A začalo sa peklo.

Harry sa čo najrýchlejšie snažil nájsť svojich priateľov, aby sa mohli čím skôr odmiestniť a nevystavovať ostatných na svadbe nebezpečenstvu.

,,RON, HERMIONA!!!!“

„Tu sme Harry!“ kričala vystrašená Hermiona.

Chytili sa za ruky a v momente boli preč. Počas premiestňovania premýšľali, kam sa ukryjú, aby ich nikto nespoznal a nenašiel. Hermionu to napadlo, ako prvú.

„Kde to sme?“ zašepkal Ron do tmy, keď sa konečne zdvihol celý premočený zo zeme.

„Pssssst! Nemôžem vám teraz nič povedať, len hľadajte jeden tmavo-zelený dom.“

To nebolo práve najľahšie, keďže vonku lialo ako z krhly a aj to, že sa pomaly stmievalo im veru nepomohlo. Prechádzali cez tmavý les, striedavo padali do mokrého bahna. Keď Ron už šiestykrát spadol, prestalo ho to baviť a sadol si na neďaleký peň:

„Nemôžme aspoň zasvieť prútikmi, alebo aspoň nájsť niečo na jedenie?“

Jasné, Ron a jeho jedlo, pomyslela si Hermiona.

„Neboj sa, zdá sa mi, že už to nemôže byť ďaleko, ten les nie je až tak veľký.“

Harry išiel jediný bez slov. Celý čas sa snažil byť v strehu a premýšľal, kde nájdu ďalšie horcruxy.

„Už to vidím,“ zašepkala Hermiona nadšene.

Najskôr sa Harry a Ron len hlúpo pozerali do tmy, a potom to uvideli. Stál tam dvojposchodový dom, ktorý vyzeral, že by mohol každú chvíľu spadnúť. Keď podišli bližšie a Hermiona už mala ruku na kľučke, Harry ju zastavil:

„Si si istá, že je to dobrý nápad? Viem, že sa potrebujeme niekam skryť, ale môže to byť pasca. Nevieš, kto tam žije.“

Hemiona sa zasmiala: „Neboj sa Harry, ten dom som vybavila ja. Nikto tam nežije. A okrem toho je tam jedlo, elixíry a všetko, čo potrebujeme na veľmi dlhú dobu.“

Vošli dnu a rozsvietili svetlá. Zvnútra ten dom vyzeral úplne inak, ako zvonku. Koberce, úplne nový nábytok, kuchyňa plná jedla.

„Pri Merlinovi, to je jedla!“ zvolal Ron a hneď si nabral za hrsť čokoládových koláčov.

„Poďte, prevediem vás,“ zvolala Hermiona zo schodov.

Obaja ju mlčky nasledovali.

Na prvom poschodí boli tri izby. V jednej bola veľká posteľ s množstvom predmetov, ktoré nejako súviseli s metlobalom, na stenách boli obrázky zlatých striel. Harry sa nemohol vynadívať.

„Toto bude tvoja izba Harry,“ ukázala Hermiona a potichu sa zasmiala nad výrazom na Harryho tvári.

Pokračovali do druhej izby. Tá bola preplnená policami, na ktorých boli elixíry rôznych farieb a veľkostí. Na druhej strane izby boli dokonale poukladané knihy, pár ich ležalo aj pri posteli.

Hermiona, pomyslel si Harry.

Pri vstupe do tretej izby, všetkých troch omámila vôňa čokolády. Keď vošli dnu, hneď im došlo prečo. Na stole pri dverách boli na tácni naukladané čokoládové koláče rôznych druhov. Na stenách boli, tak ako v prvej izbe metlobalové predmety. Posteľ bola raz taká veľká, ako v prvej izbe.

„Ja...ja...Hermiona, nemôžem uveriť, čo si urobila. To je perfektné... A tá kokoáda,“ povedal Ron s už plnými ústami.

„To nič nebolo. Chcela som, aby sme mali nejaké miesto, kde sa skryjeme a zároveň nebudeme mať núdzu o jedlo, vodu, alebo čokoľvek iné,“ začervenala sa.

Nechali Rona samého s jeho koláčmi a vrátili sa dole.

„Hermiona, si úžasná, povedal som ti to už?“

„Ďakujem Harry, ale musím ťa upozorniť, že nesmieme používať nijaké kúzla, jasné? Ani tie najmenšie!“

„Samozrejme,“ odvetil Harry.

Zapli si telku a pustili si film. Chvíľu pozerali, keď sa Ron s hlasných rachotom vrátil dole po schodoch.

„Čo pozeráte?“ spýtal sa a sadol si medzi nich.

„Neviem vlastne, len tak leňošíme,“ povedala Hermiona zívajúc.

„Ron, keď si už tu, pamätaj, že nesmieš čarovať. Sme teraz len obyčajní muklovia,“ otočil sa Harry prísne naňho.

„Čoooo?? Nečarovať? Vy dvaja ste sa zbláznili, ja neviem žiť bez kúziel.“

Harry takúto reakciu nečakal: „Daj mi prútik Ron, nechcem riskovať, že ho náhodou použiješ.“

Ron veľmi neochotne podal Harrymu prútik a ten si ihneď strčil do vrecka.

Plynuli dni a Harry, Ron a Hermiona si zvykli na život bez kúziel. Jediný, kto s tým mal problém bol Ron. Bol zvyknutý si aj zapínať rázporok pomocou prútika.

Jediné, o čom sa vo dne, v noci rozprávali, boli hocruxy a to, čo by to tak mohlo byť.

„Oh, Harry,“ začala Hermiona, keď prinášala na stôl ďalšiu várku sendvičov, „vieš, že zničiť tú vec nie je jednoduché a nič takého nemáme, teda teoreticky ti patrí Chrabromilov meč.“

„Áno, ale nepohli sme veľmi, Okrem toho sa bojím o všetkých, čo boli na svadbe a aj o vás.“

Nato sa nečakane Harry postavil a rozbehol s k dverám.

Ron bol pred ním prvý, aby ho zastavil: Čo chceš robiť?“

„Ísť to celé vybaviť sám,“ odvetil rozhodne Harry.

„Nie, tým, že ho pôjdeš hľadať, nikomu nepomôžeš. Máme plán a budeme sa ho držať. Navždy spolu kamoško.“

Nakoniec si Harry povzdychol, otočil sa a vrátil naspäť na stoličku.

V tú noc príšerne lialo. Všetci traja už spali, keď ich zobudilo nečakané klopanie na dvere.