Albus Potter a nechcené dedičstvo napsal(a) frelength
Kapitola 1: 1. Neznáme šťastie

„... v takom prípade Slizolinská fakulta získa vynikajúceho študenta, či nie? Nám je to jedno, Al. Ale ak tebe na tom záleží, budeš si môcť vybrať medzi Chrabromilom a Slizolinom. Triediaci klobúk berie do úvahy tvoj výber."

„Skutočne?"

„U mňa to urobil," povedal Harry.

Albusovi sa na tvári zráčil úžas. Dvere sa na šarlátovom vlaku už zatvárali a rozmazané siluety rodičov sa ponáhľali ešte raz pobozkať svoje deti a zopakovať posledné rady. Albus skočil do vagóna a Ginny za ním zavrela dvere. Študenti sa vykláňali z okien blízko nich. Takmer všetky oči sa zvedavo zavŕtali do Harryho Pottera.

„Prečo všetci tak zízajú?" spytoval sa Albus, keď spoločne s Rose naťahovali krky a hľadeli na ostatných študentov.

„Tým sa netráp," povedal Ron. „To je isto kvôli mne. Som veľmi slávny."

Albus, Rose, Hugo a Lily sa zasmiali. Vlak sa pohol a Albus Severus Potter hľadel do tváre svojho otca, kráčajúceho popri vlaku. Albus ešte predtým, ako vlak zašiel za zákrutu otcovi, matke a sestre zamával na rozlúčku. Spoločne s Rose sa vydal ďalej po chodbe, zatiaľ čo spoločne nahliadli do takmer každého kupé. Až na konci chodby našli kupé, ktoré nebolo preplnené tak ako predchádzajúce. Vo vnútri sedel len jeden chlapec. Tvár mal schovanú za knihou. Oblečený bol do tmavozeleného habitu.

„Môžeme si prisadnúť? Toto je asi jediné voľné kupé," ujal sa slova Albus.

„Dobre, prisadnite si," oceľovo šedé oči len na malý moment vykukli spoza knihy.

Rose spoločne s Albusom vošli do kupé a svoje kufre položili na voľné miestá pod sedačkami. Medzi trojicou nastalo ticho prerušované len občasnými zvukmi z chodby vlaku.

„Čo to čítaš?" prerušila nakoniec ticho Rose.

Chlapec vykukol spoza knihy a šedými očami prevŕtal Rose. Knihu zaklapol a položil ju vedľa seba na sedačku. Chvíľu váhal a oči presúval z Rose na Albusa, než odpovedal.

„Dejiny mágie."

„Vážne? Ja už ich mám prečítané. Zaujala ťa trinásta kapitola? To pojednávanie o škriatkoch v štrnástom storočí? Tiež si myslíš, že kúzelníci si sami privolali tú vojnu so škriatkami?" vyhŕkla zo seba Rose a Albus sa na ňu zamračil.

Albus nemal rád, keď prepla do svojho študentského módu. Vtedy dokázala prerozprávať obsah poondiatej knihy aj na pohrebe svojej matky. Bola po svojej matke. Nepodobala sa na ňu vzhľadom ale chovaním. Odmalička bola učenlivá a väčšinu času trávila s matkou, s ktorou sa rozprávala o rôznych knihách a kadejakých teóriách. Bola veľmi inteligentná.

„Ja som Albus Potter, teší ma," predstavil sa Albus a natiahol ruku k Scorpiusovi.

„Scorpius Malfoy," opätoval predstavenie Scorpius a potriasol si s Albusom ruku.

„A ja som Rose Weasleyová."

Trojica si opätovala trochu zdržanlivé úsmevy a pustili sa do debaty o svojich rodinách. Scorpius na začiatku bol trochu zdržanlivý a nechcel toho o svojej rodine povedať veľa, ale čím ďalej boli od nástupišťa deväť a tri štvrte tak tým viac z neho opadávali všetky zábrany. Po čase sa dostali k téme knihy a Albus sa odmlčal. Nerád by rozprával o knihách, ktoré prečítal on. Väčšina to boli knihy neetické, zaoberajúce sa čiernou mágiou. Sám nevedel, prečo tie knihy čítal. Našiel ich v otcovej tajnej knižnici. Albus odvrátil tvár smerom k oknu a skúmal ubiehajúcu krajinu za oknom. Srdce mu vynechalo pár života potrebných úderov. Cítil v sebe napätie a zároveň radosť, netešil sa a zároveň niekde v sebe pociťoval tú neznámu radosť. Protiklady ako deň a noc sa striedali v jeho tele a mysli. Albus kŕčovito zaryl prsty do sedačky a snažil sa na sebe nedať nič poznať. Vlakom sa otriasol výbuch a Albus bol znovu voľný. Srdce mu znovu začalo pracovať tak ako malo a zmizol aj pocit neznámej radosti.  Zostalo len napätie. Trojica si venovala pohľady a spoločne — takmer v rovnakej sekunde — sa postavili na nohy. Vyšli z kupé do chodby, po ktorej sa porozhliadli. Na konci vagónu si všimli hlúčik študentov. Rýchlymi krokmi k nemu prišli a Albus, Scorpius a Rose sa začali pretláčať pomedzi študentov ďalej. Keď sa objavili na čele hlúčiku, všimli si štyri postavy mieriace prútikmi na jedného zo študentov. Obeť sa triasla a vystrašenými, hnedými očami pozerala na štyroch útočníkov.

„Stále si myslíš, že patríš do školy pre nás? Do školy pre ľudí?" vyštekol na obeť študent, ktorý stál na čele útočníkov. Odpovede sa mu však nedostalo, chlapec len mlčal a vystrašene blúdil pohľadom po chodbe.

„Nechajte ho!" zakročila na Albusové a aj Scorpiusové prekvapenie prvá práve Rose.

Albus jej venoval len krátky pohľad a spoločne s ňou a so Scorpiusom sa vydali medzi útočníkmi až k vystrašenému chlapcovi, pred ktorého sa postavili aby ho mohli chrániť.

„Zmiznite vy hlúpi prváci, neviete o čo tu ide. Zmiznite. Ak nezmiznete do piatich sekúnd, použijem na vás kliatbu," upozornil ich veliteľ študentov-útočníkov a namieril na nich prútik. Teraz na nich mierili štyri prútiky. Scorpius nenápadným pohybom pravej ruky vytiahol svoj prútik.

„Expelliarmus!" vykríkol Scorpius a švihol prútikom k útočníkom.

„Protego!" vykríkol na oplátku veliteľ útočníkov.

Pred útočníkmi sa objavil priezračný kúzelný štít, ktorý odrazil odzbrojujúce zaklínadlo do jedných z dverí na chodbe. Na dverách zostal škrabanec.

„Toto si nemal!" zakričal jeden z útočníkov a švihol svojim prútikom k Albusovi, Rose a Scorpiusovi. Toto gesto napodobnili zvyšný traja útočníci a pridávali k tomu rôzne kúzelné formule, ktoré sa vo vzduchu miešali v zmesi hlasov.

Ešte pred tým, ako mohli kliatby naraziť do trojice kamarátov sa pred nimi objavil priezračný štít, ktorý všetky kliatby pohltil. Tento štít bol oveľa silnejší ako ten, čo vyčaroval študent chrániaci sa pred Scorpiusovim odzbrojujúcim kúzlom. Albus sa pozrel na Scorpiusa a následne Rose, ale aj oni sa tvárili ohromene. Taktiež nevedeli, kto ten štít vyčaroval.

Spoza hlúčiku študentov vykročil ráznym krokom starší muž s vráskami vytesanými do jeho tvrdej tváre. Oblečený bol do čierneho zamatového plášťu, pod ktorým mal čiernu vestu a čierne nohavice. Na rukách mal čierne rukavice, na ktorých boli aj z väčšej diaľky rozpoznateľné rôzne symboly.

„Páni Smith, Higgs, Mowatt, Malfoy, Potter a slečny Mitchellová a Weasleyová," začal starý muž tichým, zrozumiteľným hlasom. „Dnes večer po začiatočnej slávnosti sa stretneme v Sieni slávy. Vstup do miestnosti je hneď za profesorským stolom," dokončil muž a otočil sa k ním chrbtom, aby mohol prejsť cez hlúčik študentov preč, vyprevádzaný zvukom čiernych, vysokých, ťažkých a kožených bot. Smith spoločne so svojimi kumpánmi a kumpánkou venovali Albusovi, Scorpiusovi, Rose a neznámemu chlapcovi spaľujúce pohľady, až potom sa k ním otočili chrbtom a tiež odkráčali s nahnevanými grimasami preč, priamo do svojho kupé.

„Ideš s nami do kupé? Dostal si nás do toho, takže by nám padlo vysvetlenie," začala Rose k neznámemu chlapcovi a ten len ďakovne prikývol. Hlúčik študentov sa rozpŕchol a tak mala štvorica voľnú cestu do svojho kupé. Posadali si na svoje miesta a chlapec chvíľu váhal, než sa posadil vedľa Scorpiusa.

„Tak hovor," prihovoril sa mu Scorpius.

„Oni majú niečo proti mne a.. a.. našej rodine. Neviem, či by bolo dobré povedať vám čo proti nám majú," zavrtel zdržanlivo hlavou chlapec.

„Zastali sme sa ťa, takže by si nám to mohol povedať. Mohol by si nám veriť. Mimochodom, ja som Albus Potter," zabodol si prstom do hrude, „to je Rose Weasleyová," ukázal prstom na Rose a nakoniec prst nasmeroval na Scorpiusa, „to je Scorpius Malfoy."

Chlapec vytreštil na Albusa oči, keď ich predstavil. Očividne bolo meno Potter-Weasley známe stále. To isté sa dalo povedať aj o Malfoyovcoch, ktorých meno bolo známe tiež takmer pre každé kúzelnícke rodiny.

„Páni. Ja som Marco O'Connor," predstavil sa a s hlbokým nádychom pokračoval, „ja.. som vlkolak."

Rose si pobavene odfrkla. Albus na ňu pozrel a uvidel na jej tvári úsmev. Možno chápal, prečo sa usmievala ale nebol si istý svojou teóriou.

„Nebudeme ťa za to odcudzovať. Chápeme ťa. Albus má v rodine taktiež vlkolaka. Nepovažujeme ťa za háveď ani nič podobné, si taký istý človek ako my, len sa raz za mesiac meníš na šteniatko," skonštatovala Rose. Albusová teória sa osvedčila ako pravdivá. Nechápal ale, prečo použila práve slovo šteniatko, keď sa Marco menil raz do mesiace, presne cez úplnok, na krvilačnú háveď. Možno že len ho chcela aspoň trocha obmäkčiť. Marco sa tváril prekvapene. Pár krát zrýchlene zamrkal, než s povzdychom prehovoril.

„Prepáčte, že som vás zatiahol do problémov."

„Zatiaľ to s nami ale nevyzerá zle. Profesor nám asi udelí trest alebo sa s nami len pozhovára, nič si z toho nerob," odmávol to Albus rukou a nasmeroval zelené oči k oknu. Začalo sa stmievať, čo značilo len jediné... Príchod sa blíži... Srdce mu znovu vynechalo pár úderov a on zase cítil pocit neznesiteľného, odporného šťastia. Šťastia zo zlej veci. Ale z akej, to nevedel ani on sám. Začal zhlboka dýchať a oprel sa pohodlnejšie o sedadlo, zavrel oči a snažil upokojiť svoje telo a myseľ. Zatiaľ čo zhlboka dýchal, prebiehal medzi Rose, Scorpiusom a Marcom rozhovor.

„Zaujímalo by ma, skadiaľ si vedel to odzbrojujúce zaklínadlo. Učil si sa cez leto?" začala zvedavo Rose.

„Mal som súkromného učiteľa a ten ma naučil pár vecí," odpovedal Scorpius.

„Asi máte veľa peňazí, keď si dovolíte aj súkromného učiteľa," zhodnotil Marco ničnehovoriacim tónom. Scorpius len pokrčil ramenami, viac toho na sebe nedal spoznať.

„A čo zákon obmedzujúci čary mladistvých?" zamračila sa Rose.

„Existuje jeden dodatok, ktorý obchádza tento zákon," vysvetlil Scorpius.

„O ničom takom som nepočula."

„Ak si nájdeš dostatočne kvalifikovaného profesora, môže ťa učiť aj cez letné prázdniny. Stačí vyplniť pár papierov. Kúzlo síce Ministerstvo zaznamená, ale nebude kontrolovať o aké kúzlo išlo. Mohla by si cez prázdniny aj zabiť a ak by si po sebe pozametala stopy a Ministerstvo by neskontrolovalo tvoje vyslané kúzlo, tak by ti to prešlo. V zákonoch sú diery," dokončil Scorpius s výdychom.

„V tomto majú výhodu kúzelnícke rodiny oproti tým muklovským. Je to strašné, ako sa aj po toľkých rokoch stále rieši čistokrvnosť a iné blbosti," zatrepal Marco hlavou.

Albus bol stále ticho, len počúval ich debatu a snažil sa upokojiť. Keď zavrel oči, uvidel záblesk zeleného svetla a krik... bolesť... utrpenie... a nakoniec tmu. Otvoril okamžite svoje zelené oči a začal zhlboka dýchať, pričom sa to snažil čo najlepšie maskovať pred kamarátmi. Prasinky sa nezadržateľne blížili a vlak začal brzdiť. Albus sa sklonil pod sedadlo, aby mohol vytiahnuť svoj kufor. Ruky sa mu triasli. Štvorica chvíľu počkala, než sa chodba trochu vyprázdni od študentov a až potom vyšli. Spoločne prišli až k dverám zastaveného vlaku a vystúpili na dlaždice v tmavom a malom nástupišti. Albus a Rose začuli známy hlas ako sa rozkrikuje.

„Prváci sem, šetci prváci semkaj! Prvý ročník za mňu! Kufre tu nehajte, prídu pre ne!" mával Rubeus Hagrid pravou rukou, v ktorej zvieral svoj veľký lampáš svietiac na šmykľavú a strmú cestu. Davy študentov sa preriedili a prváci nasledovali Hagrida, ktorý sa usmial na Albusa a Rose a následne skrčil obočie, keď si všimol ich spoločnosť — Malfoya. Prváci sa potkýnali a šmýkali, teraz už bez kufrov, ale stále sa snažili držať tempo s Hagridom.

„Uš za túto otáčku budete mócť videť hrad," ozrejmil im ešte.

Keď prešli za otáčku, všetci otvorili ústa prekvapením. Hore na druhom brehu jazera stál obrovský hrad s piatymi vežami. Okná svetielkovali do večernej tmy.

„Nastúpte do lodiek, v jednej móžu byť len štyria!" prikázal im hneď potom, čo im nechal chvíľku na pozorovanie hradu. Prváci ho poslúchli a nastúpili do lodiek. Albus skončil v loďke spoločne s Rose, Scorpiusom a Marcom. Hagrid mal čln len pre seba. „Držte sa porádne, VPRED!" zaburácal Hagrid svojim hlasom a flotila lodiek sa vydala po jazere smerom k obrovskému hradu, na ktorý všetci nedočkavo zazerali. Albus sa necítil dobre. Čím viac sa k hradu približoval, tým viac cítil neznámu radosť a zároveň bolesť. Rose si asi všimla Albusov zachmúrený výraz, pretože k nemu prehovorila.

„Všetko bude v pohode, Al."

„Ja viem," odpovedal kŕčovito Albus a ďalej zazeral na hrad. Blížili sa k nemu. Rose si myslela, že sa bojí zaraďovania. On sa nebál zaraďovania, on sa bál toho, čo sa s ním dialo. Sám nevedel čo to je. Nič dobré to ale neveštilo. Flotila sa zastavila v podzemnom prístave a tam prváci povystupovali. Hagrid chvíľu čakal, než sa zoradia a potom sa vybral cestičkami vysekanými v skale smerom hore, priamo k hradu. Následne pokračovali cez trávnik až prišli k nádvoriu.

Bom..

Bom..

Bom..

Albus pociťoval bolestivé zásahy srdca, ktoré tĺklo ako splašené, možno v márnej snahe vyskočiť a utiecť z hrude. Albus naprázdno preglgol a ďalej pokračoval spoločne so študentmi v kráčaní. Nevnímal okolie. Vnímal len tlkot srdca a tie pocity... Strach.. radosť.. bolesť.. Tie pocity sa prelínali. Ani nevedel ako a objavil sa vo vstupnej sieni, kde na nich čakal pre Albusa už známy profesor a rodinný priateľ — Neville Longbottom.

„Vitajte v Rokforte. Túto školu založili dve čarodejky a dvaja kúzelníci. Podľa nich sú pomenované aj fakulty, do ktorých vás magický artefakt s názvom Múdry Klobúk zaradí. Chrabromil, Bifľomor, Bystrohlav a Slizolin. Každá fakulta má vlastnú slávnu históriu, z každej vyšli významní kúzelníci a čarodejky. Počas roka prebieha súťaž o školský pohár. Školský pohár vyhrá tá fakulta, ktorá bude mať na konci roka najvyšší počet bodov. Body sa získavajú za úspech v štúdiu a ďalšie veci, naopak body sa odpočítavajú za porušenie školského poriadku. Riaditeľkou školy je Minerva McGonagallová, ja som jej zástupca Neville Longbottom," vysypal zo seba Neville a prešiel povzbudzujúcim úsmevom po študentoch. „Všetko je pripravené, postavte sa do zákrytu, môžeme ísť," a mávol rukou smerom k veľkým dverám Veľkej Siene. Tie sa pod jeho gestom s rachotom otvorili a tak sa prváčikom naskytol pohľad na preplnenú Veľkú Sieň. Nachádzali sa v nej štyri stoly, zoradené v nasledovnom poradí z pravej strany: Chrabromil, Bifľomor, Bystrohlav a Slizolin. Sieň osvetľovali stovky sviečok levitujúcich pár metrov nad hlavami študentov. Strop bol začarovaný tak, aby ukazoval ozajstnú oblohu, ktorá bola práve teraz zamatovočierna a posiata nespočetne veľa hviezdami. Oči starších študentov sa teraz upierali na vchádzajúcu skupinku prváčikov. Albus, hneď ako prekročil prah siene pocítil bodnutie v srdci, ktoré bolo silnejšie ako všetky doteraz. Pred očami sa mu na pár sekúnd zatmelo a on cítil len spaľujúcu bolesť. Ruky mal bolestivo zovreté do pästí a ústa otvorené. Snažil sa bolestivo vykríknuť ale nešlo to... Tu zomrel.. jeho časť tu zomrela... Aspoň tak, ako je to pre netvora možné. Len prežívala ale tu bola zabitá druhýkrát. Napätie povolilo takmer tak rýchlo ako prešlo a všetko sa vrátilo do normálu. Stále tu však boli spomienky na tú bolesť... na tie pocity. Prváci sa zoradili pred profesorským stolom. Vedľa nich stál stolček, na ktorom trónil Múdry Klobúk.

Klobúk otvoril štrbinu slúžiacu ako ústa a spustil svoju pieseň.

Ach, možno sa vám nezdám pekný,

oči však všetko nevidia...

Dám na to krk, že nenájdete

múdrejší klobúk, než som ja.

Majte si svoje čierne čiapky,

cylindre lesklé, čo ja viem;

bradavický klobúk som, veľa viem

a aj vás hravo pretromfnem.

Nič vo svojich hlavách neskryjete-

triediaci klobúk vie to hneď,

nasaďte si ma, uvidíte,

aké miesto vám určil svet.

Môže to byt aj v Chrabromile-

tam žijú všetci odvážni,

čo statočne a s chrabrým srdcom

na skutky menia dávne sny.

Alebo v takom Bifľomore

pre poctivcov je miesta dosť,

pre všetkých, ktorí trpezlivo,

čestne si plnia povinnosť.

Nájdete sa aj v Bystrohlave,

keď máte v hlave filipa.

Takých, čo sršia vtipom, umom,

Bystrohlav pekne privíta.

Ale aj tamto v Slizoline

nikto by lepších nenašiel,

tam veru všetkého sú schopní,

len aby dosiahli svoj cieľ.

Tak si ma nasaďte, a rýchlo!

Kto skúsi, ten to uhádne.

Ste v dobrých rukách

a myslí mi to parádne!

Po posledných slovách klobúka zaznel v sieni búrlivý potlesk. Po chvíľke sieň znovu utíchla a za stolček s Múdrym Klobúkom sa postavil Neville Longbottom vo svojom tmavozelenom, takmer čiernom habite. V rukách držal veľký zvitok pergamenu. „Keď prečítam vaše meno, nasadíte si klobúk a posadíte sa na stoličku," ozrejmil do tichej sieni.

„ARRINGTON THOMAS," zakričal Neville prvé meno.

Chlapec vyššieho vzrastu s čiernymi vlasmi vystúpil dopredu a rýchlym krokom prešiel ku stolíku. Na hlavu si nasadil klobúk, pod ktorým mu zmizla tvár.

„SLIZOLIN!" zaburácal nakoniec Múdry Klobúk a študent sa rozbehol k Slizolinskému stolu.

„AYERS FINNICK," , „BYSTROHLAV!"

„BANNER LUCAS," , „CHRABROMIL!"

Takto to pokračovalo ďalej dlhšiu chvíľu. Albus zatiaľ pohľadom zelených očí blúdil po sieni. Zastavil sa až na známej tvári pri bifľomorskom stole. Sedel tam vodca tej študentskej skupiny, ktorá napadla Marca. Prváci stále prúdili k stolčeku s Múdrym Klobúkom a ten ich zaraďoval do štyroch fakúlt. Hodges do Chrabromilu, Hopkirk do Bystrohlavu, Ingham do Bystrohlavu, Jewell do Slizolinu, Judd do Bifľomolu, Kelsey do Bifľomoru, Layton do Chrabromilu, Lowell do Bystrohlavu.

„MALFOY SCORPIUS," vyvolal Neville ďalšie meno a Scorpius sa s hlbokým nádychom vybral smerom k stolčeku s Klobúkom. Ten si ani nestihol poriadne nasadiť a n hlavu a už kričal...

„SLIZOLIN!"

Scorpius položil klobúk späť na stolček a vybral sa k Slizolinskému stolu, kde ho všetci s potleskom a burácaním vítali. Zaraďovanie následne pokračovalo ďalej. Albus si ani nevšímal, kde prváci boli zaraďovaný. Len mlčky hľadel pred seba. Zo zamyslenia ho vytrhol až Nevillov hlas, ktorý vyvolal ďalšie známe meno.

„O'CONNOR MARCO."

Marco s roztrasenými rukami podišiel až k stolčeku a položil si na hlavu Múdry Klobúk. Trvalo to dlho... Marco mal zavreté oči a len opatrne krútil hlavou. Nepozornejšie oko by to krútenie ani nepostrehlo. Ale Albus mal dobré oči.

„SLIZOLIN!" zaburácal po dlhej chvíľke napínavého ticha Klobúk a slizolinský stôl začal tlieskať a burácať tak, ako to bolo vždy keď k nemu nejakého prváka priradili.

Albus pohľadom vyprevadil Marca až k Slizolinskému stolu. Už len O a P a pôjde na radu. Vôbec sa netešil. Zaradí ho niekde? Čo ak to bude Slizolin? A čo ak Chrabromil? Bystrohlav? Bifľomor?

A po chvíľke to prišlo...

„POTTER ALBUS," vyriekol slová Neville a povzbudzujúci úsmev venoval Albusovi, ktorý zatiaľ vyšiel spoza spolužiakov a kráčal ku stolčeku.

Tá cesta bola nekonečná. Aspoň sa tak zdala. Nohy mal ťažké. Kolená sa mu chceli každú chvíľu rozpadnúť pod tým tlakom. Všetci študenti sledovali Albusa Pottera, syna slávneho Harryho Pottera premožiteľa lorda Voldemorta, ako kráča k osudnému výberu. Klobúk mu určí budúcnosť. Síce už Slizolinská fakulta nie je taká ako za čias Harryho Pottera, ale predsa. Je to ten povestný Slizolin. Bál sa každej fakulty, ale Chrabromil mu vyhovoval asi najviac. Má tam brata, študoval tam jeho otec a takmer každý z rodiny.

Albus Severus Potter prišiel k stolčeku osudu.



POZNÁMKY AUTORA:

Príbeh bude pokračovať, je to ale taký pekný koniec prvej kapitoly. Prosím vás, komentujte. Veľmi mi to pomôže a ja budem mať motiváciu napísať ďalšiu kapitolu. Toto je moja prvá poviedka a aj kapitola. Ak máte s niečim problém, stačí mi napísať, ak chcete niečo pochváliť, stačí napísať.

Pieseň Múdreho Klobúka nie je moja, je to preklad jednej osoby z HP a Kameň Mudrcov. Tak isto som si od Rowlingovej mená a charaktery jej postáv len požičal, nerobím to pre vidinu zisku...


Disclaimer: All publicly recognizable characters and settings are the property of their respective owners. The original characters and plot are the property of the author. No money is being made from this work. No copyright infringement is intended.

Tato povídka je archivována na: Potter Povídky CZ - Harry Potter Fanfiction - http://www.potterpovidky.cz/web/viewstory.php?sid=1124