Index

Kapitola 1: Sen
Kapitola 2: Sľub
Kapitola 3: Odhalenie
Kapitola 4: Cesta do Eburu
Kapitola 5: Vojna sa začala

Kapitola 1: Sen

Svet bol prázdny. Neexistovali lesy, lúky, moria, dokonca ani púšte. Nič. Neexistovalo vôbec nič. Len tma a temnota. Z oblohy, dovtedy tmavej a bez života sa zniesli dve žiarivé svetlá Fénixovia. Leteli nad svetom a svojím ohňom ho prebúdzali k životu. Zem dovtedy nebola zvyknutá na svetlo. Tá nová skúsenosť bola spočiatku bolestivá. Zem plakala. Jej najvyššie vrchy sa otvorili a začali roniť potoky ohnivých sĺz. Tieto slzy, ktoré by inak boli schopné zničiť akýkoľvek život nedokázali fénixom ublížiť. Tieto “plačúce” hory, ktoré sa o mnoho rokov neskôr začali nazývať “sopky”, boli deti drakov. Draci boli vládcovia tohto sveta. Vládcovia prázdnoty. Keď uvideli. Že ich svet horí a ich deti plačú, zostúpili z prázdnej oblohy, ako dva tmavé tiene a začali prenasledovať fénixov. Keď si fénixovia všimli svojich prensledovateľov, rozdelili sa, klesli nižšie a zem ponad ktorou preleteli sa spálila a začala sa trhať na kusy. Zrazu jeden z fénixov zamieril k oblohe a celú ju rozžiaril. Mieril priamo k hniezdu drakov. K chladnej skale, ktorá sa vzášala nad Zemou a bola mnohokrát väčšia. Feníx do nej v plnej rýchlosti narazil a celú ju svojím ohňom a magickou mocou rozžiaril. Tým spálil daka, ktorý ho prenasledoval a tiež všetky mladé, ktoré boli v hniezde. Fénix, ktorý svojím ohňom stále spaľoval už aj tak zničenú, ale teraz osvetlenú Zem, klesol ešte nižšie a oceány a moria pod ním začali vrieť a voda z nich sa začala vyparovať. Toto už drak nemohol zniesť. Napriek vedomiu, že je posledný., napriek vedomiu, že to, čo sa chystá urobiť ho bude pravdepodobne stáť život, klesol nižšie a zovrel štíhle telo fénixa svojími mohutnými čeľusťami. Okamžite pocítil pálčivú bolesť, ktorá mu pomaly spaľovala celé vnútro. Napriek tomu sa premohol a jediným mocným pohybom poslal fénixa k zemi. Fénix letel ohromnou rýchlostou k zemi a nedokázal svoj pád ovládať. Narazil do zeme a okamžite prerazil krehkú vrstvu pôdy a letel hlbšie do útrob zeme. Vletel do chladného zemského jadra a to ožilo. Svet začal konečne žiť.

Uryn sa prekvapene strhol zo spánku.

,,To bol zvláštny sen,” povedal zamyslene. Mal dlhé čierne vlasy, ktoré mu siahali po plecia a hlboké hnedé oči.

,,Uryn! Okamžite poď sem. Dnes máš veľa práce,” zakričal z dverí Urynov otec Ornon. Uryn si vzdychol a pomaly vstal z postele. Musel pomáhať otcovi v jeho kováčskej dielni. Musel sa učiť vyrábať a opravovať nástroje. Jeho však oveľa viac bavila výroba zbraní. Ornon bol však zásasdne proti tomu. Napriek tomu, že ako kováč mal veľkú silu a bol skúsený bojovník, nemal rád násilie. Ako vojak v službách Císárstva prešiel takmer celý Asion. V cisárskej armáde boli schopní kováči veľmi cenení. Hlavne takí, akým bol aj Ornon. Poznal takmer všetky druhy kovov a všetky vedel aj opravovať a udržiavať v dobrom stave. Napriek tomu zaryto odmietal naučiť svojho syna vyrábať zbrane. Uryn bol však po svojom otcovi od prírody tvrdohlavý a v tajnosti sa pokúšal ukuť vlastný meč. Prvýkrat sa o to pokúsil, keď mal osem rokov. Výsledom bol akýsi neostrý, pokrútený železný prút. Teraz mal už patnásť rokov, ale jeho výtvorom však stále chýbala tá ľahkosť a vznešenosť, akú mali zbrane, ktoré vyrobil jeho otec.

,,Uryn, kde si?” zakričal Ornon nedočkavo.

,,Už idem,” zašomral Uryn a pobral sa za otcom do dielne.

,,Choď dozadu a sadni si za môj stôl” povedal Ornon synovi. Uryna to prekvapilo. Väčšinou mal zakázané chodiť do zadnej časti otcovej dielne. Otec ho tam posielal, keď mu mal niečo priniesť. Prešiel za otcov stôl a posadil sa. Ornon sa chvíľu vrátil späť splným náručím pergamenov.

,,Čo to má...” nechápal Uryn.

,,Chcem, aby si si prečítal tieto zvitky,” odvetil.

,,Čo je v nich?” zaujímalo Uryna.

,,Sú v nich tajomstvá, ktoré som ti cely život odmietal prezradiť,” usmial sa naňho otec a odišiel. Uryn si vzdychol, odhrnul si z očí svoje dlhé čierne vlasy a pustil sa do čítania. Hneď, ako mu padol zrak na nadpis prvého zvitku, prekvapene otvoril ústa. Nadpis znel: ,,Tojomstvá výroby mečov”. Pustil sa do čítania s ešte väčšou chuťou. Strávil nad zvitkami celý deň. Večer za ním prišiel otec a povedal:

,,Poď za mnou. Teraz si vyskúšaš to, čo si sa naučil v praxi,” Uryna to prekvapilo. Jeho otec sa nikdy tak neponáhľal s jeho zaúčaním do remesla.

,,Otec, deje sa niečo?” opýtal sa a kráčal za ním.

,,Nie, čo by sa malo stať?” Ornon ani nepozrel na syna a kráčal ďalej. Zaviedol ho do hlavnej časti dielne.

,,Máš tu moje najlepšie nástroje a môj najkvalitnejší materiál...” povedal.

,,Využi to čo si sa dnes naučil a vyrob si vlastnú zbraň,” Uryn po týchto slovách pocítil, akúsi posvätnú úctu k otcovi a k tomu, čím ho teraz poveril. Keď podišiel k stolu na ktorom bol materiál, úctivo sklonil hlavu. Na stole ležala vzorka takmer každého kovu, ktorý bol v Cisárstve používaný na výrobu zbraní. Uryn si uvedomil, že toto všetko otec hromadil preňho. Urynova matka umrela krátko po jeho narodení a otec mu vždy odmietal povedať ako sa to stalo.Toto bola jediná vec, ktorá kazila Urynov vzťah s otcom. Dúfal, že mu otec raz povie, kto bola jeho matka, ale už bol takmer dospelý a Ornon sa pri ich spoločných rozhovoroch vždy veľmi úzkostlivo bránil pred tým, aby reč skĺzla na Urynovu matku. Ten mal však teraz inú prácu. Dlhé minúty premýšľal z akého materiálu vyrobí svoj meč. Napokon sa rozhodol, že si vytvorí vlastný kov. Rozhodol sa, že bude obsahovať striebro a Enell, kov, ktorý dokázali ťažiť len elfovia a aj tí museli pri tom používať mágiu. Urynovi chvíľu trvalo, kým rozžeravil kováčske pece na dostatočnú teplotu. Keď zlial kovy dokopy a sledoval ako sa pod údermi jeho kladiva mení predtým beztvará hmota na ostrú čepeľ, pocítil vo svojom vnútri zvláštnu radosť a pomyslel si, že keby ho teraz videla jeho matka, bola by naňho hrdá. O niekoľko minút neskôr vychádzal z dielne a v ruke zvieral dlhý strieborný meč. Otec tam naňho už netrpezlivo čakal.

,,Ukáž mi, čo si si vyrobil,” povedal. Uryn mu podal svoj nový meč. Ornonovi v prvej chvíli prekvapene padla sánka.

,,To je... To je skutočne...” Ornon nevedel nájsť slová, ktoré by najlepšie vystihli výtvor jeho syna. ,,To je takmer majstrovská práca. Je trochu vidieť, že ti pri práci chýbala odvaha, ale tú získaš časom,” Uryn sa mimovoľne začervenal.

,,Ďakujem otec,” zašepkal a vzal si od otca meč späť. Potom sa obaja navečerali a pobrali do postelí. Uryn v ten ďen zaspával s pocitom zvláštnej spokojnosti.

Zpět na obsah

Kapitola 2: Sľub

Na druhý deň ráno do seba Uryn rýchlo nahádzal raňajky, obliekol sa a na pás si pripol svoj meč. ,,Kam chceš ísť?” opýtal sa ho otec.

,,Chcem ísť za Waramom a Lariou,” odvetil.

,,Ach iste. Choď sa pochváliť svojím priateľom.” povedal Ornon s náznakom smiechu v hlase. ,,Máš pre mňa dnes nejakú prácu v dielni?” opýtal sa Uryn a v dúfal, že otcova odpoveď bude záporná.

,,Mám, ale pre dnešok ti dám voľno. Len sa tu zastav okolo obeda. Chcem ti dať jednu úlohu. A teraz už choď za priateľmi,” smial sa Ornon, lebo videl, že jeho syn sa už nemôže dočkať toho, kedy bude môcť odísť. Tomu to nebolo treba dvakráť hovoriť. Schytil svoj meč, ktorý medzitým odložil pri myšlienke, že otec bude mať preňho prácu a vybehol do ulíc Rusardonu.Rusardon bol malé mesto na hraniciach cisárstva, ale napriek svojej veľkosti mal veľmi dôležitú úlohu. Mesto svojou polohou strážilo doležitý priesmyk Ebinor, ktorý bol jedinou cestou do vnútra cisárstva priamo z územia Nerdov. Nerdi boli rasa, ktorá vládla svetu ešte pred príchodom ľudí a elfov. Ich kováčske umenie bolo chabé. Ich zbrane boli slabo opracované, ale napriek tomu boli veľmi nebezpečné. Ich bojové sekery, ktoré boli také ťažké, že ich museli dvíhať dvaja statní muži, dokázali jedným seknutím rozťať napoly koňa spolu s jeho jazdcom. Ich brnenie tiež nevinikalo precíznosťou. Ale Nerdi brnenie vôbec nepotrebovali. Ľuďom trvalo mnoho rokov, kým sa naučili vyrábať také zbrane, ktoré dokázali prejsť ich hrubou kožou. Medzi Nerdami bolo brnenie znakom veľmi vysokého spoločenského postavenia a preto ho nosili len významní kmeňoví náčelníci a králi. Nerdi boli vyšší, ako ľudia, mali hrubú hnedú pokožku a boli aj oveľa silnejší. Napriek tomu však nikdy nedokázali ľudí poraziť, lebo Nerdi boli od prírody hlúpi. Ich armády v boji nevyužívali žiadnu inú taktiku okrem hrubého, okamžitého útoku. Z počiatku ľudí porážali vďaka svojej zúrivosti a sile, ale postupom času ľudskí generáli vymysleli spôsobi, ako nad Nerdmi vyhrať. Začali na Nerdov útočiť z úkrytov. Z vyvýšených miest na ktoré sa ich protivníci nedokázali dostať. A tak ľudia postupne zatlačili Nerdov za dnešnú východnú hranicu Cisárstva. Na severe bolo územie trpaslíkov, s ktorými mal Cisár veľmi dobré vzťahy, na juhu stáli elfské mestá. Elfovia sa nikdy nezaujímali o žiadnu inú rasu okrem seba. Bolo im jedno, či Cisárstvo bude ďalej existovať, alebo zanikne. A na západe bolo prázdne územie, ktoré podľa starých legiend kedysi dávno obývali draky. Ľudia v cisárstve toto územie nazývali Namalurr. Napriek tomu, že to bolo najväčšie územie v Asione, žiadna rasa sa ho nepokúsila obsadiť. Ľudia a trpaslíci sa smrteľne báli čo i len vkročiť na tú pôdu, lebo verili legendám o mŕtvych dušiach drakoch, ktoré chránili svoju zem. Elfom bolo to územie ukradnuté. Nikdy neviedli vojny kvôli územiu. Väčšinou sa len bránili, keď niekto narušil ich životný priestor. A Nerdi by to územie možno chceli dobyť, ale Cisárstvo im bránilo v ďalšej expanzii. Uryn pomerne dobre poznal históriu Cisárstva a okolitých krajín, ale zvlášť sa o ňu nezaujímal. Jeho oveľa viac bavili legendy o drakoch a iných magických tvoroch. Počul, že v mestskej knižnici sú nejaké zvitky so starými legendami a už dlhšiu doby plánoval, že požiada otca o dovolenia navštíviť ju. Teraz sa však túlal po uliciach mesta a hľadal svojich priateľov. Cestou už narazil na niekoľkých otcových známych, ale priateľov zatiaľ nestretol.

,,Hej Uryn!” ozvalo sa za ním. Otočil sa a uvidel, že k nemu kráča Waramov otec Elion mal krátke hnedé vlasy a na prvý pohľad chladné sivé oči. Vďaka svojim obchodom chodil vždy luxusne oblečený. Aj dnes mal na sebe bohato zdobenú bledomodrú róbu, vyšívanú zlatou niťou.

,,Ahoj, Uryn. Je dnes tvoj otec v dielni?” opýtal sa, keď ho dobehol.

,,Áno, pane,” odvetil Uryn. ,,Neviete náhodou, kde je Waram?” Elion si vzdychol a zamyslel sa. Bolo vidieť, že má naponáhlo.

,,Myslím, že je aj s tým dievčaťom na hlavnom námestí,” povedal zamyslene.

,,Ďakujem, pane. Dovidenia,” pozdravil Uryn a ponáhľal sa na námestie. Rusardonské námestie bolo kedysi pýchou celého regiónu. Priamo v strede námestia stála niekoľko metrov vysoká socha fénixa s roztiahnutými krídlami a hlavu mal otočenú k oblohe. Teraz však socha obrastala machom a pomaly sa rozpadávala. Uryna to mrzelo. Nikdy v živote nevidel tú sochu v inom stave, než v akom je teraz, ale podvedome tušil, že kedysi musela byť krásna. Konečne dorazil na námestie. Presne ako očakával, našiel svojich dvoch priateľov sedieť v tieni fénixovej sochy.

,,Ahojte!” pozdravil a posadil sa k nim.

,,Ahoj,” odzdravil Waram. Mal svetlohnedé vlasy a modré oči, ktoré zdedil po svojej matke. Laria nepovedala nič, len sa usmiala. Uryn jej úsmev opätoval. Poznal ju. Vedel, že keď nie je prehnane veselá, alebo smutná, tak je všetko v poriadku. Laria mala svetlé vlasy a rovnaké hnedé oči, ako Uryn.

,,To je čo?” Waramovi sa oči rozšírili od prekvapenia, keď si všimol meč zavesený na Urynovom páse.

,,To som si včera vyrobil,” pochválil sa Uryn. Waram stále nevýchádzal z údivu nad novou zbraňou svojho priateľa, ale Laria sa od nich potichu odvrátila. Uryn si to všimol a pristúpil Larii.

,,Čo sa stalo?” opýtal sa.

,,Nič. Len sa bojím, aby si nezačal zabíjať. Zbrane ľudí menia,” povedala potichu.

,,Ale no tak, Laria,” ozval sa Waram.

,,Prečo si myslíš, že vo chvíli, ako si vyrobil zbraň sa zmení na nejakého zabijaka?” Laria sa nahnevane otočila a Urynovi sa zazdalo, že sa v jej hnedých očiach zaleskli slzy.

,,Ty si nevyrástol na ulici, ako ja, Waram,” povedala nahnevane.

,,Nevidel si, aké veci robia ľudia so zbraňami v rukách,”

,,Otec mi predsa rozprával o vojnách v ktorých bojoval,” Laria sa chladne zasmiala, až oboch chlapcov zamrazilo.

,,Ale počúvať o niečom a vidieť to na vlastné oči je rozdiel,” povedala chladne.

,,T-to áno...” koktal Waram.

,,Vieš, aký je to pocit, keď pre tvojimi očami stínajú hlavy ľuďom, ktorých si poznal celý život? Alebo, keď ich pred tvojimi očami mučia...” Laria už začala šepkať a pomaly sa približovala k Waramovi. Uryn vedel, že tentoraz to jeho priateľ prehnal.

,,Keď im drvia kĺby, alebo prikladajú rozpálené olovu na kožu a vypaľujú im na ňu znamenia zradcov...” pokračovala a stále sa približovala k Waramovi, ktorý zbledol a začal vyľakane ustupovať.

,,Laria,” napomenul ju Uryn potichu a jemne ju chytil za zápästie. Zastala, pozrela naňho a usmiala sa. ,,Chápeš to už aspoň trochu?” otočila sa na stále bledého Warama. Ten len prikývol a mlčal.

,,To si naozaj nemusela,” zašepkal jej do ucha Uryn pobavene.

,,Čo máš na mysli?” zatvárila sa nevinne.

,,Veď si ho vystrašila takmer na smrť,” uškŕňal sa Uryn. Lariina tvár zrazu zvážnela.

,,Môžeš na chvíľu?” opýtala sa. Uryn prikývol a nechal sa odviesť bokom.

,,Možno sa ti to nezdalo, ale všetko, čo som povedala, som myslela vážne,” povedala Laria. ,,Čože?” Uryn sa zatváril prekvapene.

,,Ty si naozaj videla tie veci o ktorých si hovorila Waramovi?”

,,A ešte mnoho ďalších. A oveľa horších,” potvrdila potichu.

,,Akých?” vyhŕkol Uryn dychtivo, ale keď videl Lariin výraz, zarazil sa.

,,Čo sa deje?” opýtal sa. Laria si vzdychla.

,,Vidíš? O tomto hovorím. Len si si vyrobil zbraň a už sa zaujímaš o zabíjanie,” povedala smutne. ,,Ale no tak, Laria,” prihovoril sa jej Uryn chlácholivo.

,,Neboj sa. Nestane sa zo mňa vrah,” Laria neodpovedala, len naňho uprene hľadela.

,,Niečo mi sľúb,” povedala.

,,Čo?”

,,Že nikdy nikoho nezabiješ inak, než v sebaobrane,” povedala vážne.

,,Sľubujem,” prikývol Uryn a Laria urobila niečo, čo neurobila ešte nikdy za celé ich spoločné priateľstvo. Objala ho.

Zpět na obsah

Kapitola 3: Odhalenie

Na druhý deň Uryn rýchlo dokončil prácu, ktorú mu otec zadal a ponáhľal sa na námestie, kde sa mal stretnúť so svojimi priateľmi. Po chvíli tam dorazil a zvítal sa s priateľmi.

,,Poď so mnou. Niečo ti chcem ukázať,” povedal mu Waram a oči mu žiarili od nadšenia. Zato Lariina tvár sa pri pohľade na Urynov meč zachmúrila. Na výčitky, alebo výhrady však nemala čas, lebo Waram ich svižným krokom viedol von z mesta. Zaviedol ich k starému lesu za mestom, ktorý občania nazývali Mironas.

,,Čo si mi tu chcel ukázať?”zaujímalo Uryna. Waram sa víťazoslávne usmial a spod plášťa vytiahol nejaký dlhý predmet, zabalený v látke.

,,Čo to...” nechápal Uryn. Waram sa usmial, rozvinul látku a vytiahol meč.

,,Ty chceš, aby sme sa učili bojovať?” Urynovi konečne svitlo. Jeho priateľ spokojne prikývol, ale Laria si vzdychla.

,,Čo chcete robiť?” opýtala sa ich smutne.

,,Ale no tak Laria. Neboj sa. Dáme si pozor,” povedal Uryn upokojúco. Tá neodpovedala, len sa zatvárila ešte skľúčenejšie, ako predtým. Uryn s Waramom však už vytiahli meče a Laria ich s obavami v očiach sledovala. Chlapci s však napriek tomu postavili proti sebe a zaujali bojovú pozíciu. Asi minútu obaja vyčkávali na úder toho druhého. Napokon súboj začal Waram. Nešikovne švihol mečom vpred a Uryn jeho úder odrazil. Chlapci začali krúžiť okolo seba a občas udreli, ale všetky údery boli bezpečne vykryté. Po niekoľkých minútach Uryn stratil trpezlivosť, prudko švihol mečom zdola naho a vyrazil svojmu priateľovi zbraň z ruky.

,,Myslím, že by sme sa mali najskôr od niekoho učiť a až potom začínať s vlastnými súbojmi,” povedal Uryn unavene. Waram len prikývol. Laria celý ich súboj pozorovala bez slova. Teraz však pristúpila k Urynovi a povedala:

,,Poď so mnou. Chcem ti niečo ukázať,” Uryn prikývol a pobral sa za ňou. Waram sledoval, ako odchádzajú. Robili to často. Waram netušil, o čom chce Laria s Urynom hovoriť, ale v duchu cítil, že je preňho lepšie nevedieť to. Napriek tomu sa však v niektorých situáciách cítil ukrivdený týmto správaním svojich priateľov. Laria sebavedome kráčala lesom a Uryn sa snažil udržať s ňou krok. ,,Laria, čo to má...” začal, keď sa mu konečne podarilo dobehnúť ju. ,,Poď za mnou,” odvetila úsečne a ešte zrýchlila. O chvíľu sa začali pomedzi husté stromy Mironasu predierať slabé slnečné lúče a Uryn si uvedomil, že s Lariou zašli až na druhý koniec lesa a boli veľmi blízko k hranici Cisárstva. Laria stále kráčala kúsok pred ním, ale zrazu mu zmizla medzi stromami. Uryn trochu zrýchlil krok a keď sa vynoril z lesa, všimol si, že stojí na obrovskom kamennom útese.

,,Poď sem,” zavolala ho Laria. Uryn k nej pristúpil a naskytol sa mu úžasný výhľad.Priamo pod sebou mal väčšiu časť Mironasu, napravo videl Rusardon a hneď pred ním sa vypínal Ebinor. Jediná cesta do vnútra cisárstva z ríše Nerdov. Celú východnú hranicu Cisárstva obkolesovali Orgatské hory. Bolo to nie veľmi vysoké pohorie, ale napriek tomu sa cezeň bál každý prejsť. V týchto pohoriach bolo najviac sopečných kráterov v celom Asione. Dokonca ani Nerdi sa nepokúšali previesť svoje armády cez Orgatské hory. Uryn bez slova stál na útese a sledoval úžasnú scenériu pred sebou.

,,Je to naozaj nádherné, ale prečo si ma sem priviedla?” opýtal sa po chvíli ticha.

,,Vieš, kde je ríša Nerdov?” odvetila Laria. Uryn prikývol.

,,Tak sa pozri tým smerom,” Keď Uryn prebehol očami Ebinor a pozrel do prázdnej, krutej zeme Nerdov, v prvej chvíli sa mu zazdalo, že krajinou preteká nejaká čierna rieka. Keď sa však pozrel lepšie, uvedomil si, že to je armáda, ktorá pochoduje priamo k Ebinoru.

,,Kedy si sa to dozvedela?” vydýchol Uryn prekvapene.

,,Dnes ráno,” odvetila Laria nezúčastnene. Uryn sa na ňu nahnevane pozrel.

,,Povedala si to niekomu v meste?”

,,Nie,” Laria mala stále pokojný hlas, akoby hovorila o počasí.

,,Musíme predsa ľudí v meste varovať. Musíme postaviť obranu a musíme poslať cisárovi žiadosť o posily..”

,,Nebuď naivný Uryn,” zastavila ho Laria chladne. A tak zostal len stáť na mieste s otvorenými ústami.

,,Rozmýšľaj...” povedala a začala sa prechádzať po útese.

,,Tá armáda je príliš veľká na to, aby ju cisárovi špióni nezaregistrovali. Keby mu záležalo na existencii Rusardonu, už dávno by sme tu mali najmenej polovicu cisárskej armády,”

,,Chceš naznačiť, že cisárovi je už jedno, čo bude s Rusardonom?” nechápal Uryn.

,,Možno,” Laria sa zatvárila tajomne.

,,Ale veď je to hlúposť,” Uryn odmietavo pokrútil hlavou.

,,Rusardon je jediná obrana Cisárstva proti Nerdom,”

,,Ale, čo ak sa už cisár nechce proti Nerdom brániť?” Laria sa stále tvárila, že vie o niečo viac, ako Uryn.

,,Odkiaľ to všetko vieš?”

,,Od tvojho otca,” odvetila.

,,Čože?!”

,,On sám ti to vysvetlí najlepšie. Poďme späť do mesta,”

O niekoľko minút stál Waram spolu s Lariou pred dverami Urynovho domu a čakali na svojho priateľa.

,,Laria, čo sa tu deje?” opýtal sa Waram podráždene.

,,Uryn ti to o chvíľu vysvetlí,” odsekla.

,,Ak to uzná za vhodné” zašepkala tak, aby to nepočul.

Mezitým Uryn stál oproti svojmu otcovi.

,,Otec chcem vedieť, čo sa tu deje!” povedal nahnevane.

,,Predpokladám, že si videl armádu, ktorá sem smeruje...” začal Ornon hľadiac svojmu synovi do očí. Ten prikývol.

,,Ale nie sú to Nerdi. Sú to Firralovia,”

,,Kto?” nechápal Uryn.

,,Firralovia sú zvláštna rasa o ktorej sme si dlhé storočia mysleli, že vyhynula. Na prvý pohľad pripomínajú nerdov, ale ich koža je čierna a sú omnoho inteligentnejší, ale, čo je najhoršie, vedia používať mágiu,”

,,Počkaj,” zastavil ho syn. ,,Keď hovoríš”mysleli sme si”, koho máš na mysli?”

,,Počul si niekedy o Svätom Cisárstve?” opýtal sa Ornon. Uryn pokrútil hlavou.

,,Je to tajná organizácia, ktorá sa snaží prevziať moc v Cisárstve a nastoliť lepšiu vládu. Vládu ľudu,”

,,Čo to znamená?” Uryna zaujalo, že jeho otec vie toľko o tajnej organizácii vnútri Cisárstva.

,,Znamená to, že všetci ľudia by rozhodovali o krajine spoločne. O všetkých dôležitých veciach by sa hlasovalo a ľudia by si sami vyberali svojich zástupcov,”

,,To by bolo úžasné,” Uryna hneď nadchla myšlienka tejto organizácie.

,,Ale odkiaľ o nich toľko vieš?” opýtal sa otca.

,,Som jedným z ich popredných členov,” odvetil. Uryn prekvapene vyvalil oči.

,,A musím ti povedať ešte niečo dôležité,” Uryn len mlčal a čakal na ďalšiu informáciu.

,,Ja nie som tvoj skutočný otec,”

,,A-ako to myslíš?” Urynovi dochádzal dych.

,,Vychoval som ťa, ale nie som tvoj skutočný otec,” Uryn mal čo robiť, aby mu v tej chvíli nevyhŕkli slzy. Práve sa mu rúcal celý jeho doterajší život. Veril len svojim dvom priateľom a otcovi. Myslel si, že sa stane kováčom a prežije pokojný život v meste, kde sa narodil. Teraz však vedel, že to tak nebude.

,,Ale kto bol môj skutočný otec?” pozrel na “otca” zronene.

,,Neviem, ale poznal som tvoju matku. Bola to...” V tom vzduchom zasvišťal šíp, prerazil stenu domu a prestrelilil Ornonivi hruď. Mŕtve telo vzbĺklo skôr, ako sa dotklo zeme. Uryn sa inštinktívne prikrčil, odopol otcovi z pása jeho meč a skrčený vyšiel z domu.

,,Čo sa stalo?” opýtala sa Laria vystrašene.

,,Môj otec je mŕtvy a ja musím odtiaľto odísť,”

Waram šokovane vyvalil oči a Laria smutne sklopila hlavu.

,,Idem s tebou,” povedala pevne. Uryn jej chcel v prvej chvíli odporovať. Chcel ju nejako odhovoriť, ale keď pozrel do jej hnedých očí, pochopil, že to nemá zmysel. Waram však váhal.

,,Idem tiež,” povedal po chvíli ticha.

,,Ďakujem,” povedal Uryn.

O niekoľko desiatok minút vychádzali zo zadnej mesteskej brány a mierili k Mironasu. ,,Keď boli na začiatku lesa, Uryn sa ešte raz obzrel na mesto a venoval mu posledný pohľad. ,,Zbohom, alebo radšej... Dovidenia,” pomyslel si a netušil, že Laria si v tej chvíli pomyslela to isté.

Zpět na obsah

Kapitola 4: Cesta do Eburu

,,Čo máme robiť pane?” ozval sa syčivý hlas Firralského veľiteľa.

,,Zrovnajte Rusardon so zemou,” odvetil vysoký muž v dlhom červenom plášti s kapucňou, ktorá mu zakrývala tvár.

,,Nenechajte nikoho nažive,”

Uplynuli dva dni od odchodu Uryna a jeho priateľov z Rusardonu. Väčšinu toho času strávili v Mironase, kde sa učili bojovať a loviť divú zver. Uryn si za ten čas stihol všimnúť, že vzájomný vzťah jeho dvoch priateľov nie je ani zďaleka taký harmonický, ako si pôvodne myslel. Nedôverovali si, navzájom sa podozrievali a kontrolovali.

,,Kam ideš?”vyštekla Laria, keď sa Waram zdvihol zo zeme a vzal si loveckú dýku.

,,Na lov,” odsekol.

,,Alebo snáď nemôžem?” dodal ironicky. Keď ho Laria ignorovala, nahnevane zavrčal a stratil sa v lese.

,,Prečo mu tak nedôveruješ?” opýtal sa Uryn potichu.

,,Predtým ste na seba takí nebývali,” Laria sa zasmiala.

,,Ale áno bývali. Len ty si to nevidel. Alebo skôr... Ty si to nechcel vidieť,”

,,Prečo mu nedôveruješ?”Uryn sa dnes nemienil vzdať a chcel dostať na svoju otázku jednoznačnú odpoveď. Laria sa na chvíľu zamyslela a potom sa posadila na zem k Urynovi.

,,Vieš...” začala opatrne.

,,Viem, že je to tvoj najlepší priateľ, ale mám z neho zlý pocit,”

Uryn sa pri tej vete mimovoľne usmial.

,,Takže ty súdiš ľudí podľa svojich pocitov?” opýtal sa.

,,Nie...Aj keď... Možno by som mala,” odvetila váhavo. Uryna táto odoveď prekvapila.

,,Ako to myslíš?” Laria si vzdychla a pozrela mu hlboko do očí.

,,Pozri... Vyrástla som na ulici a tá ma aj vychovala. V živote som nevidela svojich rodičov, neviem, kto to je a úprimne povedané, ani ma to nezaujíma. Mám pätnásť rokov, ale videla som také veci, ktoré by boli priveľa aj na mnohých zdatných chlapov. V takom prostredí sa musíš naučiť dôverovať pocitom a inštinktom, inak zomrieš.”

,,Pocity môžu niekedy klamať,” namietol Uryn. Laria sa znovu usmiala a pohodila svetlými vlasmi.

,,Naozaj? Tak mi povedz... Kedy naposledy ťa oklamali tvoje pocity a inštninkty?”

Uryn sa zamyslel. Jednu vec Larii rozhodne nemohol uprieť. Vedela klásť otázky. Usilovne si v hlave premietal udalosti posledných dní, ale nenašel medzi nimi ani jednu situáciu, keď by ho jeho pocity zradili.

,,Tak čo? Prišiel si na niečo?” opýtala sa ho s úmsevom. Pokrútil hlavou. V tom sa ozval šuchot medzi stromami a Uryn bleskovo vyskočil na nohy a postavil sa pred Lariu, aby ju chránil. Zpoza stromov sa však vynoril zadychčaný Waram a za sebou vliekol mladú srnu.

,,Nemôžme v tomto prekliatom lese zostať večne. Kam pôjdeme?” opýtal sa Waram pri večeri. Uryn sa zamyslel. Zo všetkých miest Cisárstva poznal dobre len Rusardon, ale teraz boli v situácii, keď museli riskovať. Uryn v tejto chvíli veľmi ľutoval, že necestoval so svojím otcom za obchodmi. Napriek tomu sa však skúsil zamyslieť, o akých mestaćh na okolí vie. Rusardon bol najvýznamnejším centrom tejto časti Cisárstva, ale okrem neho tu boli ešte osady: Ebur, Arcas, Iton a vojenské pevnosti: Genernis a Idinbur.

,,Myslím, že najskôr by sme mal ísť do Eburu,” povedal zamyslene.

,,Poznáš tam niekoho?” zaujímalo Warama.

,,Nie, ale po Rusardone je to najväčšia osada. Snáď sa nám tam podarí niečo zistiť,” povedal a spýtavo pozrel na Lariu. Tá len prikývla a pokračovala v jedení.

,,Počúvajte vy dvaja!” povedal Waram a nahnevane vstal zo zeme.

,,O čom to hovoríte? Čo chcete zisťovať”

,,To ťa nemusí trápiť,” odsekla Laria nahnevane.

,,Ale mňa to trápi. Sľúbil som predsa, že pôjdem s vami. Mám predsa právo vedieť, do čo som sa to zaplietol nie?” tentoraz svoj pohľad obrátil na Uryna, lebo pochopil, že u Larii nemá šancu na úspech.

,,Chceme ísť do Eburu, aby sme tam našli niekoho, kto nám poskytne úkryt,” Uryn volil slová mimoriadne opatrne, lebo na chrbte cítil pozorný Lariin pohľad.Warama to trochu upokojilo a tak si sadol na zem a pokračoval vo večeri. Uryn si počas večere všimol, že Laria má v čižme neustále ukrytú dlhú dýku. Keď si všimol, že si uvedomila, kam sa pozerá, nadvihol obočie. Nepovedala nič, len opovrživo pozrela na Warama. Pre Uryna to bolo výrečnejšie gesto, ako akékoľvek slová.

Nad ruhý deň museli vstať zavčasu a vyraziť. Uryn približne poznal cestu do Eburu. Chvíľu im trvalo, kám vyšli z lesa a natrafili na starú neudržiavanú cestu.

,,Asi sme dosť ďaleko od Rusardonu,” povedal Waram. Jeho priatelia prikývli. Všetky cesty v okolí Rusardonu boli udržiavané kvôli čulému obchodnému ruchu.

,,Vie niekto z vás, kde sme?” Laria sa zmätene obzerala po okolí. Obaja chlapci pokrútili hlavou. Zrazu začuli dupot konských kopýt. Všetci traja pozreli na seba a okamžite sa ukryli v tieni stromov. Uryn sa prikrčil a zovrel otcov meč. Waram napravo od neho vytiahol dlhú dýku, ktorú sa v posledných dňoch naučil celkom dobre vrhať. Laria nevytiahla žiadnu zbraň, len s kamenným výrazom na tvári sledovala cestu pred sebou. Na ceste sa najskôr objavili dvaja vojaci na koňoch, ktorí pozorne sledovali okolie a tak sa musel Uryn s priateľmi stiahnuť trochu hlbšie do lesa. Z nimi nasledovali štyri kone naložené rôznym nákladom.A vedľa tých koní kráčal Waramov otec Elion, nasledovaný ďalšími dvoma vojakmi na koňoch.

,,Otec,” zašepkal Waram zúfalo. V tom Elion zdvihol pravú ruku a celý konvoj zastal.

,,Ak sa chceme ešte dnes dostať do Eburu, musíme zrýchliť jasne?!” zakričal na vojakov pred sebou. Tí prikývli a konvoj vyrazil vpred o niečo rýchlejšie. Urynovi skrsol v hlave nápad.

,,Počúvajte...” zašepkal a jeho priatelia prišli k nemu bližšie. ,,Napadlo mi, že keby sme ich nenápadne sledovali, mohli by sme sa dostať do Eburu,”

,,To je dobrý nápad,” súhlasil Waram a Laria len prikývla. A tak obaja vstali a opatrne začali postupovať spolu s konvojom, ktorý sledovali z lesa. O niekoľko hodím boli už všetci traja na smrť vyčerpaní a dúfali, že konvoj tiež zastane, aby si muži a zvieratá oddýchli, ale tí vyzerali, že majú stále dosť síl na ešte niekoľko míľ cesty.

,,Počkajte,” Laria zastavila svojich priateľov.

,,Čo sa deje?” nechápal Uryn.

,,Cítim, že teraz by sme nemali ísť ďalej,” zašepkala a z jej hlasu bolo cítiť také zúfalstvo, že aj Waram zastal na mieste a čakal. O chvíľu sa pred nimi ozvali výkriky a zúrivý zvierací rev. Obaja chlapci vyskočili na nohy a bežali dopredu. Laria ich už nestihla zastaviť a tak utekala za nimi. Všetci traja zastali na okraji lesa a zdesene sledovali výjav pred sebou. Z lesa vyskakovali obrovské zúrivé bešte s hrubou hnedou kožou v ktorých Uryn spoznal Nerdov a začali bojovať s vojakmi. Uryn však na prvý pohľad videl, že táto bitka je pre mužov prehratá. Jeden Nerd priskočil k vojakovi, rozohnal sa veľkou bojovou sekerou a jedným seknutím rozťal koňa spolu s jazdcom. Ale to sa už na zvyšných vojakov vrhali ďalší Nerdi, ktorí vyskakovali spomedzi stromov. Waram vstal a chcel ísť otcovi na pomoc.

,,Nie!” vykríkol Uryn a pevne ho chytil za ruku. ,,Nechoď tam. Nemal by si proti nim žiadnu šancu,” Waram sa ešte chvíľu vzpieral, ale napokon ochabol a odvrátil hlavu. Uryn sledoval, ako Nerdi zabili všetkých vojakov a spolu s ními Eliona. Potom Pozbierali telá a odišli.

,,Prečo vzali tie telá?” opýtala sa Laria pošepky, tak, aby to Waram nepočul.

,,Neviem,” odvetil Uryn zronene.

,,Ale my musíme pokračovat v ceste,”

Zpět na obsah

Kapitola 5: Vojna sa začala

O tri dni neskôr stál Uryn pred drevenou bránou, ktorá chránila vstup do Eburu.

,,Čo tu chcete?” zavrčal vojak nevrlo.

,,Chceme tu len niekoľko dní zostať a nabrať sily na ďalšiu cestu,” odvetila Laria s úsmevom.

,,Kam cestujete?” opýtal sa vojak Larie, ale celý čas si pozorne premeriaval Uryna.

,,Do hlavného mesta,” vyhŕkol Uryn bez rozmýšľania.

,,Aha... A prečo cestujete do Engardisu?“

,,Kvôli práci,” odvetila Laria s nehybnou tvárou.

Vojak im ustúpil a otvoril bránu. Uryn spolu s priateľmi prešiel bránou. Všetci traja vedeli, že Rusardon bol najvyspelejším mestom oblasti, ale pohľad na dlhú ulicu drevených budov a neudržiavaných ciest ich napriek tomu prekvapil. Uryn si okamžite pomyslel, že toto mesto by nemohlo prežiť žiadny útok. Stačil by jeden horiaci šíp, ktorý by dopadol na jednu z budov a v priebehu niekoľkých desiatok minút by mesto zhorelo do tla.

,,Kam pôjdeme?” opýtal sa Waram bez záujmu. Smrťotca ho veľmi zmenila. Bol oveľa mlčanlivejší. Hovoril len vtedy, keď to bolo naozaj nevyhnutné a dokonca prestali aj jeho ustavičné hádky s Lariou. A tá tiež cítila, že sa v ňom niečo zmenilo, tak ho už neprovokovala. Uryn práve zastal pred stredne veľkým hostincom, ktorý mal na streche drevený nápis: ,,U Orna”. Uryn spolu s priateľmi vstúpil. Hostinec bol tmavé a pochmúrne miesto. Vu vzduchu sa vznášala tenká vrstva dymu a silný zápach tabaku. Uryn svojich priateľov zaviedol k jednému z odľahlejších stolov. Chvíľu len sedeli a nič nehovorili.

,,Dobrý deň panstvo,” ozval sa vedľa nich veselý hlas. Uryn sa obzrel. Stál vedľa nich vysoký hostinský oblečený v kožených nohaviciach a bielej zástere na ktorej boli početné škvrny od jedla. Urynovi tento pohľad naznačil, že tento muž buď spravuje svoj hostinec sám, alebo má nedostatok pomocníkov.

,,Ja sa volám Orno,” predstavil sa hostinský. Mal krátke hnedé vlasy a veselé zelené oči.

,,Môžem vám nejako pomôcť?”

,,Potrebovali by sme prácu,” vyhŕkla Laria skôr, než Uryn stihol otvoriť ústa.

,,Ja som Laria,” predstavila sa a podala hostinskému ruku.

,,A toto sú Uryn a Waram” predstavila aj svojich priateľov.

,,Naozaj vyzeráte unavene a vyčerpane,” usúdil po chvíli Orno a zamyslene sa poškrabal na hlave.

,,Mám pre vás ponuku,” usmial sa na nich po chvíli.

,,Akú?” opýtala sa Laria s milým úsmevom, ale Uryn v jej očiach postrehol tieň podozrenia.

,,Môžte bývať tu v mojom hostinci a nájomné za izbu vám budem zrážať z platu. Súhlasíte?” odvetil. Priatelia pozreli na seba a prikývli.

,,Výborne,” potešil sa hostinský.

,,Hm... a nevadí vám, že budete bývať v jednej izbe?” opýtal sa po chvíli.

,,Samozrejme, že nie,” usmiala sa Laria.

,,Tak poďte so mnou,” Všetci traja vstali a nasledovali Orna pomedzi drevené stoly. Viedol ich k malým dverám, ktoré boli vďaka dymu takmer neviditeľné. Hostinský otvoril dvere a ustúpil im. Ocitli sa v špinavej drevenej chodbe. Kráčali popri radse navlas rovnakých drevených dverí. Spoza niektorých bolo občas počuť bolestivé stony a kašeľ. Uryn nadvihol obočie, Laria nijako nereagovala a Waram mal v očiach stále neprítomný výraz. Zrazu zastali pred dverami na konci chodby. Orno ich otvoril. Uryn s obavami nazrel dnu. Uvidel malú miestnosť osvetlenú niekoľkými sviečkami. V miestnosti boli len tri rozpadnuté postele a pri každej stál nočný stolík. Netrúfal si odhadnúť na aké účely táto miestnosť slúžila predtým, pretože si na zemi všimol fľaky od niečoho, čo nápadne pripomínalo krv. K podlahe bolo tiež pripevnených niekoľko reťazí s okovami a putami.

,,Ja viem, že je to hrozné, ale momentálne nemám k dispozícii nič lepšie,” povedal Orno ospravedlňujúco. Uryn už otváral ústa a chystal sa túto ponuku rázne odmietnuť, ale Laria ho znovu predbehla.

,,To nič,” usmiala sa. ,, Nám to zatiaľ postačí,”

,,Výborne,” potešil sa hostinský.

,,Sľubujem, že hneď ako budem môcť, tak vám dám nejakú lepšiu izbu,” dodal, keď si všimol Urynov uprený pohľad.

,,Ešte raz ďakujeme,” usmiala sa Laria.

,,No... tak ja vás už opustím. Ešte mám v hostinci veľa práce” z Ornovho hlasu bolo cítiť nervozitu. Ani nečakal, kým mu niekto odpovie, len sa bez ďalších slov otočil a odišiel. Uryn počkal, kým nezačuje buchnutie vonkajších dverí a hneď potom sa nahnevane otočil na Lariu.

,,Čo to malo znamenať?” opýtal sa a snažil sa zachovať pokojný tón.

,,Čo máš na mysli?” Laria znudene pohodila vlasmi a hovorila nezaujato, akoby sa jej to vôbec netýkalo. To však už bolo na jej priateľa priveľa.

,,Mám na mysli to, že si tomu podvodníkovi prikývla na všetko čo povedal a tým si nás priviedla do tejto diery!” zreval Uryn.

,,Upokoj sa,” povedala chladne.

,,Asi si to neuvedomuješ, ale v súčasnosti sme od tohto podvodníka závislí,”

,,Nie sme!” Uryn bol už od zlosti červený, ale Laria stále hovorila pokojne a nezdalo sa, že by mala v pláne zvyšovať hlas.

,,Je jediný, kto nám bol ochotný ponúknuť aspoň nejakú pomoc,”

,,Určite by sme našli aj niekoho iného,”

,,Laria má pravdu Uryn,” povedal Waram, ktorý medzitým prešiel do izby a sadol si na jednu z postelí. Obaja naňho zarazene pozreli. Uryn mal pripravených ešte niekoľko argumentov, ale fakt, že Waram pred chvíľou podporil Lariu ho natoľko ohromil, že stratil všetky slová, a tak zmĺkol. Laria sa slabo usmiala a tiež prešla do izby. Nesadla si však na posteľ, ale začala skúmať podlahu.

,,Hm... vyzerá to tak, že táto miestnosť kedysi slúžila ako väzenie, alebo skôr... mučiareň,” povedala zamyslene.

Uryn tieto slová radšej prepočul a sadol si k Waramovi na posteľ.

Medzitým v Rusardone:

,,Útok!” výkrik jedného z dedinčanov postavil na nohy celé mesto. Všetci občania sa ponáhľali na námestie. Bolo nepísanou tradíciou, že v prípade ohrozenia sa všetci občania musia zísť na námesti odkiaĺ k nim prehovorí miestodržiteľ. V súčasnosti ním bol Alaen Sore. História mesta si pamätala vačšinou schopných vládcov a silných vojvodcov, ktorí obvykle zastávali tento váźený úrad, ale Sore bol výnimka. Na svoje miesto sa dostal len vďaka blízkym rodinným vzťahom s Cisárom. Teraz však stál na námesti, pred sochou slávneho fénixa, ktorý bol symbolom Rusardonu a mal prehovoriť k jeho obyvateľom. Po jeho pravici sa postavil Sylver Quaros, ktorý bol hlavným veliteľom Rusardonskej armády. Quaros bol vysoký holohlavý muž s tmavou pleťou a prenikavým pohľadom. Príkaz na jeho prevelenie do Rusardonu vydal kedysi sám Cisár.

,,Občania Rusardonu, priatelia...” začal Alaen. Z davu bolo cítiť očakávanie, ale tiež strach a beznádej.

,,Nerdi, odvekí nepriatelia Cisárstva opäť napadli jeho hranice,” vyhlásil a na chvíľu sa odmlčal. Niekoĺko ľudí v dave zdesenie vykríklo a zopár starších žien od strachu omdlelo. Sylver Quaros uznanlivo pokýval hlavou. Osobne síce nemal miestodržiteľa veľmi v láske, ale nemohol mu uprieť rečnícke nadanie a schopnosť pôsobiť na ľudí. Alaen bol človek nižšieho vzrastu s krátkymi hnedými vlasmi a hnedozelenými očami. Keď sa dav upokojil, pokračoval:

,,Rusardon bol spolu s priesmykom Ebinor vždy pevným pilierom na ktorom stáli mocné hranice našej riše,” Z davu sa ozvali uznanlivé a povzdbudzujúce výkriky.

,,Nerdi, rasa, ktorá mala byť už dávno zničená sa opovažuje ohrozovať Cisárstvo, náš domov... Dovolíme im to?!” Dav začal zúrivo kričať a tlieskať. Miestodržiteľ sa naklonil k Sylverovi:

,,Pošli špiónov nech zistia proti čomu stojíme. Ja pošlem Cisárovi žiadosť o posily,” Veliteľ prikývol a odišiel. Alaen sa zahľadel na dav pred sebou. A v tej chvíli mu mysľou prebleskla jediná veta.

,,Vojna sa začala,”.

Zpět na obsah