Aeneas Dalca bol už starý muž. Všetci to vedeli. Jeho známi, kolegovia, študenti. Aj on to vedel, avšak snažil sa to nedať najavo. Na svoj vek bol však stále výborný mág, niektorí ho považovali za najsilnejšieho kúzelníka modernej doby. Našli sa aj taký, ktorí si mysleli, že je mocnejší ako Dumbledore vo svojich najlepších rokoch. Mal pár darov a schopností, ktoré mu v živote pomohli. Pomohli mu aj pri chytaní a zabíjaní upírov, pri vymietaní démonov alebo napríklad love černokňažníkov.
Bol silný, ale aj tak sa neodvážil postaviť lordovi Voldemortovi. Snažil sa vždy vyhovárať na svoju prácu v Rumunsku, kde bol lovcom upírov a následne aj aurorom. Kto vie, aké by to bolo postaviť sa Voldemortovi. To už ale nezažije. V konečnom dôsledku je rád, že už nežije vojnu s Voldemortom a jeho smrťožrútmi. Nechcel, aby sa znovu rozpútala vojna. Špecializovanej Jednotke na Odchyt Smrťožrútov trvalo dlhú dobu, než pochytala takmer všetkých zvyšných smrťožrútov, ktorí aj po vojne stále sympatizovali s Voldemortovou ideológiou a páchali zlo aj bez neho. Bol to menší rozsah zla ako keby mali v čele Temného Pána, ale stále to bolo zlo.
Aeneas odtiahol svoje šedé oči od sklíčka ďalekohľadu, ktorým sledoval nočnú oblohu a urobil krok dozadu. Stál vo Veľkej Veži a nechával vietor, nech sa opiera o jeho statnú postavu a strapatí mu šedivé vlasy a aj fúzy. Zamyslene sklonil pohľad od oblohy a zahľadel sa na pozemky školy. Boli prázdne, to vedel vďaka ochranným zaklínadlám. Keby na ne v noci vkročila čo i len noha, dozvedel by sa o tom, pretože zabezpečoval hrad spoločne s ostatnými profesormi, niektorými zamestnancami Ministerstva Kúziel a hlavne s profesionálmi, ktorí venovali zabezpečovaniu pozemkov, bánk, domov a veľa iných miest takmer celý život. Aeneas sa zahľadel do diaľky a nechal sa vlákať vírom spomienok preč...
Starší muž utekal hore kopcom, poháňaný čírym zúfalstvom. Oblečený bol do čierneho plášťa a na nohách mal vysoké, pevné a kožené lovecké boty s rôznymi symbolmi. Neváhal, keď vybehol až na kopec a hneď sa rozbehol ďalej, strmým kopcom tento krát dole, na druhú stranu.
Dedinu pod kopcom olizovali diabolské plamene, ktoré ničili všetko, čo sa im dostalo do cesty. Aeneas sa rozbehol priamo do plameňov, pričom si popod nos riekol škrekľavú magickú formulu. Oheň pred ním ustupoval. Rozbehol sa k jednému z domov. Ku svojmu domu, v ktorom býval so svojou manželkou a deťmi. Nemusel otvárať dvere, pretože tie boli odhodené až niekde v predsieni a horeli. Vošiel dovnútra a šedými očami pátral po okolí. Oči nebezpečne zúžil a začal čuchať, snáď v snahe niečo vypátrať.
Muž prestal s čuchaním a vytiahol z puzdra prútik. Bez váhania začal zosielať kúzelné formule, tentoraz bez toho škrekľavého hlasu. Plamene začali ustupovať a nakoniec prestali horieť úplne. Vonku sa ale stále ozývali bolestivé výkriky, pukotajúce plamene a výbuchy. Bolo počuť smiech a nárek. Dva protiklady.
Priestor preťal záblesk modrého svetla, ktorý spôsobil výbuch jednej zo stien domu. Tá sa hneď rozsypala po voľnom priestranstve. Výbuch odhodil Aeneasa takmer cez celú predsieň, aby následne mohol bolestivo dopadnúť na dlážku, ktorá ešte pred chvíľou horela plameňmi pekla. Aeneas na nič nečakal, rýchlo sa postavil na nohy a rozkašľal sa. Netrvalo to dlho. Šedými očami prešiel po priestore a pred sebou uvidel bledú ženu. Žena sa na neho krvilačne uškŕňala.
„Tých už nenájdeš,“ prihovorila sa k nemu a cenila na neho svoje veľké, zakrvavené zuby.
Upírka vyskočila jeho smerom. Aeneas len zdvihol ruku a zovrel ju v päsť, čím upírku zastavil vo vzduchu. Päsť otvoril a upírka vybuchla. Krv bola všade.
Aeneas sa rozbehol ku schodisku a utekal rýchlo smerom hore. Vyšiel na rozľahlú chodbu. Na chodbu práve vychádzali upíry z iných izieb. Muži a ženy. Pri niektorých si ani nebol istým pohlavím, keďže mali tváre zakrvavené a na hlavách mali kapucne. Dvaja z upírov niesli jedno telo, ďalší dvaja druhé. Muž spoznal tie telá ihneď. Vedel, že im už nepomôže a to ho zarmútilo ešte viac. Videl telo svojej manželky a jedného zo svojich synov.
Upíri si ho všimli a len sa na Aeneasa uškŕňali a niektorí aj chichotali. Aeneas stál, výraz tvrdý ako skala. Vystrelil päsťou pravej ruky do vzduchu a kričal... kričal stále... chcel kričať navždy. Telo a oči mu horeli žiaľom.
Priestor preťal mohutný výbuch, ktorý roztrhal steny budovy a odhodil ich do diaľky. Strecha bola preč, tretie poschodie sa vyparilo do neznáma spoločne s druhým. Zostalo len prvé poschodie, bez stien. Aeneas dokričal a zvesil ruku pozdĺž tela. V dedine zostali bolestné ticho. Aeneas padol na kolená a začal hlasno vzlykať...
Aeneas sa vrátil späť zo svojich spomienok do Veľkej Veže. Na tú noc spomínal už dlho. Už neplakal. Každý rok nosil kvety na hrob svojej rodiny. Hrob bol ale prázdny, nikdy telá nenašiel. Všetko zmizlo spoločne s jeho kúzlom, ktoré roztrhalo všetko, čo mu stálo v ceste. Aeneas podišiel ku zábradliu, o ktoré sa oprel svojimi rukami a na tých mal svoje čierne rukavice. Čierny plášť mu stále povieval okolo tela pod vplyvom silného vetra opierajúceho sa o jeho postavu.
Každý deň rozmýšľal nad tým, kto tam tak náhle postavil tú premiestňovaciu bariéru. Každého upíra, ktorého dolapil vypočúval, až potom ho zabil. Ale oni na tú otázku neodpovedali. Len sa smiali. Nepomáhalo mučenie. Jedno však vedel. A to, že premiestňovaciu bariéru vykúzliť nemohli, pretože nemali takú kúzelnú moc a musel im pomôcť kúzelník a toho kúzelníka kryli. Keby tam nebola tá prekliata bariéra, dostal by sa tam skôr a možno by aj stihol zakročiť. Kto vyčaroval tú bariéru? Poznal ho? Žije ešte?
Aeneas hlasno vydýchol, čím poslal tieto otravné otázky preč zo svojej hlavy. Odvrátil oči od pozemkov a urobil pár krokov dozadu. Otočil sa k zábradliu chrbtom a mávnutím ruky si vyčaroval pohodlné kreslo, do ktorého sa posadil. Chrbát pohodlne oprel o opierku a oči znovu zavrel, ponárajúc sa do ďalšej spomienky.
Aeneas stál pred dverami. Za dverami sa skrývala kancelária Rumunského ministra mágie. Zdvihol ruku a dva krát zaklopal prstami na dvere. Zvnútra sa ozvalo jednoduché „Ďalej,“ a Aeneas otvoril dvere. Šedými očami prešiel po kancelárií, až nakoniec vstúpil dovnútra a dvere za sebou zavrel a nenápadne vyslal rukou kúzlo, ktoré malo zabrániť prípadným zvedavým ušiam počúvať ich rozhovor.
„Dobrý deň, pán minister,“ úctivo sa pozdravil Aeneas.
„Vitaj, Aeneas. Posaď sa,“ pokynul mu rukou Razvan Fiscuteantu. Aeneas jeho pokyn poslúchol a posadil sa pred stôl do pohodlného kresla. „Asi viem, čo ťa sem privádza,“ začal minister.
„Chcel by som požiadať o aurorskú licenciu.“
„Prečo?“
Aeneas vo vnútri zúril, ale nič na sebe nedal najavo. Minister vedel, prečo žiada o licenciu a nijak mu to neuľahčoval. „Chcem pomôcť pri problémoch s upírmi. V poslednej dobe sú dosť nebezpeční a ich rady sa rozrastajú.“
Minister upravil kôpky pergamenov a papierov, aby mohol získať čas na odpoveď. Nemohol to odmietnuť. Keby sa ľudia dozvedeli o tom, že odmietol slávneho Aeneasa Dalcu, považovaného za najtalentovanejšieho kúzelníka posledných pár storočí, tak by to bol prepadák. A zároveň by odmietol človeka, ktorý je rumunský rodák z tak vznešeného kúzelníckeho rodu.
„Stále chceš pomstiť svoju rodinu?“ potichu sa ho spýtal minister a Aeneas len prikývol hlavou, šedými očami stále skúmajúc ministra kúziel. Ten otvoril jednu zo zásuviek na svojom pracovnom stole. Bolo tam nespočetne veľa zložiek, akoby bol ten stôl magicky upravený. Vybral jednu zložku, na ktorej bolo veľkým písmom napísané Aeneas Dalca a položil ju pred seba. Otvoril ju a začal v nej listovať a skončil až na jednej zo strán. Chytil magické brko a namočil ho do atramentu, aby mohol postupne zaškrtať pár vecí na zozname privilégií. Keď svoju prácu so zaškrtávaním dokončil, natiahol sa po pečiatku, pomocou ktorej opečiatkoval papier. Natiahol sa pre svoj prútik na stole a vyčaroval kópiu papiera s privilégiami a podal ju Aeneasovi, ktorý ju s neutrálnym výrazom prijal a vďačne prikývol.
„Držím ti palce, máš moje zvolenie urobiť všetky kroky, ktoré uznáš za vhodné. Naša vláda ťa bude podporovať ako to len bude možné,“ povedal minister dostatočne nahlas.
„Ďakujem,“ odvetil Aeneas a postavil sa z kresla na nohy a natiahol pravú ruku k ministrovi.
Minister mágie sa tiež vytiahol na nohy a ruku s úsmevom prijal a krátko potriasol. Následne ruku zložil naspäť pozdĺž tela a len potichu hľadel na Aeneasa, ktorý sa ministrovi otočil chrbtom a pokračoval smerom k dverám. Nepatrne zatriasol rukami, čím zničil kúzlo, ktoré predtým na dvere uvalil. Dvere otvoril a ešte predtým, než vyšiel von prehovoril k ministrovi.
„Prajem pekný zvyšok dňa.“
„Dovidenia,“ odpovedal minister a posadil sa do kresla, pozorujúc už zavreté dvere.
Aeneas kráčal ministerskými chodbami, oči takmer neprítomne zabodnuté pred seba. Takto strávil pár minút, len kráčaním a premýšľaním. Dostal sa už ku krbom a do jedného vstúpil, aby sa mohol premiestniť do svojho domu.
Hneď ako sa premiestnil do svojho domu, urobil pár krokov z obývacej miestnosti až do kuchyne, aby následne prešiel ku kuchynskému stolu, na ktorom mal položený jeden objemnejší batoh. Ten chytil za popruhy a prehodil si ho na chrbát. Z puzdra vytiahol prútik a s hlbokým nádychom sa znovu premiestnil...
S tichým prásknutím sa objavil kdesi v lese, obklopený nespočetne veľa stromami. Poobzeral sa okolo seba a pomalým krokom sa vydal dopredu, priamo pomedzi stromy. Prútikom vytváral vo vzduchu zložité obrazy a rukami pracoval, akoby bol dirigent a pritom mumlal všelijaké formule. Mágia z neho priam prúdila.
Prešiel ešte pár desiatok krokov, než sa zastavil a prestal aj s odoklínaním. Šedé oči skúmali okolie. Stromy, skaly v zemi, kríky, huby... Obe ruky vystrčil pred seba a začal s nimi hýbať, ako keby vo vzduchu niečo hľadal. Nakoniec asi aj našiel, pretože s tým prestal a začal škrekľavým hlasom recitovať zložitú riekanku. Vzduch sa začal vlniť spoločne s jeho slovami. Pridal na intenzite hlasu, keď videl ako sa pred ním niečo objavuje. Ako keď padá opona, presne tak sa pred ním objavil pradávny a temný hrad s pár vežami.
Aeneas ruky stiahol k sebe a rýchlym krokom sa vydal dopredu po kamennej cestičke, priamo k hradu. Päsťou ľavej ruky vystrelil do vzduchu a hrozitánsky výbuch otriasol jednou z tých najvyšších veží. Druhýkrát vystrelil päsťou do vzduchu a pod náporom mágie vybuchla aj ďalšia vež, z ktorej na zem padalo nespočetne veľa upírov. Tí, čo prežili sa šokovane rozhliadali. Aeneas k ním stále kráčal a začínal novú škrekľavú riekanku pretkanú mágiou. Rukou bez prútika a aj s prútikom švihal k útočiacim upírom, čím ich menil na prah, popol, čiernu tekutinu, plyn,...
Aeneas otvoril oči, aby sa znovu vrátil späť z jednej zo svojich spomienok. Ten boj prebiehal dlho. Niekoľko hodín. Nechal žiť pár upírov, aby ich mohol vypočuť a potom zabiť. Bol vynaliezavý. Len pár krát použil ten istý trik. Stále vymýšľal niečo nové. Takmer každý upír zomrel iným spôsobom. Ten boj ho vyčerpal. Odklínanie bolo jednoduché, pretože tú ochranu poznal dosť dlho. Takmer každý deň chodil do toho lesa a skúmal ochranné zaklínadla, vymýšľal protizaklínadlá a taktiku. Robil to pár mesiacov pred svojim povestným prvým lovom upírov. A zistil len jedno. Ochranné zaklínadlá zosielal človek – kúzelník spoločne s upírmi.
„Čo tak ísť spať do svojej postele a nestrašiť tu? Budete unavený, Aeneas,“ prihovorila sa k nemu McGonagallová, ktorá zatiaľ vstúpila do Veľkej Veže. Vedela o ňom, pretože tu takmer každú noc trávi svoj čas pozorovaním hviezd.
„Mne stačí aj pár hodín spánku,“ odvetil Aeneas a upravil svoju zvráskavenú tvár o slabý úsmev a ten daroval nočnej oblohe. Vytiahol sa opatrne z kresla na nohy a otočil sa smerom k riaditeľke. „Posaďte sa,“ navrhol jej a rukou ukázal na kreslo.
Minerva len zakrútila hlavou a prešla okolo neho až k zábradliu, o ktoré sa oprela rukami a pohľad venovala nočnej oblohe. Aj ona starla. Stále však nebola taká stará ako Aeneas alebo Albus.
„Ďakujem za všetku tú pomoc,“ začala, stále k nemu otočená chrbtom.
„Vo svojich posledných rokoch musím predávať časť mojich zručností, skúseností a vedenia aj mladším ľudom, aby sa to všetko uchovalo a aby to aj oni raz mohli predávať svojim žiakom.“
Minerva sa k tejto téme viac nevracala, začala novú tému, viac osobnejšiu. „Chýba vám rodina?“
Aeneasa tá otázka prekvapila a dal to na sebe vidieť najmenej, ako len vedel. „Už to nie je také ako kedysi. Pred pár rokmi som stále dúfal, že prídem domov, otvorím dvere a uvidím tam moje dospelé deti a manželku. Čas rany zacelí, jazvy zostanú navždy.“
„Nikdy ste si nechceli nájsť inú ženu? Necháte svoj slávny rod vymrieť? Nezanecháte po sebe ďalšieho výnimočného kúzelníka?“ spýtala sa Minerva a vedela, že to prehnala. Tak veľa otázok v tak krátkej chvíľke položila doteraz len Albusovi.
„Veľmi veľa ľudí bude nadšených, keď otrčím kopytá a nezanechám po sebe žiadneho potomka. Čo vy a Dumbledore? Nesmútite za ním?“
„Albus bol manipulátor. Manipuloval každého. Od svojich študentov, po profesorov, členov Rádu. Všetko to ale robil pre povestné väčšie dobro,“ neodpovedala priamo a stále hľadela svojimi, teraz však už mokrými očami na nočnú oblohu. Snažila sa skryť svoje tiché vzlyknutie, ale Aeneas ho aj tak spozoroval. „Aj tak si myslím, že najviac trpel Harry. Myslel si, že Dumbledore je svojim spôsobom neporaziteľný, nesmrteľný. Aj ja som si to často krát myslela. Všetko sa to ale pokazilo. Albus stále svojou mocnosťou rozosieval tú istotu nesmrteľnosti a potom nás takto sklamal.“ Vzlykla, teraz už oveľa hlasitejšie, McGonagallová.
Aeneas k nej pristúpil a postavil sa vedľa nej pri zábradlí, očami sledujúc hviezdy. „Vediete naozaj výborne túto školu, tak už neplačte. Albusa ste nahradili určite viac než výborne a bol by na vás hrdý.“
Minerva siahla do jedného zo záhybov zeleného habitu a vybrala z neho čistú, bielu vreckovku, do ktorej sa následne vysmrkala. „Ďakujem.“
„Aký to bol človek?“ spýtal sa potichu Aeneas.
Minerva sa k nemu prekvapene otočila a pozdvihla obočie, zatiaľ čo na jazyku prežúvala svoju odpoveď. Dlho bolo ticho, než sa rozhodla konečne odpovedať na jeho otázku.
„Bol to skvelý človek. Snáď najinteligentnejší, akého som kedy mala možnosť spoznať. Bol veľkorysý, bol priateľský, bol milý, vždy nápomocný, štedrý, zodpovedný... manipulatívny. Bol to človek, ktorý sa ospravedlňoval tým, že to všetko robil pre väčšie dobro. Chcela by som ho posledný a aj prvý krát objať. Nikdy som ho neobjala. Mrzí ma to. Keby som tak vedela, že to všetko tak naplánoval. Keby som to len vedela. Ten starý blázon sa ani nerozlúčil!“ vyhrkla zo seba Minerva nakoniec rozčúlene a pritom nahlas vzlykla, znovu zdvíhajúc vreckovku ku svojmu nosu.
„Možno...“ začal opatrne Aeneas a pohľadom skontroloval riaditeľku, než sa odvážil pokračovať, „by som vedel, ako to zariadiť.“
Minerva sa zamračila a krutým pohľadom prebodla Aeneasa. Zakrútila hlavou, ale na verbálnu odpoveď sa neodvážila.
„Nie je to čierna mágia. Je to rituál. Ľudia sa zatiaľ nedajú oživiť, nedá sa obalamutiť smrť, to sama viete.“
„Tak čo je to teda potom? Nikdy som o ničom takom nepočula. Čo k tomu potrebujeme?“ mračila sa Minerva stále na profesora obrany proti čiernej mágií. Vietor im stále bičoval do tvárí, ktoré začínali byť čím ďalej červenšie.
„Rituál poslednej rozlúčky. Potrebujeme k tomu pár predmetov, ale som si istý, že ich určite dokážeme získať,“ bol si tým očividne istý, keďže na tvári mal súhlasný výraz.
„Čo sú to za predmety?“
„Kameň oživenia, bazový prútik, neviditeľný plášť. Predmet, ktorý patril Albusovi a moc. Magickú moc. Veľa mágie a veľa sily, ktorú odniekadiaľ budeme musieť čerpať.“
„Ale.. dary smrti, relikvie smrti nie sú skutočné!“ zachrapčala Minerva a začala krútiť hlavou.
„Dobre viete, že sú skutočné. Dve sa nachádzajú s určitosťou na pozemkoch tejto školy. Možno aj tretia relikvia je tu. Rozmýšľajte, Minerva,“ postrčil ju Aeneas trochu v myslení na tri zázračné predmety.
„Nič ma nenapadá, Aeneas,“ sklamane si povzdychla Minerva a prešla k zábradliu. „Viete o niečom? Máte návrhy, kde by sa tie predmety mohli nachádzať?“
Aeneas prikývol a taktiež prešiel až k zábradliu vo Veľkej Veži. Postavil sa vedľa Minervy, ktorá ho pozorovala a natiahol k nej svoju pravú ruku. „Ste pripravená sa vydať na cestu?“
Minerva váhala len chvíľku, než k nemu natiahla svoju ruku a spoločne sa obaja s hlasitým prásknutím premiestnili do neznáma. Vyčarované kreslo zmizlo tak, ako zmizla aj dvojica dospelých kúzelníkov.
PRÁSK.
PRÁSK.
PRÁSK, ozývalo sa niekoľko krát až v diaľke.
~ ~ ~ ~ ~ ~ ~
Albus Severus Potter sedel vo Veľkej Sieni pri Slizolinskom stole spoločne s Marcom a Scorpiusom, všetci traja oblečený do školskej uniformy zelených farieb. Albus sa už vyrovnal s tým, že sem bol zaradený. Pohľadom prešiel po profesorskom stole a zaujali ho dve prázdne stoličky počas raňajok. Chýbala riaditeľka a dokonca aj profesor Dalca. Nestihol o tom ani informovať Marca a Scorpiusa, pretože hneď sa postavil Neville a prešiel pred stôl, kde zostal stáť a tlesknutím si zjednal ticho. Všetky oči v sieni sa upreli na neho.
„Pán profesor Dalca musel niečo zariadiť mimo pozemkov tejto školy a tak vycestoval. Nebojte sa, nebude to na dlho. Do dvoch, prípadne troch týždňov je profesor späť a môže si prevziať svoje triedy Obrany proti čiernej mágií. Jeho miesto zatiaľ preberú zvyšný členovia profesorského zboru a podelia si triedy,“ dokončil Neville s úsmevom a vrátil sa späť na svoje miesto, ktoré sa nachádzalo po ľavej strane riaditeľského kresla.
Sieň prepukla vo svoj zvyčajný šum a Albus počúval okolité rozhovory. Bifľomorčania hovorili niečo o tom, že Aeneas sa znovu vydal na lov upírov, pretože sa ich rady začali rozrastať. Nechcel tomu veriť a tak sa radšej započúval do šumu pri Slizolinskom stole. Počúval rôzne teórie. Od toho, že sa profesor nakazil vážnou chorobou alebo sa mu stalo nehoda pri zosielaní zložitých zaklínadiel. Počul aj o tom, že Aeneasa posadol démon a tak ho McGonagallová vyhodila zo školy.
Riaditeľka.
Neville nepovedal, prečo chýba riaditeľka. Upozornil na profesorovu neprítomnosť, pretože on vyučuje, ale riaditeľka sa zvyčajne nachádza v riaditeľni a vedie školu, čiže sa žiaci veľmi nezaujímajú o jej prítomnosť prípadne neprítomnosť. Albus asi prišiel na určitú spojitosť. Riaditeľka a profesor Obrany proti čiernej mágií boli podľa neho niekde preč. Spoločne.
„Náhoda, že chýba McGonagallová spoločne s Dalcom?“ vyrušil ho z myšlienok hlas Scorpiusa, pobavene sa uškŕňajúceho na profesorský stôl.
„Nemyslím si. Určite niečo.. robia. Čo tak keby sme to vypáčili z niekoho? Hagrid? Neville? Možno by som mohol ísť za Slughornom a povedať mu, že potrebujem súrne hovoriť s riaditeľkou,“ navrhol Albus potichu a zostal ticho, zamyslene hľadiac pred seba, rozmýšľajúc nad slovami a plánom, ktorý vyriekol. „To by však asi nešlo. Slughorn by povedal, že to mám prezradiť jemu,“ zamrmlal nakoniec nespokojne, nevšímajúc si fakt, že pred všetkými študentmi Slizolinu práve pristál pergamen s rozvrhom.
Marco spoločne so Scorpiusom študovali rozvrh, ale Albus len hľadel pred seba. Dvojica kamarátov si toho nakoniec aj všimla, pretože Scorpius kývol na Albusa a venoval veľavýznamný pohľad Marcovi, ktorý na to zareagoval len tým, že natiahol k Albusovi ruku a drgol do neho.
„Albus, no ták, prišiel rozvrh. Mali by sme si pohnúť, za desať minút začínajú Dejiny mágie a to ešte nemáme nachystané knihy na hodinu,“ prehovoril k nemu Marcus a sám dojedol svoje tousty, aby sa mohol následne z lavice vytiahnúť na nohy a vyčkávať na dvojicu. Scorpius ho nasledoval a po chvíľke Albus schmatol do jednej ruky rozvrh a do druhej toust. Spoločne sa trojica vybrala von zo Siene.
~ ~ ~ ~ ~ ~ ~
„Vítam vás na hodine Dejinách mágie, kde sa bližšie zoznámime s históriou. Budem vás behom tohto ročníka prevádzať dejinami od prvých šamanov až k prvým starovekým civilizáciám, ktoré zahrňujú aj kedysi mocnú Atlantidu. Knihy určite máte, je len na vás, čo budete používať na zápisky. Zošit alebo pergameny, to je jedno,“ a mávol nad tým profesor rukou. Albus sedel v prednej lavici s Rose, keďže na týchto hodinách boli všetky štyri fakulty spojené.
„Takmer som sa zabudol predstaviť. Moje meno je Robert Garret a budeme ma oslovovať profesor Garret alebo pane. Počas poslednej hodiny Dejín v týždni vám odovzdám domáce úlohy, ktoré do pondelka, čiže tejto hodiny vypracujete. Pokiaľ si dobre pamätám, štvrtok cez piatu hodinu dostanete úlohy a pondelok cez prvú už budú na mojom stole. Ospravedlnenia prijímam len dopredu a to z poriadnych dôvodov, žiadne detské výmysly,“ tleskol nakoniec profesor Garret rukami, aby si získal takmer stratenú pozornosť a dal sa do rozprávania prvého učiva – spôsoby získavanie informácií, podkladov a faktov kúzelníckymi spôsobmi.
„Historici, kúzelníci i muklovia stále získavajú nové informácie a tak sa mozaika histórie mení a kvetne pred našimi očami. Ako však také informácie získavať? Väčšinou sme odkázaní na muklovské postupy, ale existuje i niekoľko magických ciest, ktoré sú však veľmi náročné a neisté. Je tu vysoká možnosť katastrofy pri používaní týchto technik, takže Dejiny mágie sa predovšetkým zameriavajú na obdobie magických uzlov – to je obdobie, keď je mágia silno ovplyvnená. Vzostup černokňažníka, kúzelnícke vojny, hviezdy alebo veľké a mocné kúzla,“ s posledným slovom sa profesor zahľadel von neďalekým oknom, ale trvalo len krátku chvíľku, než sa späť vrátil ku svojmu výkladu.
„Tieto veci ako kúzla, vojny spôsobili to, že v magickom poli zostali hlboké stopy, ktoré pretrvávajú ešte do dnes. Spomeniem ešte tie spôsoby, samozrejme,“ kývol k Rose hlavou, keďže sa zúrivo hlásila a on možno odhadol jej otázku. Rose na počudovanie dala ruku dole a tvárila sa prekvapene.
„Prvým z tých spôsobov je schopnosť „stopovať kúzla“. To znamená to, že dokážeme vycítiť pozostatok kúzla aj dlhú dobu – dokonca aj storočia – po ich zakúzlení. Potom existujú kúzla pohliadnutia do minulosti, ale tie sú nebezpečné a neisté, že prinášajú viac chaosu, než úžitku. Výborný, ale veľmi nezvyklý pomocník je tiež však „zrenie“, čo je v jednoduchosti povedané opak veštenia. Človek takto obdarený máva krátke, ale veľmi presné a jasné videnie udalostí, ktoré sa stali v minulosti. Často sa tie udalosti vyvolávajú určitým miestom, predmetom. Je veľmi málo kúzelníkov takto obdarených,“ dokončil trochu smutným hlasom profesor a nechal žiakom priestor na to, aby si dopísali novú časť poznámok do svojich zošitov prípadne pergamenov.
„Posledný okruh magických spôsobov uzatvára cestovanie v čase. Dalo by sa to označiť za vedu, pretože jej užívanie je pod prísnym dohľadom a podlieha prísnym pravidlám. Na svete je veľmi málo kúzelníkov, ktorí takú cestu vedia zariadiť. Ja poznám hneď dvoch takých kúzelníkov, očividne mám však priveľké šťastie,“ uškrnul sa nakoniec a nad otázkami, kto tie dve osoby chcú len krútil hlavou s pobaveným úškrnom na tvári profesora, ktorý na svoj napohľad stredný vek mal vo vlasoch pár šedín. „Na dnes by to asi stačilo. Tak šup na ďalšiu hodinu,“ mrkol na nich ešte a tlesknutím ich trochu popohnal z triedy von. Albus vstal a spoločne s Rose, Scorpiusom a Marcom sa vydali ako posledný z triedy.
„On vedel, že sa ho to chcem spýtať! On to vedel už dopredu, to som až taká prečitateľná?!“ rozčulovala sa Rose a krútila pri tom energicky hlavou, akoby tomu sama nemohla uveriť.
„Vieš, možno vie čítať myšlienky,“ zhodnotil pobavene Marco a štvorica sa zasmiala, čím sa rozpustila tá dusná atmosféra.
„Ďalšie máme elixíry so Slughornom. Možno by som mohol ísť skúsiť za ním po hodine a spýtať sa ho na riaditeľku. Ale musím vymyslieť dôvod,“ venoval Albus spýtavý pohľad Scorpiusovi a Marcovi.
„Prešvihla som niečo, páni?“ zamračila sa na troch chlapcov Rose a tak sa trojica chalanov popri kráčaní dala do rozprávania toho, o čom sa dohadovali v Sieni cez raňajky. Rose bola prekvapená a len krútila hlavou, keď jej všetko vysvetlili.
„Nechápem, prečo sa do toho miešate. Určite museli vybaviť nudné papiere na Ministerstve.“
„A to preto Dalca odcestoval na toľko dní?“ vracal kartu Albus.
„Možno, že sa vydáva na lov upírov. Riaditeľka papieruje na Ministerstve alebo chodí Merlinviekade, zatiaľ čo profesor chytá upírov,“ pokrčila ramenami Rose. Štvorica študentov prišla až ku schodisku, ktoré sa rôzne pohybovalo. „Ja musím ísť na Čarovanie. My ho máme s Bystrohlavom. Čo máte vy?“ venovala im dotaz.
„Elixíry s Bifľomorom,“ zhnusene sa zamračil Scorpius.
„Tak ja teda idem, vidíme sa cez obed a Albus, nevystrájaj blbosti,“ a s tými slovami sa im otočila chrbtom a vydala sa schodiskom smerom hore.
Albus, Marco a Scorpius sa vydali do žalárov hradu, kde našli učebňu Elixírov, do ktorej vstúpili a uvideli profesora usadeného na svojom mieste pred katedrou. Väčšina miest už bola zaplnená a tak sa trojica vybrala dopredu. Marco si sadol so Scorpiusom do prvej lavici a Albus si sadol k chlapcovi s čiernymi vlasmi po ramená v školskej uniforme Slizolinských farieb. Profesor vstal a prebehol po triede pohľadom.
Hodina bola akoby nekonečná. Podľa Albusa bola nudná, keďže preberali len teóriu, pravidlá pri tvorbe elixírov a základné pokyny pre ďalšie hodiny. Albus sa potichu rozprával s chlapcom, s ktorým sedel a zistil, že sa volá Sebastian Wallace. Ten už podľa Albusa musel prečítať minimálne učebnicu pre prvý ročník, keďže potichu dopĺňal profesora. Elixíry ho očividne bavili. Hodina prešla pomaly a Albus sa donucoval počúvať profesora z posledných síl. Po hodine sa dokonca ani neodvážil ísť za ním a spýtať sa na riaditeľku. Namiesto toho kráčal s priateľmi preč zo žalárov na ďalšiu hodinu, ktorou bola transfigurácia.
~ ~ ~ ~ ~ ~ ~
Albus vkročil po hodine Lietanie (čo bola aj posledná pondelňajšia hodina) do svojej izby v žalároch. Prešiel ku svojmu kufru a vytiahol brko, atramentovú fľaštičku a čistý pergamen. Všetko to následne naskladal na písací stôl, namočil brko do otvorenej fľaštičky od atramentu a začal písať.
Ahoj mami, tati...
Ako tak prechádzal brkom po pergamene, mysľou mu prechádzali rôzne zahmlené myšlienky, z ktorých dokázal zachytiť len pár informácií. Nemohol sa od písania odtrhnúť. Len písal a písal.
Tati. Klobúk ma zaradil do Slizolinu. Síce si mi hovoril, že budem mať na výber, ale nestalo sa tak. Klobúk sa rozhodol takmer hneď. Spoznal som tu skvelých ľudí. Dnes sme dokonca mali aj Lietanie, nechytilo ma to však tak, ako môjho brata. Očividne to nie je aktivita pre mňa. Namiesto toho ma bavia Dejiny Mágie, je to úchvatný predmet! Myslel som si, že ten Slizolin bude hrozný, ale mal som hrozné predsudky. Profesor Slughorn má svoju fakultu skvele vycvičenú, akoby každý vedel, čo tu má robiť. Disciplína, prefíkanosť. Spoznal som tu skvelých ľudí. Rokfort sa mi páči.
Mami, s riaditeľkou som ešte nemal možnosť sa porozprávať, pretože dnes nebola vôbec v Sieni. Myslíš, že by som ju mohol navštíviť zajtra alebo hocikedy počas týždňa? Mimochodom, tú zásobu jedla mi posielať nemusíš, James len preháňal. Je tu dosť jedla pre každého z nás. Pozdravuj všetkých a odkáž im, že ten Slizolin zase nie je až taký zlý.
Mám vás rád.
S pozdravom
Al
Albus pergamen zložil a vybral sa na dlhú prechádzku do sovinca...
~ ~ ~ ~ ~ ~ ~
Dni ubiehali a nakoniec sa prehupli až do týždňov. Albus a Scorpius sedeli pri Slizolinskom stole a jedli raňajky spoločne so svojimi spolužiakmi. Chýbal im však Marcus, ktorý mal zdravotné problémy ako každý mesiac. Dva dni pred a dva dni po úplnku musel byť v starostlivosti slečny Abott, keďže mu bol podávaný elixír, ktorý mal zastaviť premenu. Háčik bol však v tom, že Marco sa cítil po vypití elixíru dlhšiu dobu vyčerpane.
Pred Scorpiusom pristál čierny výr a Scorpius si bez váhanie prevzal svoju poštu v podaní Denného Veštca a sladkostí od rodičov. Sladkosti odložil bokom, zatiaľ čo šedými očami prebehoval po úvodnej stránke novín. Po dlhej chvíľke zízania na prednú stranu ich položil Albusovi na tanier a odvrátil sa od Slizolinského stola, zvedavo hľadiac k Bifľomorskému stolu.
Albus sa zatváril nad tým, že mu Scorpius položil do jedla noviny pohoršene, ale slovne to nedal nijak najavo, pretože uvidel pohyblivú fotografiu svojho otca. Na fotografií viedol Harry Potter muža, približne rovnako starého, pred sebou. Očividne ho zatkol. A Albusovi ešte viac poskočilo srdce potom, čo si prečítal nadpis článku.
Zachariáš Smith v rukách zákona?!
Nezaváhal ani na chvíľu a pustil sa do čítania.
Včera vo večerných hodinách bola vykonaná razia na sídlo čistokrvnej a známej rodiny Smithovcov. Podľa našich zdrojov viedol akciu Hlavný Auror Harry Potter. Kvôli čomu bola razia vykonaná nám nie je známe. O pár hodín neskôr viedol Harry Potter spoločne so svojimi aurormi Zachariáša Smitha zo sídla. Krátko potom však zo sídla vyšli ďalší aurori a tí viedli ďalšie, pre nás zatiaľ neznáme osoby zo sídla a hneď po prekročení ochranných zaklínadiel sa s nimi premiestňovali. Väčšina z aurorov a zadržaných ľudí bola poznačená bojom.
„ALBUS POTTER!“
Ďalej však už Albus nestihol prečítať, keďže niekto zvreskol jeho meno na celú Veľkú Sieň a on vedel, kto to bol. V tom hlase bola nenávisť, pohŕdanie, zúfalstvo.. Albus pozrel na Smitha a zamračil sa na neho. Liam však odvrátil od Albusa pohľad a tento krát pozeral očami na svojich troch kumpánov – Higgsa, Mitchellovú a Mowwata. Kývol k ním hlavou a rozbehol sa k východu z Veľkej Siene. Trojica ho nasledovala.
Albus zaváhal len na krátky moment, než taktiež vyskočil na nohy a rozbehol sa za trojicou, v ktorej bola väčšina študentov . Scorpius ho chcel zdržať, ale neumožnili mu to ľudia, ktorí mu zablokovali cestu. Všetci boli zvedavý, čo sa bude diať a tak boli James, Rose a dokonca aj Scorpius uväznení v dave ľudí, smerujúcich k východu. Každý z nich na opačnej strane Siene.
~ ~ ~ ~ ~ ~ ~
Albus stále prenasledoval štyroch študentov a v ruke zvieral svoj prútik, pripravený sa kedykoľvek brániť. Boli štyria, ale on bol silný. Bol si toho vedomí už na hodinách. Vždy mal silné kúzla a preto musel zvyčajne svoje sily korigovať, aby to neprezradil profesorom a už vôbec nie ostatným profesorom. Vedeli o tom len Scorpius a Marco.
Albus videl chrbát postáv, ako sa mihli na siedmom poschodí a zabočili do jednej z priestranných chodieb hradu. Zrýchlil svoj beh ešte o trochu viac, aby aj on mohol zabočiť do chodby. Aj to urobil.
„EXPELLIARMUS!“ počul kričať Mitchellovej hlas. Vedel, že je v tomto zaklínadle dobrá, ale podcenil ju. Podcenil všetkých. Nečakal, že hneď ako vyjde spoza rohu na neho budú útočiť. Prútik mu vyletel z ruky
„EVERTE STATI!“ počul kričať druhý hlas, ktorý patril Smithovi. Kúzlo mu narazilo do hrude a on sa vybral na dlhú cestu vzduchom. Preletel ponad zábradlie a letel dole. Schodiská sa mu uhýbali a on mal voľnú cestu za smrťou. Bol to nekonečne dlhý pád. Nič nepomáhalo. Za tú chvíľku skúsil toľko zaklínadiel bez prútika ale ani jedno mu nevyšlo. Vzdal to. Bol pripravený umrieť. Počul kričať rôzne hlasy a on sa k ním približoval. Posledných pár metrov a jeho pád konečne skončí.