vidno , že je skúsená. Každý nie je taký ako ty, zlatko,"
"Viac ako ten Malfoy? Taká ako ja?" nenormálne ma naštval. A ešte viac Lia. Najväčšiu zlosť som však cítila voči sebe. Prečo som si myslela, že mi to povie? Dúfala som, že sme lepšie kamošky, ako naozaj sme? Prečo vlastne išla do Rokvillu so mnou, a nie s davom svojich obdivovateliek? Žeby mali všetky rande?
"No tak, Lill, nedurdi sa," povedal James a dojedol posledný koláč. Do klubovne sme sa vrátili hneď po tom, ako si nechal zabaliť ešte pár koláčikov a iných pochúťok. Na môj veľavravný pohľad odpovedal len pokrčením ramien a zašomraním niečoho v zmysle veď som vo vývine, nie? Nechápem, ako môže toľko jesť.
Hneď, ako sa otvoril portrétový vchod, sa pobral za Liou a zrušil ich rande. S vražedným pohľadom adresovaným mne, sa odobrala do svojej izby, nasledovaná húfom utešovateliek. Keď začal James s Melom hrať karty, uvedomila som si, že tu vlastne nemám čo robiť. Zase som bola iba piate koleso na voze. Nikto si ma nevšímal a ani so mnou neprehodil jedno či dve drahocenné slovíčka.
Radšej som sa šla poprechádzať. Hrad bol taký chladný, no zároveň hrial ako nikdy predtým. Teda vyžarovalo z neho teplo domova. Spomenula som si, ako Lia opisovala Malfoya. Chladný ale vášnivý. Ako dopekla môže vedieť, že je vášnivý? Žeby... Ale nie! Rozhodne, nie! Sadla som si na schody pred vchod do hradu a hľadela na oblaky, ktoré čochvíľa odkryjú mesiac. Ako som očakávala, tak sa aj stalo. Jeden z mrakov sa pohol a mne sa naskytol pohľad na nádherný spln.
"Nemali by ste sedieť na zemi," ozvalo sa zrazu nado mnou. Jasné, tá triaška na mojom tele už prezradila, o koho ide.
"Mne je tu dobre," odsekla som. Vzápätí som to oľutovala. On nič zlé nepovedal, a ja musím takto odpovedať. Začala som sa zdvíhať, keď sa tu z ničoho nič objavila pred mojím nosom ruka. Jeho ruka, jeho pomocná ruka. Asi stotinu sekundy som na ňu hľadela s tým, že ju odmietnem, ale celé moje ja, to odmietlo a chytila som ju. Nebudem hovoriť, že keď sa naše dlane dotkli , preleteli iskry a tak podobne. Nebudem si namýšľať ako nejaká hlúpa naivka. Jednoducho bol milý a pomohol mi vstať.
"Mali by ste sa vrátiť do hradu. Tu je to teraz nebezpečné ," povedal potichu. Bez rozmýšľania som ho chcela poslúchnuť, no nedalo mi.
"Ako, nebezpečné?" opýtala som sa.
"Je spln, vtedy je všetko nebezpečné." Hm, veľmi jasná a zreteľná odpoveď. Pozrela som naňho, ako sa díva na mesiac a tvári sa záhadne. Jeho pohľad zablúdil na mňa, a tak na moju ruku. Zdesila som sa. Ešte stále som zvierala tú jeho. Rýchlo som ju pustila a tvárila sa, že sa nič nestalo.
"Poďte," povedal a kráčal do hradu so mnou v závese. Čakala som, čo povie. Alebo čo urobí. Proste som chcela vedieť, čo sa bude diať. Pred schodmi sa zastavil a z tej jeho výšky sa na mňa skúmavo zahľadel.
"Máte teraz čas, slečna Woolfová?" prehovoril a ja som sa celá roztriasla.
"Áno," odpovedala som trochu dychtivejšie, ako som chcela.
"Tak poďte," povedal.
Kráčali sme dole do podzemia, kde boli učebne Elixírov a jeho kabinet. Prechádzali mi zimomriavky, keď otvoril dvere a ja som vošla do jeho pracovne. Ešte som tam nikdy nebola. Bola to útulná miestnosť s dreveným pracovným stolom a obrazmi na stenách a s mini laboratóriom. Bolo to tam proste nádherné. Skoro mi to pripomínalo moju izbu.
"Potrebujem, aby ste mi asistovala pri výrobe jedného elixíru. Madame Pomfreyová nie je na hrade a iný učitelia nemajú čas," hovoril a vo svojom laborátoriiku začal pripravovať prísady. Napadlo mi, prečo taký talentovaný učiteľ ako on, potrebuje pomoc priemernej študentky?
"Je to zložitý elixír a musí sa pripravovať dôkladne. Ste jediná študentka, ktorá ani raz nezničila svoj kotlík. A budete iba miešať," povedal a ja som bola úplne zmätená. To bola pochvala alebo kritika? To s tým, že budem iba miešať... Myslí si, že by som nezvládla nič zložitejšie? Prehltla som svoje pripomienky, zhodila zo seba habit a vyhrnula si rukávy na košeli.
"Teraz tam prihoď tie chlpy z murtlapa," povedal a ja som celá nadšená hodila slizké chlpy do tmavozeleného elixíru.

"Čo si myslíš?" opýtal sa ma na názor.
"Zhustiť," povedala som prosto a pozrela na muža opierajúceho sa o stôl, na ktorom som v tureckom sede sedela.
"Hmm, daj tam tri kúsky z dračieho zubu,"

"Budú stačiť aj dve, keby sme ich zmiešali s trusom,"

"Je dosť nechutný aj bez toho trusu," poznamenal a ja som sa rozosmiala.
"A keby sme tam dali aj štipku z Ríbezľového éteru?"
"Tak by si úspešne zabila ten úbohý kotlík,"
"Áno, on za nič nemôže. Tak tam dáme tie kúsky," a vzala som si podávané biele úlomky. Po troch hodinách varenia Vlkodlačieho elixíru sa nám konečne podarilo zhustiť a dosiahnuť požadovanú farbu. Nečudujem sa, že potreboval pomoc. Zložitejší a ťažší elixír som jakživ nevarila. Keď sa z neho začalo dymiť, radostne som zvýskla a zatlieskala. Profesor Malfoy sa rozosmial, a tak som radšej prestala. Už som sa naňho len pekne a veselo škerila. Zrazu sa na mňa skúmavo zahľadel a v jeho očiach som zazrela niečo ako... tieň lsti, alebo čo. Trocha som sa zamračila a pozrela späť ku kotlíku. Vtedy z neho vyšľahol dosť desivý dym a potom... nič. Tma.

Zpět na obsah