Nádherné zelené oči sa pomaly otvárali. Asi šestnásťročný ročný chlapec si prezeral miestnosť, v ktorej sa nachádzal. Miestnosť bola obrovská ako menšie futbalové ihrisko. Vyžarovala chlad a temnotu. Podlahu pokrýval luxusný koberec a strop zdobil kryštálový veľkolepý luster. Zeleno-oký chlapec cítil, že jeho ruky sú pevne zviazané strieborným povrazom. Zacítil ako mu niečo teplé a lepkavé steká po tvári. Celé telo ho príšerne bolelo a jazva ho pálila, akoby ju požierali plamene. Vôbec si nepamätal, čo sa stalo. Nevedel, kde je, ani prečo tu je. Bol úplne zmätený. Zacítil ostré pichnutie na prsiach a vedel, že ho niekto musel zraniť. Jeho spomienky boli zahmlené a nevedel si spomenúť na nič, aj keď veľmi chcel.
Zrazu bola bolesť jazvy intenzívnejšia.
„Ahoj, Harry,“ ozval sa ľadový hlas.
Mladému chlapcovi sa rozbúšilo srdce. Preglgol. Pozeral na červené oči, ktoré ho so záujmom sledovali. Stál oproti nemu vysoký, asi tridsať ročný, nezvyčajne krásny muž. Mal veľké červené oči. Bledú pleť a výrazné lícne kosti. Jeho tvár lemovali lesklé čierne vlasy, ktoré mu padali do očí. Vyžarovala z neho obrovská moc a elegancia.
„Kto ste? A čo odo mňa chcete?“ zachrapčal Harry a stále premýšľal odkiaľ pozná tie karmínové oči.
Mladý muž sa uškrnul a podišiel bližšie k Harrymu. „Nespoznávaš ma? Nespoznávaš svojho najväčšieho nepriateľa? Nespoznávaš osobu, ktorá zabila tvojich rodičov a pokúsila sa zabiť aj teba?“
Harry zalapal po dychu. „Voldemort?! Ako to, že vyzeráš . . . tak inak?“
„Konečne sa mi podarila transformácia a získal som späť svoju starú podobu,“ povedal Voldemort a stále sa usmieval.
„Čo sa vlastne stalo?“ chcel vedieť zeleno-oký chlapec.
„Nepamätáš sa? Samozrejme, že nie. Prikázal som svojim Smrťožrútom, aby ťa priviedli, no oni zneužili situáciu a povedzme, že sa s tebou a tvojimi priateľmi trochu pohrali.“ Voldemortova tvár zvážnela.
„Čo urobili mojim priateľom?“ pošepol Harry, ktorý takmer nedýchal.
Voldemort si prehrabol čierne vlasy a odpovedal: „Toho tvojho ryšavého priateľa zabili a tú humusáčku uväznili tu v mojom panstve.“
„Nie . . .Ron, ZABIJEM ICH!“ Harryho oči sa naplnili slzami. „Prečo si nič nepamätám?!“
„Pri súboji si spadol a rozbil si si hlavu,“ povedal Voldemort pokojne a stále sledoval zelené oči mladého chlapca. Pomaly si ho premeriaval. Mal strapaté čierne vlasy, bledú pleť, červené pery a prekrásne zelené oči. Z čela sa mu valila purpurová krv, rovnako ako aj z rozbitej pery. No potom si všimol kaluž krvi pod ním. Netušil odkiaľ sa pod ním vzalo toľko krvi. Podišiel k nemu a roztrhal mu muklovskú košeľu, pod ktorou mal biele tričko celé presiaknuté krvou.
„Toto si niekto poriadne odskáče,“ zasyčal Voldemort a prútikom odstránil povrazy z Harryho rúk a nôh.
Harry okamžite spadol na kolená. Nemal silu sa udržať na nohách, stratil veľmi veľa krvi. Z úst mu vyšiel bolestný vzlyk, keď sa snažil postaviť. Červeno-oký muž ho chytil za pás a prehodil si jeho ruku okolo ramien. Harry nemal silu protestovať. Všetko videl rozmazane a nejasne, nemal ani potuchy, kam ho Voldemort vliekol. Zrazu zacítil ako ho položil na niečo mäkké, zrejme na posteľ. Snažil sa zaostriť zrak, aby videl čo sa s ním Voldemort chystá urobiť. Určite to nebude nič príjemné, pomyslel si.
Harry sa s ťažkosťou nadýchol a prehovoril: „Prečo . . . ma jednoducho . . . nezabiješ?“ zachrapčal a hľadel na rozmazanú siluetu Voldemorta.
Ten sa naňho prekvapene pozrel. Otvoril ústa a potom ich opäť zavrel, akoby nenachádzal slov. Vtom sa do miestnosti premiestnilo asi tridsať Smrťožrútov. Všetci pred svojim pánom pokľakli a stúpli si na svoje pozície v kruhu.
Harry to všetko sledoval, akoby cez nejakú hmlu. Pomaly otváral a zatváral oči. Tá bolesť bola neznesiteľná. Bol v miestnosti plnej Smrťožrútov a nemohol utiecť. Neostalo mu nič iné len sledovať, čo sa bude diať.
Voldemort predstúpil pred svojich prívržencov a začal chladným hlasom: „Ktorí z vás si dovolil zraniť Harryho Pottera?!“
Všetci sa na seba začali vystrašene pozerať. Zrazu jeden zo Smrťožrútov vystúpil z kruhu. Smrťožrút si zložil kapucňu i masku.
„Bol som to ja, môj pane,“ ozval sa tichý hlas Waldena Macnaira.
„Walden, moje rozkazy boli jasné, priviesť mi Harryho Pottera, bez akýchkoľvek zranení! Namiesto toho ste ho priviedli dobitého, s rozbitou hlavou a z rozrezaným hrudníkom! Ako si si dovolil neuposlúchnuť MÔJ rozkaz!“ vrieskal Voldemort. „Crucio!“
Walden spadol k zemi a začala sa skrúcať bolesťou. Miestnosťou sa ozývali bolestné vzlyky.
Harry absolútne nerozumel, čo sa to deje. Voldemort mučil jedného zo svojich najvernejších Smrťožrútov len kvôli nemu. Prečo bolo pre Voldemorta také dôležité, dostať ho sem bez zranení. Čo to Voldemort naňho chystá? Vôbec sa mu to nepáčilo. Pevne si tlačil na hrudník a mal pocit, že nemôže dýchať. Pomyslel si, že ak mu niekto čoskoro nepomôže, tak sa zadusí alebo vykrváca. Bol pripravený zomrieť, jeho najlepší priateľ bol zabitý iba kvôli nemu, nikdy si to neodpustí. A Hermiona, len Merlin vie, čo sa s ňou Smrťožrúti chystajú urobiť. Harrymu po líci stiekla slza. Bol absolútne bezmocný. Už nevládal ostať pri vedomí, a tak sa ponoril do temnoty.
Kráčal opusteniu Rockvillskou uličkou po boku Rona a Hermiony. Zrazu zastali pred starým zničeným obchodom.
„Ronald si si istý, že toto je ten obchod, v ktorom predávajú špiónoskopy?“ pozrela naňho neveriacky Hermiona.
Ron sa poškriabal na pehavom nose a hľadel na schátranú budovu. „No zrejme ho už zrušili.“
„No to očividne áno, takže sme sa sem celú hodinu, trepali úplne zbytočne, skonštatovala vytočená hnedovláska a pozrela na vysokého zeleno-okého chlapca. „Harry, povedz mu niečo!“
Harry na ňu prekvapene pozrel a mlčal. Mal veľmi zlý pocit. Z oblohy začali padať studené dažďové kvapky. Harry si dal kapucňu a pozoroval svojich priateľov. „Ron, kto ti povedal o tomto obchode?“ spýtal sa ho.
„No, vlastne Malfoy,“ odpovedal a prezeral si šnúrky na topánkach.
Hermiona naňho neveriacky pozrela: „Ronald odkedy sa rozprávaš s Malfoyom o nakupovaní?!“
Ron chcel niečo povedať, ale prerušil ho zeleno-oký chlapec. „Myslím, že je to pasca...“ zašepol Harry a vyťahoval si prútik.
Vtom mladú trojicu obkľúčilo asi tak desať smrťožrútov. Strhol sa súboj. Harry vedel, že nemajú šancu. Harry vrhal zaklínadla na dvoch smrťožrútov zahalených v čiernom habite. Nakoniec sa mu podarilo oboch smrťožrútov odhodiť na zem. Zrazu ucítil ako ho zasiahla nejaká kliatba. Zacítil ostré bodnutie v hrudi. Chytil si ju rukou a zacítil teplú krv, ktorá sa mu z nej valila. Otočil sa a vystrelil nejakú kliatbu na toho, kto mu ranu spôsobil. Netušil, kto zo smrťožrútov to bol, lebo všetci boli zahalení a mali masky. O chvíľu ho trafila ďalšia silná kliatba, ktorá ho vystrelila do vzduchu, dopadol na tvrdý kameň a zacítil príšernú bolesť v hlave. Pred tým, ako upadol do bezvedomia, zazrel Rona, ktorý ležal na zemi a Hermionu, ktorú smrťožrúti pevne zviazali lanami.
Harry otvoril oči. Ešte stále ležal na posteli. Chytil sa za hrudník, ktorý bol pevne obviazaný zlatou látkou. Na nočnom stolíku po jeho ľavej ruke stálo niekoľko fľaštičiek od prázdnych elixírov. Každý nádych mu spôsoboval obrovské bolesti. Spomenul si na všetko, čo sa odohralo. A potom ich zbadal, tie karmínové oči, ktoré ho opäť sledovali.
„Ako ti je?“ spýtal sa ho Voldemort tichým hlasom.
„Čo ťa do toho! Neviem akú hru tu so mnou hráš, ale okamžite s tým prestaň! O čo ti vlastne ide?!“ chrapčal Harry a vpíjal sa do červených očí.
Voldemort mlčal. Potom sa postavil, otočil sa Harrymu chrbtom a pozeral sa cez veľké okno. Harry sa s námahou posadil a snažil sa postaviť z postele. No vedel, že to nemá nijaký význam, pretože stále nebol schopný sa udržať na nohách.
Voldemort sa otočil od okna. „Harry, lež, aj tak nemáš, ako utiecť,“ povedal Voldemort pokojne a potom opäť prehovoril drsným hlasom: „Pred nedávnom som objavil pravé proroctvo o nás dvoch,“ zabodol sa do zelených očí, „to proroctvo vôbec nehovorilo o tom, že ak žije jeden z nás ten druhý žiť nemôže.“
Harry naňho nechápajúco pozeral.
„Mal by si si ho vypočuť sám,“ povedal nakoniec a z vrecka habitu vytiahol malú belasú guľu. Podal ju mladému chlapcovi.
Príde deň, keď dobro na zlo sa obráti.
Ten, ktorý dobru vládnuť mal.
Vymení strany a kopu nevinných životov vzal.
Len jedni ho môžu poraziť.
Len jedni nad ním môžu zvíťaziť.
Ten, ktorý jazvu nosiť bude,
sa musí spojiť s tým, ktorý mu matku a otca vzal.
Zničia toho, ktorý im po celý čas klamal.
Spolu im obrovská moc patriť bude.
Spolu budú nezničiteľní.
A z nepriateľov priatelia sa stanú.
A zlo na dobro sa obráti.
Harry sa zhlboka nadýchol už ani nevnímal bolesť, ktorá mu prúdila hruďou.
„Ako si mám byť istý, že toto proroctvo je to pravé?“
Voldemort ho prebodol pohľadom. „Je pravé, to predošlé pozmenil Dumbledore a nastražil mi ho. Preto som zabil tvojich rodičov. Ten starý blázon to mal všetko dopredu naplánované. Chcel ťa získať na svoju stranu, aby sme sa navzájom zabili. Naše sily sú vyrovnané, len ja ťa môžem zabiť a len ty môžeš zabiť mňa. A potom by mu už nič nestálo v ceste.“
„Takže, to vysvetľuje, prečo si ma nebol schopný zabiť, keď som bol dieťa. Nemôžeme sa zničiť, pretože nám je predurčené zabiť . . . počkať, zabiť Dumbledora? To on je to zlo, ktoré sa spomína v proroctve?!“ Harry sa naňho vyplašene pozrel.
„Myslím, že je to jasné. Každý predsa predpokladá, že Dumbledore je nositeľom svetla, že on je dobro samo. Je to najmocnejší svetlý čarodejník. Nik iný to byť nemôže.“ zasyčal Voldemort.
Zrazu niekto zaklopal na veľké mahagónové dvere. Voldemort ich mávnutím ruky otvoril. Vo dverách stál vysoký hnedovlasý muž.
„Môj pane, priviedol som ju, ako ste ma žiadali,“ povedal a s rešpektom v očiach pozeral na svojho pána. Potom cez dvere prestrčil nízku bledú hnedovlásku s uplakanými očami.
Voldemort pozrel na Harryho. „Nechám vás chvíľu osamote, a potom sa porozprávame,“ povedal chladným hlasom a spolu s hnedovlasým čarodejníkom odišli z miestnosti.
Hermiona sa okamžite rozbehla za Harrym a pevne ho objala. Harry jej objatie opätoval a pozrel jej do orieškových očí.
„Si v poriadku?“ spýtal sa jej starostlivo.
„Áno, no ako sa to vezme. Smrťožrúti mi neublížili, iba ma zamkli do nejakej malej miestnosti. Harry, čo sa to tu deje? Prečo nás nezabili? Čo chce od nás Veď-Vieš-Kto? A prečo je k tebe taký milý?“ vrhala otázky a schúlila sa do Harryho náruče.
Harry jej povedal všetko, čo sa dozvedel od Voldemorta. Potom jej ukázal proroctvo. Tá iba neveriacky krútila hlavou a snažila sa spracovať všetky informácie.
„Veríš tomu, že by bol Dumbledore schopný niečoho takého?“
„Ja neviem, Hermiona, ale všetko tomu naznačuje. To ako mnou manipuloval celé tie roky, ako ma nechal vyrastať u muklov bez toho, aby som vedel, kto vlastne som. Všetko robil iba vo svoj prospech. Teraz mi to celé dáva zmysel.“ rozprával Harry ponorený vo vlastných myšlienkach.
Hermiona ho pozorne počúvala. „Zdá sa mi to neuveriteľné. Celé sa to stalo tak rýchlo.“ Hermiona chytila Harryho za ruku a s bolesťou mu pozrela do zelených očí. „Harry . . . vieš, že je Ron . . .“
„Áno, viem,“ povedal Harry zachrípnuto a v očiach ho štípali slzy.
Hermiona naňho smutne pozerala a slzy jej stekali z očí. „Zabila ho tá šialená Bellatrix!“
Opäť sa objali. Hermiona mu vystrašene pošepla do ucha: „Harry, sľúb mi, že ma nikdy neopustíš, nemohla by som prísť aj o teba.“
Harry ju pevnejšie objal a povedal jej: „Sľubujem.“
Chvíľu tam iba tak tíško sedeli v objatí, keď Harry zacítil, že Hermiona zaspala. Opatrne ju položil na posteľ. S veľkými bolesťami sa postavil a prikryl ju. Pobozkal ju na čelo a namieril si to k dverám. Kráčalo sa mu veľmi zle, celé telo ho bolelo a neustále si pridržiaval hruď. Chytil kľučku na veľkých dverách a otvoril. Sám bol prekvapený, že ich Voldemort nezamkol. Ocitol sa na dlhej chodbe plnej rôznych dverí. Bolo mu jasné, že Voldemortovo panstvo musí byť gigantické. Netušil kade mal ísť, a tak sa vybral doľava. Prechádzal popri rôznych obrazoch, ktoré ho prekvapene sledovali. Harry si všímal rôznorodé dvere. Premýšľal čo sa za nimi asi tak skrýva, aké záhady a tajomstvá môže ukrývať panstvo samotného lorda Voldemorta. V hrudi ho stále pichalo a hlava mu šla puknúť od bolesti. Nakoniec zastal v strede chodby. Hľadel na veľké čierne dvere, cez ktoré bol vygravírovaný strieborný had. Dotkol sa kľučky, ktorá bola tiež vytvarovaná v tvare strieborného hada. Tušil, čo sa za tými dverami skrývalo. Zasyčal v haďom jazyku: „Otvor sssa.“