Alabaster napsal(a) Bella Snape






Disclaimer: All publicly recognizable characters and settings are the property of their respective owners. The original characters and plot are the property of the author. No money is being made from this work. No copyright infringement is intended.

Tato povídka je archivována na: http://www.potterpovidky.cz/web/viewstory.php?sid=435

Index

Kapitola 1: Všetko je inak...
Kapitola 2: Chytená


Kapitola 1: Všetko je inak...

   V podstate to bol deň ako každý iný. Počasie bolo otrasné, ale od apríla sa nič iné ani očakávať nedalo. Masy ľudí sa ponáhľali z bodu A do bodu B a mesto pripomínalo aj s malým množstvom fantázie prerastené mravenisko. Ranný chlad spôsobil, že ľuďom išla od úst para a akoby to celé nestačilo, začínalo pomaly ale iste poprchať. Sofia z toho celého kolotoča do práce sa ponáhľajúcich ľudí vnímala len minimum. Vliekla sa cez mesto pomaly, s koženou taškou na pleci a s nezaujatým výrazom v tvári. Nudila ju tá neuveriteľná jednotvárnosť, ráno do práce, poobede domov, večer do postele...Niežeby už pracovala, mala 17 rokov a chodila na gymnázium, ale so školou do bolo v podstate to isté. Bola to nekonečná honba za niečím, čo malo v podstate len pochybnú hodnotu a význam. Niekedy sa Sofia zamýšľala nad tým, že ak je celý život o chodení do školy, neskôr o vláčení sa roky do práce a nakoniec o smrti, je to vlastne celé dosť pochybné a o ničom. Tajne dúfala, že dôvod prečo tu ľudia sú je o niečom dôležitejšom a vznešenejšom než je vzdelanie a kariéra. Z myšlienok ju vytrhla rana do pleca, po ktorej sa zatackala a obzerala sa po vinníkovi. Ďaleko pred ňou utekal muž, ktorý do nej vrazil a z diaľky na ňu kričal "Pardón!". Ledva sa otočil a upaľoval ďalej. Sofia si napravila koženú tašku na pleci a pokrútila hlavou. Aj on bol jeden z nich. Ruky nohy poláme, len aby neprišiel neskoro do práce. Z hlavnej ulice odbočila k nízkej rozľahlej budove a vliekla sa dobre známou cestou smerom k nástupišťu číslo dva. Jej škola bola v druhom meste a tak cestovala deň čo deň vlakom. Nastúpila do pristaveného vlaku a ani nie za tri minúty sa vlak pohol. Hľadala voľné kupé, ale v pondelok ráno vlastne žiadne neprichádzalo do úvahy tak to vzdala a prisadla si do kupé s dvoma ľuďmi. Pretlačila sa k oknu, vyzliekla si bundu a obzrela sa okolo seba. Na sedadle vedľa nej sedela strašia pani, ovešaná zlatom, jej tvár hrala všetkými farbami (pri tejto príležitosti si Sofia spomenula na známu reklamu "Možno sa taká narodila..."), s malým kabelkovým psom, ktorého výraz tváre zodpovedal výrazu jeho panej. Na sedadle oproti pri dverách sedel mladý muž s hlbokými kruhmi pod očami (evidentne prehýril nedeľnú noc), v ušiach mal strčené slúchadlá, ale pravdepodobne driemal. Sofia si vzdychla a s vidinou hodinovej cesty vo vlaku otvorila koženú tašku a vytiahla hrubú knihu so záložkou približne v strede. Najprv podvedome pohladkala modrý obal knihy a následne ju otvorila a stratila pojem o tom čo sa dialo okolo nej...

"A Slizolin vedie dvadsať nula-to sa stáva, Ron."
Slizolinčania vyspevovali ešte hlasnejšie:

NARODIL SA ...

"...prehadzovačku má Chrabromil a Katie Bellová kľučkuje pomedzi hráčov..."

'Chudák Ron', pomyslela si Sofia a v tom momente sa na kupé otvorili dvere. Vošiel muž, asi okolo štyridsiatky, s mohutnou stavbou tela, v tmavej koženej bunde. Sadol si k oknu oproti Sofii, pozrel sa na ňu a ona jeho pohľad opetovala. Zablúdil očami na knihu, ktorú držala v ruke a trochu opovržlivo sa usmial. Sofia pocítila nával hnevu. 'Skutočne vtipné, áno, čítam Harryho Pottera.' Znovu sa pozrela do knihy, ale myslela na to, akí sú ľudia v skutočnosti intolerantný. 'Smeje sa zo mňa kvôli tomu, že som takmer dospelá a čítam Harryho Pottera, idiot. Určite sám v živote prečítal iba návod na obsluhu televízora.' Zazrela na muža spoza knihy a videla, že ju ešte stále sleduje. Rozhodla sa situáciu nijak neriešiť a znovu nazrela do knihy. Harry Potter a Fénixov rád bol jej obľúbený diel, čítala ho už asi šesť krát, svoje čaro však kniha nestrácala...

Slizolinčania spievali čoraz hlasnejšie a Harry stál vo vzduchu a zatínal päste.
"Harry, ZLATÁ STRELA!" kričala Angelina...

Sofia sa obzrela okolo seba, lebo zrazu nedovidela na písmenká v knihe, všade sa zotmelo a vlak brzdil. Postaršia pani so psom sa rozrušne obzerala, mladý muž so slúchadlami spal tvrdo ďalej a muž oproti Sofii zamyslene pozeral von oknom. Sofia znovu nazrela do knihy, ale v tej tme nevidela poriadne nič a až vtedy si uvedomila jeden základný fakt: bolo pol siedmej ráno a ona, sediac pri okne, nevidí ani písmeno? Okamžite sa pozrela von oknom a hľadela na ťažké čierne mračná, ktoré neprepustili ani lúč svetla. Vonku bola tma ako v noci a všetko vyzeralo, akoby sa schyľovalo ku koncu sveta. Prekvapene vzdychla a s úžasom si všimla, že jej ide para z úst. Pomaly zavrela knihu a pritom si uvedomila, že celá táto situácia jej veľmi niečo pripomína...lesklé, sivasté, mazľavé ruky...čierny plášť, kĺzajúci sa tesne nad podlahou... Potriasla hlavou, aby zahnala takú absurdnú myšlienku. 'Už mi z tojo preskakuje...', pomyslela si a ani nestihla túto myšlienku zahnať, keď sa dvere na kupé pomaly otvorili a vo dverách stálo stvorenie v čiernom plášti s kapucňou na hlave. Sofia zaklipkala očami a bola presvedčená, že sa jej to celé len sníva. V jej hlave však znelo ako výkrik len jedno slovo - 'DEMENTOR'. Sofia sa nezmohla na žiadny pohyb, s otvorenými ústami pozerala na tvora pri dverách a začala si uvedomovať chlad vo svojom vnútri, počula hrkotavý dych a mala pocit akoby jej život strácal akýkoľvek zmysel... Pozrela na ostatných, ale pani so psom sa len obzerala okolo seba a ničomu nerozumela. 'Ona ho nevidí', uvedomila si Sofia a s hrôzou jej vypadla z ruky kniha. Vtedy sa postavil muž v koženej bunde oproti nej, hľadel na dementora a vytiahol prútik. Sofia sa nestačila čudovať, 'Toto celé sa mi sníva.'

"Expecto Patronum !"

Z mužovho prútika sa vyvalila krásna striebristá žiara a dementor pred ňou ustupoval. Pani so psom vrieskala zo strachu pred patronusom, mladý muž sa prebral a nestihol vydať ani hláska, keď muž schytil Sofiinu ruku a ťahal ju von z kupé.
"Poď! Musíme ujsť! Je ich tu viac!"
Sofia nemohla rozmýšľať, len sa nechala viesť po chodbe vlaku.'Och, pane Bože, do čoho som sa to dostala!?'
"A čo ostatní? Oni tam zostali!", kričala za mužom ktorý ju držal za ruku a utekal s ňou z jedného vagóna do druhého.
"Im neublížia, kvôli nim tam neboli!" zakričal a vliekol ju za sebou.
Utekali cez celý vlak a Sofii v hlave výrili myšlienky, jedna zmätenejšia než tá druhá. Už museli byť na úplnom konci vlaku, keď muž rozdrápil dvere na poslednom kupé, ktoré bolo úplne prázdne. Vtiahol Sofiu dovnútra a zatiahol krátke špinavé závesy na dverách kupé. Obrátil sa k Sofii a ona si zadýchane sadla na sedadlo.
"Vieš čo boli zač, však?", spýtal sa jej.
Trhlo ňou a roztrasene sa naňho pozrela.
"Dementori?", spýtala sa a muž prikývol."Ale ako je to možné? ČO sa to tu vlastne deje? Ako to, že sú tu? Ako to, že existujú?! Toto musí byť len sen! Veď to nie je skutočné, všetko je to len vymyslené! Je to len..."
"...kniha?", dokončil muž za ňu a zasmial sa studeným smiechom."Si si istá po tom čo si teraz videla?"
Sofia naňho pozerala vyľakane a nedokázala sa spamätať. "A kto ste vy?", opýtala sa potichu a vstala.
Muž na ňu s úškrnom pozrel a ľadovým hlasom povedal: "To už nie je dôležité. Som tu, lebo plním rozkaz. Dostal som ťa odtiaľ von a teraz sme tu, kde môžem dokončiť moju úlohu."
"Dokončiť vašu....?", nestihla ani dopovedať a muž vytiahol prútik a mieril na ňu. Sofia uskočila a s hrôzou hľadela na prútik. Veľmi dobre si uvedomovala akú má moc.
"Čo to robíte!? Prečo..."
"Musím dokončiť čo som začal..."
Sofii tĺklo srdce a v duchu dúfala, že sa každú chvíľu zobudí doma v posteli...
"Avada..."
V tom sa za Sofiou rozľahlo hlasné "TRESK!", Sofia len zacítila cudzie ruky okolo pása, videla vrcholné prekvapenie v očiach muža s prútikom a zrazu sa ocitla v úplnej tme. Cítila hrozný tlak na prsiach, nemohla sa nadýchnuť a držala sa rukami za hlavu. V istom momente tlak povolil a Sofia cítila už len tlak cudzích rúk na svojom páse. Vedela čo sa s ňou práve stalo, spoznala ten pocit z opisu z knihy. Otvorila oči a zistila, že je v tmavom dome, v miestnosti bez okien a nábytku. Rýchlo sa otočila, aby zistila kto je ten človek, ktorý sa evidentne primiestnil do vlaku a znovu sa odmiestnil s ňou.
"Kto ste?!", zakričala na muža pred ňou, ale vedela že tá otázka bola zbytočná. Poznala ho.




Zpět na obsah

Kapitola 2: Chytená

  Sofiine "Kto ste?!" sa ozývalo v miestnosti bez okien ako výbuch z dela a zdalo sa, akoby s jej nervami rezonovali aj zaprášené a špinavé steny. Podvedome odskočila od muža čo najďalej a oprela sa o stenu, len aby nebola v jeho blízkosti. Mozog jej pracoval na plné obrátky (alebo aspoň na toľko, ako to v tejto situácii bolo možné), avšak skutočnej a pravdepodobnej teórie o tom, čo sa vlastne dialo, sa vo svojej hlave nedopátrala. Od paniky bola vzdialená len malý kúsoček a pochopenie alebo súcit nenachádzala ani v očiach muža pred sebou. Hľadela naňho a stále dookola prechádzala očami po znakoch na ňom, ktoré ju čoraz viac uisťovali v tom, že vedela, kto pred ňou stojí.
  "Kto som?", spýtal sa hlbokým a vážnym hlasom. "Zdá sa mi, že to už vieš."
  Každý Sofiin nerv bol napätý na prasknutie a pocit, akoby jej tento muž čítal myšlienky jej na pokoji nepridával. Cítila ako sa trasie a ako sa jej podlamujú kolená. Ešte raz po ňom prešla pohľadom a v duchu si opakovala znaky postavy z knihy, ktorá, ako sa momentálne zdalo, stála pred ňou. Studené oči, opovržlivý a neúprimný úsmev, muž odetý v čiernom s pomerne veľkým nosom a podlhovastými mastnými vlasmi. Severus Snape. Ako vystrihnutý z jej predstavy. Zrazu jej ako film hlavou preleteli snáď všetky informácie o mužovi stojacom pred ňou, v zlomku sekundy si spomenula na scény v knihách, v ktorých sa on neukazoval práve v najlepšom svetle, ale aj na tie, kde jej skôr pripadal byť obeťou. A nakoniec sa jej pre očami objavil hrozivý obraz: Oslabený Dumbledore, bez prútika stojaci na veži, smrťožrúti v boji proti Fénixovmu rádu, Severus Snape s prútikom namiereným na Dumbledora a hrozivý zelený záblesk svetla...
  Sofiine zrenice sa rozšírili a dych sa jej zadrhol v hrdle. V hlave jej hučalo, srdce jej mlátilo ako ešte nikdy a v jej vnútri sa ozývalo ako výkrik iba jedno slovo. Vrah. Niečo v Sofii sa nadobro zlomilo a panika v nej prepukla v najväčšej miere. V momente sa odrazila od steny a rozbehla sa smerom preč od muža, hľadala dvere na tmavej špinavej miestnosti. Rýchlo sa obzerala okolo seba, stena pred ňou-prázdna, stena za ňou-prázdna. Z jej úst unikol zmučený ston, keď uvidela aj steny vpravo a vľavo. Miestnosť NEMALA dvere. Boli to len štyri holé steny bez možnosti úniku. Sofia sa cítila ako zvieratko chytené v pasci, v očiach ju začínali páliť slzy a hrozilo, že strach ju pripraví o vedomie. Obrátila sa tvárou k mužovi, ktorý za celý čas prakticky nepohol ani brvou. Celkom kľudne sledoval jej záchvat hrôzy a čakal, kým Sofia pochopí, že konfrontácii s ním sa nemôže vyhnúť.
  "Už si sa ukľudnila?"
  Tón jeho hlasu ju však vyľakal ešte väčšmi a zdesene ustupovala k rohu miestnosti, kde sa jej nadobro podlomili kolená a zostala sedieť na zemi. Slza hrôzy sa jej skotúľala dolu lícom a pristála v jej tmavých vlasoch.
  "Mám to chápať ako "nie"?", spýtal sa Snape sarkasticky a jeho ťažký výdych prezdrádzal, že táto situácia ho prinajmenšom unavuje. Vybral prútik (Sofiine srdce začalo biť ešte rýchlejšie, ak to vôbec bolo možné), krátko ním švihol a v strede miestnosti sa objavilo tmavé čalúnené kreslo. Pomaly si sadol, položil prútik na operadlo kresla a spojil ruky, akoby v modlitbe. Nastalo nervy drásajúce ticho. Po chvíli sa miestnosťou ozval tichý hlas.
  "Chcete ma zabiť?", spýtala sa Sofia z kúta miestnosti a vyplašene hľadela na Snapa, o ktorom si ešte pred piatimi minútami myslela, že nie je skutočný,
  Snape sa na ňu zahľadel a celkom pokojne jej odpovedal: "Nie. Keby som ťa chcel zabiť, nechal by som to na toho milého pána, ktorý sa o to pokúšal vo vlaku." Sofia pomaly naberala odvahu, v tomto prípade bola presvedčená, že Snape hovorí pravdu. "Ale čo odo mňa chcete? A prečo ma ten muž vo vlaku chcel zabiť? Čo sa to tu vlastne deje?", dokončila vetu so zúfalým tónom v hlase a jej plecia klesli pod ťažobou neistoty a otázok.
  "Na tieto otázky dostaneš svoje odpovede, ale nie teraz. Ešte je priskoro."
  "Nie, vy to nechápete, ja nerozumiem ničomu. Celé toto", urobila rukami gesto okolo seba "čo sa tu deje, nie je možné. Čítala som o tom v knihe, ale v skutočnosti mágia a škola mágie a vy...to nemôže byť realita. Určite je nejaké vysvetlenie pre všetko, čo..."
  "Vysvetlenie?", spýtal sa posmešne Snape. "Áno, vysvetlenie existuje. Existuje mágia, existuje škola mágie a keďže som tu ja a ty si tu so mnou, povedal by som, že existujeme aj my dvaja. Neviem čo je na tom také nepochopiteľné. Čítala si predsa tie knihy, vieš, že muklovia nevedia nič o mágii."
Sofia žmolila rukáv svojho svetra a snažila sa rozdýchať tieto informácie. Muselo na tom niečo byť, videla skutočného Patronusa, videla ako Snape čaroval a dokonca sa s ňou odmiestnil z vlaku. Ak toto nebol dôkaz...
  "Ale čo chcete odo mňa? Pustite ma. Ja sľubujem, že nikomu o tom nepoviem ani..."
  "Stačilo!", povedal Snape tvrdým hlasom. "Nepôjdeš nikam. Aj tak by si sa ďaleko nedostala. A nedozvieš sa o nič viac, ako je nutné. Teraz budeš tu, časom, keď si zvykneš, dozvieš sa viac. Nebude ti tu nič chýbať, nikto ti tu neublíži."
  "Nesmiete ma tu držať! Moji rodičia ma budú..."
  "Akí rodičia?", okríkol ju Snape,"Nesnaž sa klamať, žiješ len so starou mamou, a neboj sa, zariadime, aby si jej moc nechýbala."
  "Čo jej chcete urobiť?! Nesmiete jej ublížiť!"
  "Neublížime jej. Len jej premažeme pár spomienok."
Sofia cítila, ako ju v hrudi ťaží úzkosť. Nepustí ju. Musí tu zostať.
  "Prečo mi to robíte? Čo som vám spravila?", slza jej stiekla po líci. Snape sa pomaly postavil a vzal do ruky prútik. "Teraz tomu ešte nerozumieš. Ale neskôr budeš rada, ponúkne sa ti veľa možností." Otočil sa jej chrbtom a potichu pracoval prútikom. Z tmavej miestnosti po častiach vytvoril obývateľnú izbu so smotanovými tapetami, s bordovou posteľou s baldachýnom, s mahagónovým stolíkom a dvoma čalúnenými kreslami, s malou knižnicou a krásnym lustrom. Dvere však evidentne nepovažoval za vhodné. Obrátil sa späť k nej, Sofia si však vôbec nevšímala nový nábytok okolo seba, ani čarodejníka hľadiaceho na ňu. Slzy úzkosti a možno aj rezignácie jej potichu padali do vlasov.
  "Mala by si sa radšej zamyslieť nad všetkým, čo o tomto svete vieš. Teraz budeš jeho súčasťou.", povedal jej potichu, a na chvíľu sa jej zdalo, že začula v jeho slovách súcit. Súcit? Od neho? Od vraha? To ťažko. Mala sa zamyslieť, čo o tomto svete vie. Sofia v tom nenachádzala zmysel, veď ani nevedela, v akom meste sa práve nachádza...
  "Kde som?", spýtala sa a Snape len nadvihol obočie. "Poznám toto miesto? Tento...dom?"
  "Je to možné a pravdepodobné. Si v Pradiarskej uličke."
  "V Pradiarskej...?" Nemusela dlho premýšľať. Pradiarska ulička. Som u Snapa doma. "Vie ešte niekto, že som tu?"
  "Áno, vie. Ale dosť bolo otázok. Keby si niečo potrebovala, stačí zaklopať na stenu."
  "Na ktorú?"
  "To je jedno!", vyhŕkol Snape a vystrel sa. "Teraz pôjdem, budeš mať dosť času na premýšľanie.", ozvalo sa hlasné "TRESK!" a bol preč. Sofia hľadela do prázdna na mieste, odkiaľ práve zmizol. Často si predstavovala, aké by to bolo, keby zrazu bola súčasťou príbehu jej obľúbených kníh, ale toto bol zlý sen. Pomaly sa postavila, zotrela si aj poslednú slzu a obzerala sa po izbe. Zľahka sa dotýkala vecí, ktoré Snape vyčaroval prakticky z ničoho. Mala zaklopať ak by niečo potrebovala. Mohla by Snapa rozčúliť, ak by ho zavolala hneď po tom, ako sa odmiestnil, ale rozhodla sa to risknúť. Zhlboka sa nadýchla, zovrela päsť a zaklopala na najbližšiu stenu. Chvíľku sa nedialo nič, no potom sa hneď za ňou ozvalo ďalšie "TRESK!". Sofia uskočila, očakávala Snapov rozčúlený výraz, v tomto sa však prepočítala. Nebol to Snape.
  "Niečo ste chceli, slečna?", spýtal sa nízky muž, s podnosom a čajovou kanvicou v rukách. Sofia naňho vypliešťala oči a po druhý krát v ten deň vedela, kto pred ňou stojí. Nebolo to ani tak jeho celkovo potkaním výzorom, avšak strieborná ruka, v ktorej niesol podnos, usvedčovala jeho identitu.
  "Peter...Peter Pettigrew.", vydýchla jeho meno a znova ustúpila.Som tu uväznená s vrahmi. Peter na ňu pozeral malými potkaními očičkami, rýchlo sa spamätal a položil podnos s čajom na stolík.
  "Hm...Prinesiem vám niečo? Ste hladná?", vypytoval sa Peter a Sofii sa zdalo, že má väčší strach on pred ňou, ako ona pred ním.
  "Povedzte mi, prečo som tu. Prosím.", pokúsila sa ho presvedčiť Sofia a pristúpila bližšie k nemu, ale zdalo sa, že Peter už bol poučený o tom, čo jej nesmie povedať. Vypleštil na ňu oči a rýchlo začal točiť hlavou:"Nie, nie, ja vlastne ani nič neviem. Mám sa o vás len na nejaký čas postarať, aby vám nič nechýbalo." Sofia si ťažko vzdychla. Vlastne takú reakciu čakala. "V tom prípade nič nechcem.", otočila sa Petrovi chrbtom a o chvíľu počula ako sa odmiestnil.



  Kilometre ďalej sa muž v tmavom opieral o stenu v neudržiavanom dome. Čakal a bol hlboko zamyslený, až kým sa, prakticky z ničoho, nevynoril druhý muž.
  "Severus?"
  "Áno, pane. Aj dnes som ju sledoval, ako to už robím dlho, ale musel som ju zobrať so sebou. Už o nej vedia. Pokúsili sa ju zabiť. Je v Pradiarskej uličke."
  "V poriadku, Severus. Postaraj sa o ňu, kým nepríde čas."
  "Samozrejme, pane. Nemajte obavy."

Zpět na obsah