Informace
Jsme domovem:
670 povídek
od 235 autorů
z 770 registrovaných.

Diskuse je na našich stránkách Potter Web CZ

sVET od Dott
[Komentáře - 0] Tisk
- Velikost písma +
Autorská poznámka:

Je to stará poviedka. Má už cez švrť roka :)  Jedna z naozaj malého počtu mojich originálnych poviedok. Písala som ju na zadanie : jama, sen, les. V názve nie je chyba. Je to zámer. Nakoľko to má opodstatnenie, môžete posúdiť sami.

Päť krokov jedným smerom, štyry a niečo druhým.
Nech sa snažil akokoľvek, stále neprišiel na to, ako z toho urobiť krajší tvar. Malé kroky, merať to inak, nič nepomáhalo. Strávil nad tým veľa času, ak tu čas vôbec niečo znamenal. Jeho svet sa však odmietal podriadiť pravidlám ľudského vkusu. Svet, svet je veľké miesto. Jeho sVET bol o niečo menší.
Jama, hoci sám by ju tak nikdy nenazval, na najširšom mieste dlhá päť krokov, na najužšom štyri a niečo. Dole skala, hore nekonečno a všade naokolo tma.
Poznal to tam dokonale.
Vedel, ako ďaleko je stena z vlhkej hliny už len podľa známej zatuchnutej vône, nemusel ani šmátrať naslepo rukami. Poznal každý jeden kameň zaseknutý v stene. Rozoznal, kade sa ako vlas vinú jemné vrstvy inej horniny. Vedel, kde sa najpohodlnejšie zložiť, keď ho prepadla únava. Bol si celkom istý, že za nad nepreniknuteľným nekonečnom nad jeho hlavou je len ďalšie nekonečno. Už si takmer ani nespomínal, kedy sa tade pokúšal dostať o niečo ďalej.
Je ťažké predtaviť si, koľko sa toho mení v našom svete každým okamihom. Nikto si to nevšíma. Človek je príliš malý tvor. No keby náš vesmír bol menší, o šálku kávy, o slona o nepredstaviteľné vzdialenosti, možno by to bolo celkom inak.

Čosi sa mu vo vedomí ozývalo hlasom nepríjemným ako piesok medzi zubami. Stále dokola tá istá jednoznačná správa: sVET sa zmenil, zmenil, zmenil....
Ako sa zobúdzal uvedomujúc si postupne každú boľavú časť tela otllačenú, otlčenú, udretú o tvrdú zem, zahnal hlas kamsi ďaleko, do odľahlých púšti svojej mysle.
Pomaly si ponaťahoval stuhnuté svaly, no ani sa nepokúšal vstať. Čas tu bežal neznesiteľne jednotvárne. Nezblázniť sa z toho, sa stalo zložitým umením. Nevstával len tak. Postaviť sa a chodiť v sebe malo čaro nevšednosti, ktoré si strážil ako poklad.
Ešte nenastal čas opät si ho vychutnať.
Sedel opretý o časť steny, kde sa už začínala vznikať nepatrná preliačenia vytvorená jeho chrbtom. Premýšľal. Keď je človek sám, nemá veľmi na výber. Môže premýšľať, nebyť pri vedomí, byť mŕtvy. Možno aj všetko naraz.
Snažil sa spomenúť si, čo sa mu snívalo.
Prežil tu celú časť života, ktorú si pamätal. Nemohlo sa mu zdať o ničom než jamách, hline a tme. V snoch však boli veci aspoň trochu inak. Jama bola odrazu neznámym miestom, každým krokom či hmatom mohol naraziť na niečo neznáme, tma bola akosi inak tmavá a hlina pod prstami dostávala novú, vzrušujúcu štruktúru.
Lovil vo vlastnej mysli vytrvalo a chladnokrvne každý jeden nejasný pocit, hmlistú spomienku. A hoci ho za každým prepadal nejasný pocit, že čosi stratil, začínal cítiť, že ten druhý, príjemnejší svet má na dosah ruky stále ľahšie. Obracal si vo vedomí veci, ktoré nikdy nezažil s čoraz väčšou istotou. Už sa nebál, že sa mu rozsypú na nezreteľný prach.
Celkom nepripravený, bezbranný ako chrobák obrátený hore bruchom, našiel aj čosi iné. Striehlo to na neho nevidené. Dotieravý hlas, ktorý bez prestania škriekal: sVET sa zmenil, zmenil, zmenil, je iný...
Už to nedokázal zahnať. Zabudnúť na to naveky. Prekročil hranicu bdenia. sVET sa zmenil.
Vstal, neuvedomujúc si, čo robí. Obkrúžil miestnosť, prešiel rukami, každý jeden dôverne známy kúsok steny.
Nič. Nič nové. Nič čo by nepoznal.
Nemohol to nájsť.
Zúfalo sa o to pokúšal znovu a znovu.

Bola v tom zlomyseľná náhoda. Narazil na Vec  na jedinom mieste, kde ju nehľadal – uprostred jamy.
Zacítil pod chodidlom čosi zvláštne, neuveriteľné. Trochu ako jeho vlastné telo a predsa iné.
Zodvihol nohu, opatrne, akoby bol celý zo skla popraskaného skrz naskrz, a pomaly sa zohol.
Hodnú chvíľu iba čakal, napokon vystrel ruku a veľmi jemne na Vec  siahol.
Znovu ten istý pocit.
Čupel a uvažoval nad ním. Vychutnával si ho do poslednej podrobnosti. Až keď sa zazdalo, že skutočnosť toho všetkého mu začína unikať, odvážil sa Veci  opäť dotknúť. Prstom narazil na okraj. Hladká,vlhká plocha sa stretávala so známou zemou. Neodolal.
Rýchlými, vecnými hmatmi preskúmal jej tvar. Nebola väčšia než než štvrtina jeho ruky. Prešiel po jej obryse. Bol iný, ako jeho jama. Chýbala mu tá znepokojujúca nerovnomernosť.
Vec  sa mu páčila. Veľmi. Myslel na ňu zabúdajúc na všetko ostatné. Trvalo dlho, kým ho to napadlo.
Trasúc sa pred možnosťou, že by to mohla byť pravda, jemne sa pokúsil ohnúť okraj. Išlo to. Vec  sa dala zodvihnúť. Lačne si ju prezrel rukami.
Nie väčšia ako štvrtina jeho ruky a tenučká, akoby ju len málo delilo od toho, aby celkom prestala existovať. Na jednej strane úžasne hladká, na druhej nepredvídateľne vrúbkovaná.
Nevedel, čo s ňou. Nechcel Vec položiť a zároveň sa bál, že ju zničí.

Vtedy niekedy, uprostred pálčivých úvah a zmätku, si položil zvláštnu otázku.
Nikdy sa nepýtal sám seba, skade sa vzal. Bol tu odjakživa. Ako jama, hlina, ako sVET.
Vec  sem však nepatrila. Objavila sa odrazu. Musela byť NIEKDE INDE.
Srdce sa mu prudko rozbúchalo. Bola to náhla myšlienka, tak veľká, až mal pocit, že ho každú chvíľu roztrhá, len aby unikla von.
Okrem sVETA  mohol existovať ešte iný Svet.
Vedomím sa mu myhli stovky predstáv, takou rýchlosťou, že ledva stihol zachytiť aspoň zopár z nich. Jeden Svet  bol malilinký. Bola to len Vec.  Zmestila by sa mu tam ledna štvrtina ruky. Druhý bol naopak nekonečneveľký. Nikde nemohol nahmatať stenu, prísť na okraj. Ďlaší podobný tomu jeho, no dokonale súmerný, akoby ho vymyslel človek a ďalší a ďalší...
Neuvedomil si, kedy zaspal.

Prvé, čo mu došlo bolo, že stále drží Vec. Ale už to nebola Vec  v duchu vyslovil list.  Až potom mu došlo všetko ostatné. Nebol to sen. Keby tam bolo len jeho vedomie, určite by sa zbláznil. Díval sa cez myšlienky kohosi iného. Hoci, kdesi veľmi hlboko, mal pocit, akoby to všetko zažil už sám. V nekonečne vzdialenom čase oddelenom vlastnou smrťou.
Muž  sa začudovane pozrel na list, ktorý mu dopadol rovno na ruku -skutočne pozrel, jeho svet nebol monotónnou tmou, obrátil hlavu hore zažmurkal a uvoľnil ruku. Oražovo-žltý list sa zosunul na zem .
Mal chuť vykríknuť a zastaviť ho. Nomuž  neuvedomujúc si, že práve zničil všetko, čo ktosi mal, sa ani neobzrel a pohol sa ďalej.

Prebudil sa a začal si naťahovať svaly s neurčitým pocitom, že čosi stratil, Vec  kdesi v inom svete jemne poposunul jesenenný vietor o kúsok ďalej a doterný hlas škriekajúci sVet sa zmenil, ... opäť čakal na svoj čas.





Do okénka povinně napište číslicemi třista šedesát pět
Okénko 

Poznámka: Můžete zaslat hodnocení, komentář nebo obojí. Nezapomeňte na okénko.