Na začiatok by sa asi patrilo predstaviť sa. Ale dopredu vás upozorňujem, že moje meno mi vybrali rodičia. Vlastne, to asi každému, ale tí moji sa na tom patrične vyšantili.

Takže ešte raz. Volám sa Lavarcham Siún Wilson. Ja viem, že je to strašné, ale mama ma odmalička učila, že sa mám predstavovať celým menom vrátane toho prostredného. Prečo mi ich ale potom všetky vybrala také sprosté?

Vďaka tomu som si užila toľko prezývok, že ich nedokážem ani spočítať a polovicu z nich som už zabudla. Jednu si však obzvlášť obľúbila moja milovaná mladšia sestra.

„Hej Larva!“ kričí na mňa vždy, keď ma chce naštvať.

Preto vás chcem upozorniť, že sa to nečíta Lavarcham ale Lauracham. Z toho vyplýva aj meno, ktorým ma oslovuje prevažná časť osadenstva našej školy. Laura sa mi naozaj páči a naozaj nerozumiem načo tam musím mať to cham.

Mám sedemnásť a toho roku nastupujem do siedmeho ročníka na Rokfortskej čarodejníckej škole. Ale asi vás sklamem. Nepatrím ani do jednej z populárnych rokfortských fakúlt. V prvom ročníku ma Múdry klobúk spolu s mojím bratom, dvojčaťom zaradil do Bifľomoru. To môjmu, už aj tak nízkemu sebavedomiu vôbec nepridalo. Niežeby som túžila rovno po Chrabromile, ale prečo to nemohol byť aspoň Bystrohlav.

Už spomínala moje dvojča, teda brata, ku ktorému sa nepriznávam. Je neskutočne otravný a namyslený. Okrem toho, že sme sa narodili dá sa povedať, že naraz, nemáme spoločné absolútne nič. Ešte aj meno dostal normálne, na rozdiel odo mňa. Volá sa Shane a vraj je to jeden z najväčších fešákov na škole. Nerozumiem prečo. Mne sa blonďáci nikdy nepáčili. Síce, keď na tým rozmýšľam, tak na päty mu vraj už dlhšiu dobu šliape môj druhý brat Donovan (aj toto meno celkom ujde). Je šiestak a so Shaneom sa podobajú skoro ako vajce vajcu. Niekedy mám pocit, že to dvojča je on a nie ja.

Ja absolútne nezapadám do rodinného priemeru. Všetci sú vysoký, blond prípadne ryšaví. Ešte aj moja o dva roky mladšia sestra Brianna, je o hlavu vyššia ako ja.

Ale v stručnosti sa opíšem. Meriam niečo okolo 160 centimetrov, som v rámci možností chudá, aj keď také dve tri kilá by som mohla zhodiť. Mám rovné čierne vlasy, ktoré by som však radšej nazvala drôty. Môžem sa akokoľvek snažiť, no stále si stoja ako chcú.

Som totálne biela a otec si zo mňa stále robí srandu, že som riaditeľka vápenky. Moja najlepšia kamoška, Juls, ale tvrdí, že je to pekné. Vraj som ako krv a mlieko. To mlieko rozumiem, ale kde nabrala tú krv... Inak, skoro by som zabudla, mám modré oči. Podľa mňa je to na mne jediná pekná vec. Sú svetlé, ale vraj, keď sa naštvem alebo som veľmi nervózna, stmavnú. Vzrúšo, však?

Tento rok bude na Rokforte mojim posledný. Osobne som rada, aj keď mi to tam bude chýbať.

Ako tradične som sa skoro nezbalila a polovicu svojich vecí som musela nechať doma.

„Laura už si? Ponáhľaj sa, lebo odídem bez teba,“ ozvalo sa zdola.

Pomyslela som si, že to naozaj nie je zlý nápad.

„Áno mami! Idem!“ zakričala som späť.

„Tak ale makaj!“

Rýchlo som zbehla dole a naskytol sa mi naozaj vzácny pohľad našu rodinu. Nestáva sa veľmi často, aby sme sa zdržiavali všetci pokope. Žiaľ, nepatríme k šťastlivcom, ktorí to dokážu spolu dlhšie vydržať.

Naši sa vraj brali z lásky, no za 17 rokov môjho života som to nepostrehla ani raz. Otec, keď nie je v robote, je stále zavretý v knižnici a tvári sa, že neexistuje. Keď tak nad tým uvažujem, má pravdu. Vydržať s mojou matkou viac ako hodinu v jednej miestnosti vie iba hluchý, prípadne totálny ignorant (to som ja). Darmo, prestarnutá baletka, ktorá si o sebe stále myslí aká je skvelá a úžasná, naozaj nie je žiadna výhra.

„Máš všetko? Na nič si nezabudla? Vracať sa mi naozaj nechce...“ konštatoval otec.

„Hlavne, aby si nezabudla mozog. Aj keď neviem, či v jej prípade to pomôže....“

„Sklapni Brianna!“ okríkla som ju a pozrela na otca, ktorý len prevrátil oči dohora. „Áno, oci mám všetko.“

„Dobre, tak už poďme, lebo neodídeme ani do Vianoc.“

Nasadli sme do našich dvoch muklovských áut a vyrazili na cestu. Používame veľa muklovských vecí a vlastne bývame v úplne obyčajnej štvrti. Mama totiž nemá čarodejnícky pôvod a otcovi muklovia neprekážajú. Občas im síce robí nejaké tie naschvály, ale vždy je to v rámci normy. Mama mu za to vždy vynadá a celá rodina pokračuje v pokojnom spolunažívaní.

„Laura?“ ozvalo sa zrazu z predného sedadla.

„Čo chceš Shane?“ vybafla som naňho.

„Prečo by som mal niečo chcieť?“

„Ty sa so mnou rozprávaš iba vtedy, keď niečo potrebuješ.“

„To nie je pravda, veď ja ťa mám tak rád...“ nahodil typický úlisný tón.

„No tak, už to vyklop!“

„Tak dobre, ale len preto, že tak veľmi naliehaš. Však mi požičiaš tvoju metlu?“

„Prosím? Myslíš Blesk 3? Ten Blesk 3, ktorý som dostala k narodeninám?“ neverila som vlastným ušiam.

„Jasné, že ten!“ pozrel na mňa ako na najväčšieho debila pod slnkom. „Veď iný nemáš.“

„Na to zabudni! Nikdy!“

„Prečo?“

„Tebe nepožičiam už nikdy nič! Pamätáš ako dopadli moje Elixíry na každý deň?“

„To nebola moja vina! To Donovan...“

„No tak sa upokojte! Naozaj nemám chuť počúvať vaše nezmyselné hádky,“ okríkol nás otec. „Nechajte si do vlaku.“

Toho roku sa mi konečne podarilo vytiahnuť si cestu z otcom. Ako tradične sme žrebovali o miesto v tomto aute. Na mňa sa po prvý raz usmialo šťastie a nemusela som počúvať mamine neskutočné dristy o tom, že máme byť slušní, nevystrájať, poslúchať a hlavne sa učiť.

Na stanici bolo milión ľudí, každý sa s každým lúčil a ja som sa nevedela dočkať, kedy sa ich všetkých konečne zbavím.

„Sany! Sany!“ ozvalo sa zrazu z poza mňa.

Niekto sa snažil predrať sa cez tú kopu ľudí a dostať sa ku mne.

„Ježiš, Juls!“ konečne som ju zbadala.

Po chvíli sa ku mne dostala a hodila sa mi okolo krku.

„Konečne!“ vyhlásila som po tom čo sme sa tak vrúcne vyobýmali.

„No čo aké boli prázdniny?“ opýtala sa a sústrastne pozrela na moju matku, ktorá práve vysvetľovala Donovanovi ako si má zbaliť správne dievča.

„Blázninec, ako vždy. Zasa sa zo mňa pokúšala urobiť baletku, ale na to by som si už mala zvyknúť.“

„Lavarcham, poď ku mne nech ťa ešte vyobýmam!“ otočila sa zrazu ku mne a naťahovala ruky.

„Mami, prosím nie!“ zašeptala som zúfalo.

Asi po piatich minútach bozkávania a neustáleho dohovárania, aby som presvedčila riaditeľku, že na Rokforte jednoducho potrebujeme baletný krúžok, ma konečne pustila.

Už sa vidím, ako stojím pred McGonagallovou a vysvetľujem jej potrebu Rokfortského baletného ansámblu. To určite!

Po krátkom rozlúčení s otcom, sme sa konečne dostali do vlaku.

Chvíľu sme síce hľadali nejaké to prijateľné kupé, kde by neotravovali žiadny chrabromilský hrdinovia, no nakoniec sa predsa len niečo našlo.

Usadili sme sa a o chvíľu na to dorazil, ako veľká voda, ďalší správny človek do party.

„Čaute krásky!“ pozdravil David a s eleganciou jemu vlastnou, sa celou svojou váhou hodil na sedačku tesne vedľa mňa. Musím dodať, že tej váhy nebolo málo.

„Nabudúce ťa poprosím rovno na mňa!“ zrevala som naňho. „Skoro si ma rozpučil!“

„Ale, ale, to museli byť prázdniny. Ešte stále nie si primabalerína Londýnskej opery?“ pozrel na mňa a nahodil jeden zo svojich sladkých úsmevov. Mal ich viac, a spolu Juls sme vytvorili stupnicu sladkosti od jedna do desať. Teraz sa mimoriadne posnažil, dala by som mu zaň takých osem.

„No jasné, že hej a hlavnú úlohu v Labuťom jazere mám samozrejme vo vrecku. Blázniš? Keby ste len vedeli akú príšernú svalovku som mala prvý týždeň. Mala som pocit, že mi niekto namiesto lýtok primontoval päť kilové závažie,“ posťažovala som sa.

Asi do polovice cesty sme rozoberali našu a Davidovu úžasnú rodinu. Jeho otec, to bolo ako kombinácia mojej matky s tornádom, a to všetko vynásobené tromi. Proste, len sa odstreliť.

„...a potom sa rozhodol, že to nie je pravda a všetci, pri každom stretnutí, sme sa mu museli preukazovať, že sme naozaj jeho príbuzný. Nakoniec som to vyriešil tak, že som si prilepil rodný list na chrbát, a stále, keď mi neveril, som sa otočil a ukázal mu ho,“ popisoval David maniakálne stavy svojho stvoriteľa.

Asi polhodinu pred príchodom sme na seba hodili habity, nahodili šťastné výrazy a tvárili sa ako veľmi sa tešíme do školy. Je len otázne, dokedy sa mám bude chcieť hrať túto frašku.

Cesta zo stanice na Rokfort ubehla ako voda. Keď sa nám konečne podarilo dostať do Veľkej siene a usadiť sa, došlo mi, že hluk v nej je o hodný kus väčší ako obyčajne. Rozhliadla som, no jediné, čo som zbadala, bola kopa dievčat okolo profesorského stola. Samozrejme, ako inak, na čele s mojou úžasnou sestrou Briannou, ktorá sa akurát niečomu afektovane smiala.

„Nie sú na ňu trochu starí?“ ozval sa David.

„Kto?“ nechápala Juls.

„Profesori,“ vysvetlila som jej. „Kdeže! Hlavne nech tomu aspoň trochu trčia fúzy a ona je spokojná.“

„Tak to nech si dá Flitwick pozor!“ poznamenal David.

Všetci traja sme vybuchli smiechom a trvalo nám asi minútu, kým sme sa dokázali ako tak ovládať. Nakoniec nás utíšil až pohľad na prichádzajúcu riaditeľku.

„Som rada, že sme sa tu opäť zišli...“ začala svoj uvítací monológ a mňa, ako tradične, chytila neskutočná túžba spať a vyhnúť sa všetkým týmto trápnostiam.

„Teraz, poprosím Hagrida, aby priviedol prvákov a profesorku Potte...“ zarazila sa, „pardon, Grangerovú, ktorá začne s triedením.“

Mladá profka na ňu len nepekne zazrela a opäť sa tvárila, ako je všetko v pohode a že ju nikdy nič nevytočí z mieri. Pritom každý na škole vedel, že z jej manželstva so slávnou hviezdou sa stala, ani nie po roku, len lacná fraška. Ja si ale ešte pamätám časy, keď sa od seba v siedmom ročníku ani nepohli a väčšina ľudí si myslela, že k sebe prirástli. Bola to láska sezóny.

Zaraďovanie bolo záživné asi ako sledovanie Tanzánskeho hokeja, ale prežila som.

No potom to prišlo. Konečne som si všimla, prečo sa moja sestra obťažovala k profesorskému stolu. Doteraz mi totiž vo výhľade prekážala Davidova dosť veľká hlava. Náhle sa mi začalo ťažko dýchať, a moje srdce pracovalo dvojnásobnou rýchlosťou.

Pri stole sedel on. Moja tajná (tajná, ako tajná) tínedžerská láska.