Krajina okolo mňa sa míňala, vietor mi pofukoval do tváre a ja som sa spokojne usmievala. Aby ste vedeli čo robím, tak poviem, že stojím v chodbe vo vlaku. Chalani ma totiž vykopli z kupé, lebo sa chceli prezliecť do habitov. Furt okolo mňa behali decká. Boli celé vysmiate a natešené, že sa vracajú do školy. Takúto radosť som ja z návratu nikdy nepociťovala. Ten Rokfort musí byť asi fakt skvelý, len čo je pravda. A niektoré kočky, ale aj chalani si ma obzerali. Asi tu často nových nemávajú.
Po pol hodine ma konečne zavolali dnu. Musela som uznať, že im to seklo. Teda - aby ste ma nechápali zle. Uniformy sa mi zdajú neuveriteľne sexi. Vážne! Možno som nejakým spôsobom zvrhlá, alebo čo, ale... Naozaj! Pekné sivé svetríky a čierne habity... hmm.
Bola som na rade. Nemôžem povedať, žeby som mala nejako rada podkolienky a kravatu ale - zakryjem to habitom, takže žiadne vrásky. Vo vlaku som sa už nezoznámila so žiadnymi spolužiakmi. Thomas a Mel mi vystačili. Neviem prečo, ale mala som z nich taký pocit, akoby som ich poznala už strašne dlho. Viete, ako to myslím?
Z Mela sa vykľul najväčší „pán úžasňák“ na škole. Viete, tie typy chalanov, ktorí sú pekní, charizmatickí, múdri (predstavte si, že som mu v kufri videla viac kníh, ako oblečenia), športovci (vykľul sa z neho kapitán metlobalového tímu) a lámači ženských sŕdc (súdiac podľa húfu zamilovane vzdychajúcich kočiek, čo stále prechádzali okolo nášho kupé). A dokonca je aj vtipný! No predstavte si to! A Thomas? Ten je... ako by som to... zvláštny. Nie je typ, ako Mel. Tomas je... je v ňom niečo také.... čudné... záhadné... Bože, to vyznelo, však? Niečím ma k sebe priťahuje, ale fakt neviem, čo to je. Akože, aby ste vedeli, je ešte obyčajnejší, ako ja, ale - tie húfy dievčat vzdychali aj za ním. Má krátke hnedé vlasy, hnedé oči (také čokoládové, mňam) a fakt úžasne nádherný úsmev. A keď sa k nim teraz pridá James, najväčší Casanova v celej strednej Európe, tak to bude naozaj zaujímavé. Môj braček je frajer. K dievčatám sa (často) správa milo iba na prvom rande a na druhý deň si nespomenie ani na ich meno. Mám Jamesa strašne rada. Zbožňujem ho. Je to moje dvojča a proste sme spolu tak akosi spojení, veď viete. Keď si ma už všimne, tak ma ochraňuje (niekedy až priveľmi a agresívne), pomáha mi a je mi oporou. Hlavne teraz. No, ale kde som prestala? Aha, James - nie sme si vôbec podobní. Vôbec! No... oči máme rovnaké. Veľké a zelené. Ale inak nič. On má vlasy čierne a v dredoch (robím mu extra elixír, aby mu to držalo, bez nevítaných viacnohých votrelcov:-) a ja mám vlasy červené a rovné. A tvár má tiež úplne inú ako ja. A je vyšší. O hlavu!
Trochu ma mrzí, že sa na mamu vôbec nepodobám. Tá jediná fotka, čo máme, je čiernobiela, takže ani neviem, akej farby mala oči. Po kom sme ich s Jamesom zdedili?
Keď vlak zastal, chalani nás poslali na druhý koniec, kde akási ženská zvolávala prvákov.
„Vy ste tí nový?“ opýtala sa stroho. Ako ju len opísať? Taká stará suchá sekera. Keby bola troška milšia, alebo keby sa aspoň usmiala... zabilo by ju to? Nastúpili sme do malej loďky a plavili sme sa po akomsi jazere.
„Mohol som si doniesť plavky,“ poznamenal James. Ani som ho nepočúvala. Zhlboka som sa nadýchla. Bolo tu krásne! Mrazivo krásne. A zrazu sme ho uvideli. Hrad. Nádherný. Najkrajší! Ako z rozprávky. Pridala som sa do hromadného vzdychu.
„Aáááách,“ stratila som reč ja, i polovica detí, čo sa plavila s nami.
„Mám taký zvláštny pocit, akoby som prichádzal domov,“ povedal James sotva počuteľne. Musela som sa usmiať. Takýto domov by som brala. Veď kto nie, no nie? Plavba bola dosť krátka a to ma trochu mrzí. Takto by sme sa mohli plaviť častejšie. Škoda.
Vošli sme do školy a tam nás tá „milá“ žena nechala s tým húfom vyhúkaných detí. S Jamesom sme sa postavili do tieňa, aby nás nebolo veľmi vidieť. Prišla po nás ďalšia žena, pri ktorej si ani pavúk nedovolí dýchať prihlasno. Viete, aby náhodou nevyrušoval. Niečo vykladala, ale ja som ju nepočúvala.(...)Nuda. Napadlo ma však, či tu nájdeme aj nejakých normálnejších učiteľov. Inak sa tu od nudy asi prespíme.
James ma potiahol za rukáv a ťahal za sebou.
„To je tá Veľká sieň,“ zašepkal.
„O nej mi hovoril Tom a pozri! Začarovaný strop!“
Pozrela som hore. Videla som kopu hviezd... nádhera! Zastali sme v strede siene a tá žena začala čítať mená žiakov. Každý z nich si hopol na stolček a dal si na hlavu akýsi hnusný klobúk. A ten klobúk... on.... triedil?!?
„Woolf, James,“ prečítala. James podišiel ku stolčeku, sadol si a elegantne si dal klobúk na hlavu. Ten ani nie o stotinu sekundy zakričal:
„Chrabromil!!!“
Zhrozením som až prestala dýchať. Čo je to, preboha? Asi som mala dávať pozor... „Woolfová, Lillith,“ zaťala som zuby. Neznášam, keď mi niekto hovorí Lillith. Som proste Lilly! Sadla som si a s odporom som si dala ten klobúk na hlavu.
„Ďalšia?“ zaškriekal mi do ucha, až som nadskočila.
„Čo ďalšia?“ opýtala som sa zhnusene.
„A ja som ani nevedel, že mali deti.“
„Kto?“ nechápala som.
„Viem presne, kam s tebou.“
A vtedy na plné hrdlo povedal: „Chrabromil!!!“ Zložila som si tú hovoriacu ohavnosť z hlavy a k burácajúcemu chrabromilskému stolu som si sadla plná otázok...
„Ale nikto nikdy nedokázal urobiť dokonalú Vronského fintu! Myslím, že to nedokázal ani sámVronský.“
„To je blbosť! Môj otec hovorí, že najúžasnejšiu fintu vedel urobiť jedine Viktor Krum. A potom ešte jeden fakt špičkový stíhač. Kapitánoval Chrabromilu, iba jeden rok a otec zaňho hral ako strážca. Boli najlepší priatelia.“
„Tvoj otec nemôže byť nestranný, keď boli priatelia.“
„Ale Vronského fintu dokázal už vo štvrtom ročníku!“
Bóže... chalani a ten ich metlobal...sú strašní. Práve sa riaditeľovi skončil prejav a na stoloch sa objavila kopa jedla. Tým pádom sa chalani prestali hádať a začali do seba ládovať desať jedál naraz.
Znechutene som sa od nich odvrátila a upriamila svoj pohľad na učiteľský stôl. Profesora Dumbledora som si všimla ako prvého. Je asi taký nenápadný ako James na husľovom koncerte. Je to ten najvýstrednejší riaditeľ, akého len mohla škola dostať. Vedľa sedela tá McGonagallka a maličký profesorík. Ďalej tam bolo pár čarodejníc v strednom veku, jeden kentaur a - on. Ten najkrajší chlap, o akom sa mi ani netrúfalo snívať! Mohol mať tak dvadsať - dvadsaťpäť. Mal nádherné plavé vlasy, ktoré mu padali do očí a dokonalú tvár. Nedokázala som z neho spustiť zrak..
„To je profesor Malfoy. Učí elixíry,“ povedal Thomas a ďalej sa ládoval jedlom.
„Je strašne mladý. Je tu prvý rok, však?“ opýtala som sa a stále hľadela na môjho najobľúbenejšieho profesora. Chápete, nie? Je úžasný a k tomu učí môj najmilovanejší predmet! Elixííry!
„Niee. Je tu asi tretí rok. A mladý teda nie je. Chodil do školy s Melovým otcom a ten je... starý.“
„To vážne? Vôbec na to nevyzerá. Je taký...“ nenachádzala som slová a stále zízala na muža, okolo ktorého som videla svätožiaru. Nesmejte sa!
„Hej, hej. Polovica dievčat je doňho tajne zamilovaná. No, tajne ani tak nie. Každé ráno mu sovy prinesú nádielku ľúbostných listov. V takéto dni nám dáva testy jedna radosť,“ a nechápavo pokrútil hlavou Tom.
Z vypätím síl som od neho odtrhla zrak a konečne sa pustila do jedla. Ani som si neuvedomila, ako si môj žalúdok súrne žiadal potravu. Veľká sieň sa začala húfne vyľudňovať a tak sme sa dostali k Chrabromilskej klubovni. Pustil nás do nej obraz akejsi tučnej ženy. Rozlúčila som sa s chalanmi a pobrala sa do svojej izbietky. Nejaký čas som blúdila po chodbičke, až som ju našla. Okupovala som ju len ja. Musím povedať, že chvála bohu. Som rada sama. Nemohla by som ustavične počúvať táraniny o líčidlách, chalanoch a o oblečení. Baby sú des...
Moja izbička je nádherná. Som úplne na vrchole veže a mám dve okná s výhľadom na jazero, posteľ s nebesami, vyrezávaný nábytok a kopu miesta, kde si budem môcť rozložiť kotlíky a všetky moje vecičky. Asi poviem, že ani u Doris a Maxa som nemala krajšiu izbu...
Nenávidím ranné vstávanie! Nenávidím zvuk môjho budíka a ešte viac nenávidím trojhodinové čakanie na kúpeľnu. Keď som sa konečne dotrepala do klubovne, chalani ma už čakali. Zišli sme do Veľkej siene na raňajky a McGonagallka nám rozdala rozvrhy. Na moju nehoráznu radosť máme prvú dvojhodinovku elixírov! Musela som sa premôcť, aby som nezačala nadšene výskať. O desať minút som už sedela v učebni a čakala na profesora. James a Mel sa bavili o metlobale a Thomas zvodnícky mrkal na dievča pred sebou. Vtedy vošiel profesor. Čierny habit vial za ním a takmer biele vlasy mu lietali okolo tváre. Vyzeral proste fenomenálne!
„Dobrý deň. Vidím, že mnohí z vás sa rozhodli ďalej študovať najfascinujúcejší predmet na tejto škole,“ prehovoril a ja som musela súhlasiť. Neviem o ničom vzrušujúcejšom, ako je varenie elixírov.
„Na úvod by som chcel preveriť vaše vedomosti. Viete, či ste náhodou na pár vecí cez prázniny nezabudli..“ a diabolsky sa usmial. Júúj, poviem vám, prešiel mi mráz po chrbte. A nielen mne. Keď som si všimla, že všetky kočky v triede naňho láskyplne čumia, musela som sa premôcť, aby som neprevrátila oči. A potom som si uvedomila, že asi takto vyzerám aj ja. No, prišlo mi fakt na šabľu. Ale späť.
James sa vzadu posťažoval, že to je skvelý začiatok. No - je. Aspoň podľa mňa.
Po prečítaní otázok som bola hrozne sklamaná. Čakala som niečo zložitejšie. Tieto otázky mi pripadali až smiešne. Celý test som mala napísaný za necelých päť minút, tak som si len točila vlasy na prste. Viete. Od nudy.
„Slečna tam v zadu!“ Pozrela som na učiteľský stôl a zdvihla obočie.
„Ani sa nepokúsite to napísať? Alebo aspoň opísať ?“ spýtal sa ma.
„Ja neopisujem. Nikdy,“ povedala som trochu urazene.
„To je fajn, ale aspoň niečo do toho testu napíšte.“
„Niečo som tu napísala!“ a zachmúrila som sa.
„Aj niečo iné, ako meno a priezvisko?“ Pár ľudí sa zasmialo.
„Áno. Mám tu aj triedu,“ povedala som, načo sa ozval chichot zozadu. Jasné. Kto iný, ak nie James?
„Tak to je výborný výkon.“
„Ďakujem,“ žiarivo som sa usmiala. Až potom som si uvedomila, ako to myslel. Ja som ale hus, čo? Zvážnela som a povedala, že to už mám. Pochybovačne sa na mňa pozrel, no zavolal ma aj s testom k sebe. Čapla som mu ho na stôl a čakala, kým doopravoval. Priznám sa, asi som sa tvárila dosť povýšenecky, lebo polovica triedy ma prebodávala nenávistnými pohľadmi. Ale myslím, že mám právo sa tak tváriť, keď elixíry sú jediný predmet, ktorý mi naozaj ide. Je mi jedno, kto je najlepší v takej Obrane, alebo v Herbológii. Prvenstvo na elixíroch bude moje!
„Výborne, slečna. Máte to za tri,“ povedal a zle sa usmial.
„Č...čože? Trojka? Veď tam všetko mám! A určite je to správne!“ Zatváril sa nahnevane. Ale aj ja som bola nahnevaná! Trojku som nikdy nedostala! A určite ju mám neprávom!!!
„Áno, máte to neúplné. Pár otázok je odfláknutých a priznám sa, že som ani nič lepšie nečakal. A teraz si sadnite. Okamžite!“ povedal a ja som nemala inú možnosť, ako si ísť sadnúť na zadok a byť ticho. Zmohla som sa len na hádzanie hnusných pohľadov a neskôr aj na potlačovanie plaču. Nie je to pekné, keď vám niekto povie, že ste v niečom zlá, aj keď viete, že to tak nie je. Veď Elixíry sú môj koníček.
Keď tu bude všetko takéto, možno to ani nebude fajn dobrodrúžo...
No, mala som pokazený celý deň. Na ostatných hodinách som ani nedávala pozor. Odzrkadlilo sa to tak, že som na transfigurácii namiesto vtáka premenila pohár na mačičku. Odhliadnuc od toho, že premena bola dobrá, ma profesorka napomenula, aby som počúvala, čo hovorí. Mačiatko, čierne ako uhoľ, som si rozhodla nechať. Viem, že za pár hodín zmizne, ale niečo mi radosť robiť mohlo, no nie? Vzala som si ho aj na obed a popri plnení svojho i jeho žalúdka som počúvala Jamesovu kázeň o zlom priemere a mojom správaní...
„James, nebuzeruj ju furt!“ zastal sa ma Tom, ktorý sa práve napchával kuracinou.
„Veď nič nespravila. Trocha nasrala Malfoya a toho si netreba znepriateliť. Ale inak pohodka, nie? A tá premena? Veď mačku sme ani nebrali a robíme ju aj na MLOKoch!“ pozrela som sa naňho s nekonečnou vďačnosťou. Trocha sa začervenal a pokračoval v jedení. James ma konečne nechal a tak som sa vytratila.
V izbe som zo seba doslova strhla uniformu a hodila sa do bielych šatičiek, ktoré mi už v jedenástichtich boli malé. Vlasy rozstrapatila a spolu s mačičkou som šla obhliadnuť areál školy. Prepočítala som sa však. Areál bol obrovský a tak som sa polomŕtva hodila do trávy pri jazere. Mačička mi vyliezla na brucho a zaspinkala. Ja som zaspala tiež.
„Ginny! Ginny?!“ sledovala som mladého chalana, ako v tme niekoho hľadá..
„Tu som!“ozvalo sa a ja som zbadala dievča, ktoré sedelo pri jazere. Chlapec k nej pribehol a sadol si k nej.
„Chýbala si mi, “zašepkal a pobozkal ju do vlasov.
„Aj ty mne,“ a pobozkala ho na pery.
Stále som ich sledovala, aj keď som cítila, že to čo vidím, by som vidieť- mala. Je to možné? Asi je to len sen. Celý svet okolo mňa je čiernobiely, takže to bude sen... Dúfam.
„Harry, bojím sa... O nás.... o teba,“ zašepkala a mierne sa zachvela. Harry ju objal a tesne privinul k sebe.
„To bude dobré... neboj sa... Ja to spravím - pre nás, pre teba, pre všetkých...“ hlas mal pevný a rozhodný. Viete taký, že by ma dokázal presvedčiť o tom, že svet je plochý. A Ginny mu asi aj uverila..
Pozrela mu do očí a pohladila po líci:
„Čo ak sa už nevrátiš?“
„Vrátim. Mám sa ku komu vrátiť. Vrátim sa k tebe.“
„Harry..“ nedopovedala. Ich pery sa spojili v bozku, hlbokom a vrúcnom. Pomaly sa zvalili do trávy a ...
„Lilly? Čo tu robíš?“ ozvalo sa a niekto mi potriasol ramenami. Otvorila som oči a pretrela si tvár. Skláňal sa nado mnou Thomas.
„Hmmm...?“
„Vstávaj! Ešte by si tu bola do rána.“ Začala som si uvedomovať, kde som a čo robím. Pohár vedľa mňa dokazoval, že som tu už dlho. Stmievalo sa.
„A ty tu čo robíš?“ spýtala som sa. Thomas sa začervenal a pokynul hlavou ku druhému koncu jazera, kde sedelo dievča.
„Máš rande?“ opýtala som sa zo záujmom. Prikývol.
„Tak bež. Ja už idem.“ Pousmial sa a odbehol. Vstala som a s plnou hlavou som sa pobrala k hradu. Musela som si premietnuť to, čo sa mi snívalo. Bolo to vskutku záhadné. Ginny a Harry? Čo sú to za ľudia? A prečo som sa musela zobudiť v najlepšom?!
„Slečna Woolfová!“ niekto ma okríkol až som vyskočila.
„Viete koľko je hodín?“
„Hmmm... nie, pán profesor.“
Bola som pred Veľkou sieňou a cestou sa zotmelo.
„Ale zistím vám to, ak chcete,“ a pozrela som sa na hodinky.
„JA viem, koľko je hodín! Len či to viete vy?“
„Už áno. Je deväť,“ a hodila som naňho trocha roztrasený úsmev.
„A kedy je koniec vychádzok?“ opýtal sa.
„Hmmm... noo... o deviatej?“
„Bingo!“
A zase som od ľaku vyskočila. Človek by povedal, že nemám čisté svedomie, nie?
„Nooo... ale ja niesom vonku. Som v hrade. Takže...“ som v maléri. Viem to.
„Strhávam Chrabromilu 20 bodov!“
Chcela som niečo namietnuť. Ale mám v čerstvej pamäti Jamesovu prednášku. Keby som stratila ďalšie body, alebo keby som dostala trest... Nemala by som od neho pokoj. Áno, James, moje svedomie...
„Hmmm... ďakujem, pane. Dobrú noc,“ zaželala som, ako slušné dievča a odkráčala. Cítila som jeho pohľad na mojom chrbte, tak som radšej zrýchlila.
Jsme domovem:
670 povídek
od 235 autorů
z 772 registrovaných.
Diskuse je na našich stránkách
Potter Web CZ