„POTTER ALBUS," vyriekol slová Neville a povzbudzujúci úsmev venoval Albusovi, ktorý zatiaľ vyšiel spoza prváčikov a kráčal ku stolčeku.

Tá cesta bola nekonečná. Aspoň sa tak zdala. Nohy mal ťažké. Kolená sa mu chceli každú chvíľu rozpadnúť pod tým tlakom. Všetci študenti sledovali Albusa Pottera, syna slávneho Harryho Pottera premožiteľa lorda Voldemorta, ako kráča k osudnému výberu. Klobúk mu určí budúcnosť. Síce už Slizolinská fakulta nie je taká ako za čias Harryho Pottera, ale predsa. Je to ten povestný Slizolin. Bál sa každej fakulty, ale Chrabromil mu vyhovoval asi najviac. Má tam brata, študoval tam jeho otec a takmer každý z rodiny.

Albus Severus Potter prišiel k stolčeku osudu.

Albus s roztrasenými rukami chytil klobúk a nasadil si ho na hlavu. V hlave sa mu miešali rôzne myšlienky.

„SLIZOLIN!" prerušil jeho myšlienky výkrik Klobúku.

Svet sa zosypal. Albus sa roztriasol celý. Cítil sa tak šťastný. A cítil sa aj nešťastný, zničený, zmorený, zabitý. Niečo v jeho vnútri pociťovalo nesmiernu radosť. Tá radosť bola taká diabolská. Nenávidel to. Sedel tam tak dlho a nevnímal. Nevnímal zalapanie po dychu, ktoré patrilo Nevillovi. Nevnímal ani ten hlasitý, bujarý potlesk a výskanie od slizolinského stolu. Nechcel vnímať nič. Chcel zomrieť a predsa v sebe cítil niečo také ako radosť. Plány vychádzali. Ale koho plány?

Hlasité burácanie slizolinčanov prerušil blesk, ktorý sa oprel o začarovaný strop a rozsvietil každý čo i len temnejší kút siene. Sieň stíchla a Albus sa postavil. Chytil Múdry klobúk a položil ho späť na stolček. Nohy a ruky sa mu triasli ešte viac ako keď prichádzal ku Klobúku. Bolo to niečo strašné.

A nebo plakalo. Peklo sa tešilo. Dážď a blesky sa miešali vo vzduchu a vytvárali krásnu a predsa len bolestivú symfóniu. Chrabromilčania, mrzimorčania a bystrohlavčania zazerali s nenávisťou na najmladšieho Pottera. Albus vyhľadal Jamesov pohľad. James sa uškŕňal. Ale nevyzeralo to úprimne. Asi sa ho snažil len upokojiť, lebo Jamesove oči boli prekvapené a zranené.

Albus konečne prišiel k slizolinskému stolu a posadil sa vedľa Scorpiusa. Niekto ho potľapkal po ramene. Nevedel kto.. Sám nevnímal. Dlho pozeral na slizolinský stôl, než zdvihol pohľad k profesorskému stolu. Bol tam profesor, ktorý prekazil ten súboj vo vlaku a pozeral práve na Albusa pohľadom, ktorý dokáže odhadnúť takmer všetko. Zaraďovanie pokračovalo ďalej ale Albus nevnímal. Na radu sa dostala aj Rose. Sedela tam dosť dlho. Presviedčala klobúk.

„CHRABROMIL!" zakričal Múdry Klobúk nakoniec na celú sieň a Rose sa so zamračeným pohľadom vybrala k chrabromilskému stolu, kde sa posadila pri Jamesa a jeho priateľov. Svoj pohľad ihneď venovala Albusovi a niečo naznačila ústami. Albus rozťahoval svoje nozdry, ako rozčesával vzduch v sieni a ochutnával vôňu starého domova.

Po poslednej kúzelníckej vojne bol Rokfort narýchlo opravovaný. Takmer všetci kúzelníci z Ministerstva Mágie, bývali profesori, bývalí študenti, obyvatelia Británie a Rokvilu pomáhali pri prestavbe a oprave tejto školy. Čierna mágia sa stále prelínala pri obnovených a aj nových ochranných zaklínadlách školy. Rokfort bol poškvrnený. Táto škvrna nezmizne tak rýchlo. Bude sa pomaly zmenšovať, ale stále bude v mysliach ľudí a stále bude zapísaná v dejinách kúziel.

A práve v sieni, kde teraz sedelo stovky študentov sa stalo niečo hrozné ale kúzelníckym svetom chcené. Práve v tejto sieni zomrel Tom Marvoloso Riddle a kopa iných kúzelníkov. Ale zomrel naozaj? Nepoistil svoju smrť ešte iným spôsobom ako horcruxom? Rokfort sa tak rýchlo nespamätá a už nikdy nebude taký ako pred povestnou kúzelníckou vojnou.

Zaraďovanie skončilo a Neville sa spoločne s klobúkom vyparil zo siene. Riaditeľka Minerva McGonagallová vstala a sieň utíchla.

„Vítam vás všetkých. Či už nové tváre v podaní prváčikov alebo vás, starších, o niečo rozumnejších a skúsenejších študentov. Počas raňajok dostanete rozvrh hodín. Pre všetkých platí, že vstup do Zakázaného Lesa je povolený len s prítomnosťou profesora. Ak tam vstúpite sami, hrozí vám nebezpečenstvo od kreatúr, ktoré tam žijú už niekoľko stoviek rokov. Tak isto platí aj zákaz vychádzania po desiatej hodine večer. Zákaz platí až do piatej hodiny ráno. Bez povolenia od profesora nemôžete navštevovať ani Zakázané oddelenie knižnice. Študentom je zakázané upúšťať školské pozemky bez povolenia profesora. Školský rok sa môže začať, všetci vám držíme palce. Dobrú chuť!" dokončila svoju reč Minerva a mávla rukou, aby sa následne mohla posadiť späť na svoje miesto.

Na stoloch sa objavili kopy jedla a všetci študenti si postupne naberali rôzne polievky, šaláty, mäso, zemiaky, koláče, zákusky. Albus nemal chuť jesť, len zazeral smerom k profesorskému stolu a opätoval pohľad profesorovi, s ktorým sa o pár minút stretne v Sieni Slávy. Profesor nakoniec nepatrne prikývol hlavou a sám sa pustil do jedla.

„No ták Albus, jedz," prikázal mu Scorpius, zatiaľ čo sám jedol zo svojho taniera.

„Nemám chuť, nie som hladný," zachrapčal Albus.

„V noci to oľutuješ," zamrmlal Marco s prikývnutím.

Ďalej už debatu nerozvíjali, všetci traja mlčali a dvaja z nich jedli. Keď takmer všetci dojedli, vstala riaditeľka.

„Prefekti vás odprevadia do spoločenských miestností. Môžete ísť, dobrú noc," zaželala im s nepatrným úsmevom a posadila sa. Naklonila sa k Nevillovi a niečo mu pošuškala.

Prefekti vstali a volali študentov svojich fakúlt a následne ich odprevádzali do spoločenských miestností, cestou hovoriac nejaké základné pokyny. Albus sedel spoločne s Marcom a Scorpiusom pri slizolinskom stole. Pri chrabromilskom stole zostala sedieť Rose a Christian Mowwat, ktorý sa na ňu mračil. Pri bifľomorskom stole sedel Smith, Higgs a Mitchellová.

Profesor sa postavil z kresla a kývol k študentom. Následne sa rozišiel rýchlym krokom k dverám, ktoré viedli do Siene Slávy, kde aj zmizol a dvere za sebou nechal otvorené.

Osem študentov sa takmer v ten istý moment postavilo na nohy, prekročili lavice a vybrali sa pomalým krokom za profesorom. Ako prvý sa k dverám dostal Albus spoločne s Marcom a Scorpiusom. Vliezli do miestnosti a kráčali po točitom schodisku dole, až sa objavili v Sieni Slávy. Bolo tu nespočetne veľa trofejí vo vitrínach. Služby pre školu, školské poháre, famfrpálové poháre a rôzne iné zásluhy. Sem-tam sa tu objavila pavučina, či pavúk. Profesor stál v strede miestnosti a šedými očami sledoval študentov vstupujúcich do miestnosti. Keď sa všetci postavili do pol kruhu a zostali ticho, začal.

„Neprajem si, aby sa v tejto škole odohrávali súboje a duely bez dozoru profesora. Duely sa budú vykonávať len v priestoroch tréningovej miestnosti a Súbojnickeho klubu. Ďalej je na rade šikanovanie," po poslednom slove spočinul očami na skupinke, ktorá šikanovala Marca. Zamračil svoju zvráskavenú tvár.

„Ak sa ešte raz dozviem, že niekto niekoho šikanoval, oznámim to riaditeľke a podám podnet na okamžité vylúčenie. Neprišli ste sem šikanovať študentov ale vyučovať sa tajom mágie, tak sa podľa toho aj chovajte. Ak si to nebudete vážiť, doplatíte na to," teraz už prešiel pohľadom po všetkých ôsmych študentoch. „Niekto nejaké otázky?" povytiahol obočie a dal priestor ostatným.

„Aký trest my všetci dostaneme?" začal Smith.

„Pôjdete so mnou do Zakázaného Lesa. Všetci," zdôraznil posledné slovo.

„Čo tam budeme robiť?" spýtal sa zamračene Scorpius.

„Pomôžete mi s jednou vecou."

„Ako sa voláte?" spýtala sa podozrievavo Rose.

„Aeneas Dalca."

„Ten lovec upírov, zabijak černokňažníkov, teoretik mágie?" takmer vykríkla Rose a vytreštila na Aeneasa oči. To isté urobil aj Scorpius, očividne ho aj on spoznal.

„Áno presne ten," prikývol Aeneas ale výraz tváre sa nezmenil, stále ten tvrdý nepriebojný muž.

„Je pravda to, čo sa o vás píše v knihách?" ďalšia otázka a znovu od Rose.

„Väčšina áno, ale knihy veľa krát prikrášľujú."

Rose sa nad jeho slovami zamračila. Albus vedel, že knihy mala rada a nedokázala priznať niečo také ako zavádzajúce informácie. Scorpius vyzeral, že s tým faktom je už dávno zmierený.

„Kedy tam pôjdeme?" venoval mu Albus svoju prvú otázku.

„Piatok. O jedenástej hodine sa stretneme v mojej pracovni. Nesnažte sa šíriť informácie o vašom treste spolužiakom. Nikto by o tom nemal vedieť."

Takmer všetci prikývli. Aeneas prešiel pohľadom po študentoch.

„To je pre dnes asi všetko, zajtra vás čaká náročný deň. Prajem vám dobrú noc a berte moje hrozby, rady alebo upozornenia vážne," pokynul im Aeneas k točitému schodisku, ktoré viedlo späť do Veľkej Siene.

Spoločne všetci vyšliapali schody a znovu vstúpili do Veľkej Siene, ktorá bola takmer prázdna. Fakultné stoly boli prázdne, jedine pri profesorskom to žilo, pretože sa tam pár profesorov rozprávalo. Keď skupina vošla dovnútra, profesorský zbor okamžite stíchol a venoval im pohľady.

„Dobrú noc," popriali im študenti a rýchlymi krokmi sa vydali k východu, zatiaľ čo ich profesorský zbor vyprevádzal pohľadmi. Keď všetci študenti vyšli zo siene a stratili sa profesorom z dohľadu, začala ako prvá riaditeľka.

„Podarilo sa?"

„Nie tak celkom. Potter v sebe niečo skrýva. Nedostal som sa ďaleko. Malfoy ten o tom nič nevie, Lucius a aj Draco sa zdajú byť čistý," odpovedal vyčerpane Aeneas.

„Potter sa bránil?" spýtal sa tento krát Neville.

„Áno. Snažil som sa o to nenápadne a čo najľahšie, aby ma nezaregistroval. Ale bol som z jeho mysle vyhnaný."

Neville aj Minerva sa zachmúrili. Vedeli, že sa s Potterom niečo deje. Videli mu to v očiach. Ten odraz zla. Aeneas poslal hneď po incidente vo vlaku Minerve správu s tým, že práve títo študenti majú trest. A ona ho hneď po príchode požiadala o to, aby skúsil použiť nitrozpyt na Scorpiusa a keď videla Albusove oči tak ho požiadala o to, aby nenápadne prezrel aj Albusove spomienky. Nepáčilo sa jej to.

„Pôjdem s nimi na obchádzku do lesa."

„Dobrotivý Merlin, čože?" takmer vystrašene vykríkol Horace Slughorn, fakultný riaditeľ Slizolinu a profesor elixírov.

„Nebojte sa Horace, dám na nich pozor."

„Ak sa im niečo stane...," začal Horace ale nedokončil to, len zavrtel hlavou.

„Nič sa im nestane. Dokážem to udržať pod kontrolou. Mal by to byť trest a les je vyhovujúci. V lese možno budú musieť spojiť svoje sily, čo je pre nás celkom vyhovujúce. Možno z nich nakoniec nebudú ani nepriatelia."

Slughorn už mlčal a prechádzal pohľadom z Minervy na Aeneasa a znovu späť. Zavrtel hlavou a opatrne sa vytiahol zo stoličky na nohy. „Dobrú noc prajem," poprial im so zamračeným výrazom a pomalým krokom sa vybral k východu zo siene, zatiaľ čo si hladkal svoje trochu väčšie brucho v zelenom hábite.

„Nič si z toho nerobte. Bojí sa o svojich študentov," zhodnotila Minerva.

Z Aeneasa už nič nevypadlo. Len hľadel pred seba a na tvári posiatej vráskami sa mu zráčil zamyslený výraz. Neville spoločne s Minervou ho v tichosti pozorovali. Minerva pomaly jedla svoje obľúbené keksíky a zapíjala ich čajom. Nakoniec sa po dlhšej chvíľke ticha vybral aj Aeneas smerom k východu.

„Dobrú noc," poprial im ešte predtým, než zmizol v útrobách hradu.

oOoOoOo

„Som zvedavý, čo budeme v tom prekliatom lese robiť. Snáď to tam nebude s Aeneasom nebezpečné," zamručal nespokojným tónom Scorpius.

Trojica sa nachádzala v chlapčenskej ložnici, ktorá patrila prváčikom. Okrem Albusa, Scorpiusa a Marca sa tu nachádzali ešte traja študenti. O nich sa trojica nezaujímala, podľa všetkého spali. Po krátkom blúdení prišli až sem a spokojne si ľahli do postelí a rozprávali sa o tom, čo všetko sa dnes stalo.

Izba vyzerala skvelo. Pôdorys bol takmer rovný obdĺžnik, len na zaoblenej stene oproti dverám sa nachádzalo veľké okno so zeleným sklom, ktoré odhaľovalo výhľad do hlbín Rokfortského jazera. Postele, závesy, koberce – to všetko bolo zladené do fakultných farieb Slizolinu. Okolo podperných stĺpov pri oknách sa obtáčal had. Vedľa každej postele sa nachádzal nočný stolík a pred posteľou veľká drevená truhla, v ktorej si študenti mohli odkladať rôzne predmety.

„Čo všetko vieš o Aeneasovi?" spýtal sa Albus, zatiaľ čo pokojne oddychoval v posteli.

„Bol v pár knihách. Upíri mu vyvraždili rodinu a on sa pomstil. Doteraz zabíja a naháňa upírov, černokňažníkov a všetko zlé, čo sa prejaví v jeho blízkosti. Dokáže vymietať démonov. Ľudia ho považujú za najsilnejšieho kúzelníka tejto doby," odpovedal Scorpius.

„Bojoval proti Temnému pánovi? Nikde som nenašiel známku toho, že by sa tej vojny zúčastnil," nadviazal Marco a Albus nad jeho slovami prikývol, než sám dodal.

„Ani otec mi o ňom nerozprával."

„Nebojoval proti nemu. Teda aspoň to bolo napísané v knihách," pokrčil ramenami Scorpius.

„Musíme si na neho dávať pozor. Pôsobí tak, akoby o všetkom vedel," zhodnotil Albus a dvaja kamaráti len prikývli.

„A teraz by sme mali ísť konečne spať, lebo ak zajtra nevstaneme, tak nám tu Slughorn zničí tie okná a nechá nás utopiť sa tu. Dobrú noc," poprial im Marco a trojica sa uvelebila vo svojich posteliach, vydávajúc sa do ríše svojich snov.

Albus ale zostavoval plán na zajtra.. po prvé, musím napísať rodičom o tom, že som bol zaradený do Slizolinu... teda ak im to nenapísal skôr James. Alebo nepovedala Minerva, Neville. Nenapísala Rose. Po druhé, musím zájsť do knižnice a naštudovať si všetko možné o Aeneasovi. A po tretie.. musím sa chovať normálne. Nemôžem nikomu povedať to, že sa cítim hrozne. Dnes som sa cítil strašne hrozne. Ten výbuch šťastia... Bože..

Albusove myšlienky ustáli a on konečne zaspal.

oOoOoOo

V ten istý čas voda narážala do skál pod temným Azkabanským väzením a dopriala tak väzňom svoj majstrovský orchester. Do ostrovného väzenie cez mreže lietali do cieľ spŕšky vody a zobúdzali tak svojich spiacich väzňov. Väčšina väzňov nespala, pretože sa netrpezlivo ošívali a pozerali okolo seba. Azkaban mal niekoľko poschodí a v každom poschodí bolo nespočetne veľa chodieb, ktoré sa navzájom prelínali a vytvárali tak bludisko, v ktorom sa vyznalo len strašne málo ľudí. Zvyčajne len ministerskí zamestnanci. Každý väzeň mal vlastnú celu, v ktorej bol priviazaný očarovanými reťazami o steny. Ruky natiahnuté ako Ježiš na kríži a na kolenách. Kolená už po pár hodinách boleli. Ale to nebola jediná vec, ktorá bolela. Bolelo tu všetko. Každý kúštiček tela. Síce tu dementori už neboli, ale predsa len to bolo väzenie. Ministerstvo sa snažilo nahradiť dementor všetkými možnými spôsobmi. Využili rôzne mučiace kúzla na myseľ, telo či dušu. Azkaban sa zmenil.

Na začiatku (alebo konci?) jednej z chodieb v tom najvyššom poschodí sa z čistajasna objavil tieň človeka. Bez puknutia, prasknutia či iných zvukoch. Rýchlymi krokmi.. nie.. Rýchlym letom sa vybral ďalej po chodbe spôsobom, akoby poznal miesto, kam sa má dostať. Aurori si ho vôbec nevšimli. Ani nemohli, pretože sa práve teraz na tejto chodbe nenachádzal žiadny auror.

Akoby poznal väzenie a vedel, kde má hľadať. Tieň sa nakoniec zastaví pred jednou celou. Trvá do len krátko, než sa rozletí oproti mrežiam nahrádzajúce dvere. Cez mreže prejde ako nič a objaví sa v cele. Ak by ten netvor mal oči, asi by zazeral priamo na osobu, ktorá bola v cele uväznená.

Osoba na sebe mala na niektorých miestach potrhaný čierny väzenský habit a nohy bosé, špinavé. Ruky mala natiahnuté vedľa tela reťazami, ktoré boli zabodnuté až niekde v stene. Špinavé, krátke a kučeravé vlasy spadali do širokej ovisnutej tvári, ktorú mala osoba zohnutú smerom k zemi. Potichu vydychovala ale aj tú činnosť bolo počuť dostatočne nahlas. Tieň vzlietol až k tesnej blízkosti.

„Jane," oslovil väzňa chladný hlas.

Jane zdvihla hlavu k tieňu a zamračila sa. Do tela jej vletel ďalší bolestivý šok, pretože sa pohla. Kúzla ju veľmi obmedzovali. Pri každom nepatrnom pohnutí ju začalo všade bolieť, ako keby do nej niekto zabodával ihly.

„Budem ťa potrebovať," znovu prehovoril tieň svojim chladným hlasom.

„Prečo?" prvý krát prehovorila žena svojim chrapľavým hlasom.

„Potrebujem tvoju pomoc pri pár veciach. Na oplátku ťa môžem dostať stadiaľto," nadhodil tieň návrh a medzitým sa nepatrne zvlnil.

Mučiace kúzla sa vďaka tomu zvlneniu deaktivovali. Väzeň to aj využil, pretože hlavu naklonil najprv na jednu a potom aj druhú stranu, cvičiac svoje stuhnuté svaly. To isté urobil aj so zápästiami.

„Ďakujem," poklonila sa Jane hlavou.

„Súhlasíš s mojím návrhom? Pomôžeš mi? Na oplátku ti pomôžem dostať sa stadiaľto. Ale nie teraz, čoskoro. Musím to všetko naplánovať tak, ako sa nám to hodí," dostal zo seba mrazivý, temný a chladný hlas.

„Súhlasím a ďakujem," poklonila sa Jane ešte raz hlavou a svoje oči následne zabodla späť na tieň.

„V blízkej dobe ma tu očakávaj," a s týmito slovami sa tieň rozplynul vo vzduchu, ako keby sa nikdy ani neobjavil. Jane ďalej pozorovala miesto, kde sa tieň nachádzal a plakal. Šťastím? Bolesťou?

„Ďakujem, pán môj."