Informace
Jsme domovem:
670 povídek
od 235 autorů
z 770 registrovaných.

Diskuse je na našich stránkách Potter Web CZ

Don't Miss You At All od Gwind
[Komentáře - 0] Tisk
- Velikost písma +
Autorská poznámka:

Poviedka nebola napísaná za účelom zisku. Postavy patria J.K. Rowlingovej, mená sú vlastníctvom Warner Bross.

Songfic na pieseň od Norah Jones (poviedka je funkčná aj bez toho, aby ste pieseň poznali)

Rokfort opäť zavial sneh. Mladé dievča sedelo pri okne a uslzenými očami pozeralo von.

As I sit and watch the snow
Fallin' down
I don't miss you at all

Potom sa temne usmialo a pomyslelo si na všetko, čo sa za posledné mesiace stalo. Ako sa vie život zmeniť zo dňa na deň! Stačil na to jeden konkrétny večer. Presne si ho pamätala a vedela, že na neho nezabudne do konca života...

...Práve si užívala zaslúžené prázdniny po náročnom štvrtom ročníku. V hlavnom stane Fénixovho rádu, v dome Blackovcov, bola zatiaľ len zopár dní. Zajtra mal prísť Ron aj so svojimi rodičmi. Už sa na nich nesmierne tešila.
Sedela sama v obývačke a čítala si.
Sirius ju neplánoval poctiť svojou prítomnosťou. Mal mizernú náladu. Ráno mu Dumbledore pripomenul, že je hľadaným zločincom a nemal by sa ukazovať na ulici. Poobede Kreacher zničil výsledky ich včerajšieho celodenného upratovania. A k večeru Sirius pokazil hneď dva elixíry. Keď počula, ako zúri a mrmle niečo o tom, že aj Usmrkanec by to zvládol lepšie a ani by sa nezapotil, radšej sa vzdialila.
Elixíry skončili s najväčšou pravdepodobnosťou vo výlevke a Sirius pri Hrdozobcových nohách. Tam chodieval veľmi často. Včera ho dokonca našla spať pri ňom na podlahe! Možno aj dnes tak skončí. Akoby ho vôbec netrápilo, že má v dome hosťa. Príliš sa zaoberal rastúcim nebezpečenstvom, s ktorým nemohol nič robiť.
Zrazu zazrela v chodbe nejakú tmavú postavu. Okamžite sa strhla, vytiahla svoj prútik a namierila ho na prichádzajúceho.
„Odložte to, slečna Grangerová. Nemá to význam. Vy by ste neboli schopná ublížiť ani muche,“ ozval sa čísi nepríjemný, chladný hlas.
„Prepáčte, profesor. Nevedela som, že ste to vy. Sirius je hore, ak by ste ho hľadali.“
„Jeho? Nie, tak mizerne na tom nie som...“
„Tak potom prečo ste tu, pane? Nikto iný okrem mňa a Siriusa tu nie je.“
„Ani profesor Dumbledore?“ opýtal sa Snape prekvapene.
„Nie, pane.“
„Hm... Tak tu musím na neho počkať. Kde si môžem sadnúť?“
„Ehm. Nech sa páči, pán profesor,“ ukázala na kreslo. „Limonádu?“ opýtala sa, nepočkala na odpoveď a hneď mu naliala. Do nosa jej vrazila zvláštna jemná vôňa, prislabá nato, aby ju mohla identifikovať. Mykla plecom. To nie je dôležité.
Keď naplnila aj svoj pohár, postavila fľašku pred neho a sama si sadla oproti...

Hermiona mlčky pozorovala padajúci sneh. V ten večer sa všetko začalo. Jej radosť i trápenie. Ako sa jej to mohlo vôbec stať? Jej! Nerozumela tomu...

...Sedeli oproti sebe v mučivom tichu. Stále mala pocit, že by s ním mala skúsiť viesť aspoň nejakú konverzáciu, ale on si ju vôbec nevšímal. Nehybne sledoval ubúdajúcu limonádu a všetky steny okolo seba. Ešteže boli štyri. Aspoň mal čo robiť...
No ona to nedokázala vydržať.
„Tohoročné leto je veľmi horúce,“ prehodila.
Snape prestal pozorovať svoje ruky prepletené na kolenách a pomaly, nesmierne pomaly, zodvihol hlavu. Jeho čierne oči sa stretli s Hermioniným odvážnym pohľadom. Dlho na ňu mlčky hľadel.
„Zdá sa vám, že je to so mnou tak zlé, že by som sa chcel s vami baviť o počasí?“
„Nie, pane,“ šepla a sklonila hlavu.
Ticho...
Opäť to ticho...
Ticho...
‚To tu mieni sedieť bez jediného slova? Keby som bola u neho po škole, tak by som sa nečudovala, ale takto? Je pravda, že je mojím profesorom, ale... A čo ak už nie je môj profesor?‘
„Na budúci rok nás zasa budete učiť elixíry? Alebo ste dostali miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii?“
Tentoraz sa na ňu Snape obrátil tak prudko, že jeho pohyb takmer ani nezaregistrovala. Okamžite ju prebodol vražedným pohľadom.
„Áno, slečna Grangerová, budem učiť elixíry. Tak ľahko sa ma nezbavíte. A kto bude mať tú česť sledovať vašu otravnú, stále zdvihnutú ruku na hodinách obrany proti čiernej mágii, zatiaľ nie je rozhodnuté.“
„Dúfam, že to bude niekto, kto ocení moje vedomosti. Podaktorí ma totiž chvália len urážkami. Niektorí ma nazývajú neznesiteľnou šplhúňkou.“
„Naozaj?“ zdvihol posmešne hornú peru. „To už si všimol aj niekto iný?“
„Nie, lebo skutoční pedagógovia vždy ocenia môj záujem o predmet.“
„Asi preto, že vo vašom prípade im neostáva na ocenenie nič iné. Niektorým ľuďom chýba ku šťastiu tak málo...“ povedal teatrálne.
„Možno nemám nič iné, iba ten záujem, ale aj to je lepšie, ako mať dobré známky len pre čistý pôvod rodičov, ich peniaze a konexie.“
„Hovorí z vás závisť, slečna Grangerová? Aj vy by ste chceli mať čistokrvných rodičov? Hm... nečudujem sa,“ zamrmlal ticho.
Hermiona sa nahnevane postavila a urobila krok smerom k nemu.
„Ako sa opovažujete hovoriť niečo o mojich rodičoch,“ sykla ticho. „Len preto, že vy ste ako čistokrvný čarodejník nikdy nemali problém sa niekde presadiť, nemusíte ešte urážať druhých. Ja, na rozdiel od vás, nemám skvelého otca, ktorý by za mňa všetko vybavil. Stavím sa, že vy ste nikdy nemuseli robiť ani polovicu z toho čo ja. Všetko ste mali takto..“ luskla, „priateľov, úspech, všetko.“
„Mlčte!“ zreval Snape zúrivo a vyskočil zo stoličky.
„Nebudem mlčať. Nemáte právo ma urážať! Nie ste lepší ako druhí len pre váš čistý pôvod.“
„Povedal som, aby ste držali tie svoje drzé ústa zatvorené! Neviete vôbec nič! Neviete nič o mojej rodine a ani o mne!“ skríkol a nebezpečne sa k nej priblížil.
„Prestaňte na mňa hulákať.“
„Budem na vás kričať, koľko sa mi zachce!“
Vtom sa zrazu postavila na špičky a pobozkala ho.
Stíchol.
Zmrzol.
Konečne sa od neho odlepila, postavila sa na celé šľapy a vyzývavo mu pozrela do očí.
„To malo byť akože čo, slečna Grangerová?“ zasipel ticho.
„Chcela som vás umlčať.“
„K vášmu priateľovi Potterovi sa naozaj hodíte,“ povedal s novonadobudnutou iróniou v hlase. „Ste úplne rovnakí. Aj on na seba musí za každých okolností pútať pozornosť.“
„Aj on vás už bozkával?“
„Snažíte sa strápniť ešte viac, slečna Grangerová?“
„Ak by som mala také tendencie, tak spravím niečo iné.“
„Čo také?“
„Toto.“
Opäť sa postavila na špičky a skôr, ako sa stihol spamätať, ucítil jej vlhké pery. Potom sa od neho odtiahla a vybehla z izby.

Chvíľu za ňou zdesene pozeral. Nemal slov. Nemal žiadne rozumné vysvetlenie. Hoci jedno sa mu stále tlačilo na rozum – puberta. Ale nebol si istý. Predsa len on v puberte nebozkával svojich profesorov.
Zdvihol ruku a dotkol sa svojich úst. Bolo to také zvláštne...
Usmial sa, pokrútil hlavou a sadol si do kresla.
‚Toto boli len bludy. Nič iné. Toto sa v realite nemohlo stať...‘

Hermiona ešte chvíľu stála na schodoch zdesená vlastným konaním. Čo to do nej vošlo! Ona pobozkala Snapa! Dvakrát! Toto jej nikto neuverí! Čo neuverí... Toto sa nikto nesmie ani len dozvedieť!
‚Najväčšia hlúposť, akú som mohla urobiť...‘
Potom sa zrazu otočila a pozrela sa jeho smerom. Stál tam, prstami sa dotýkal vlastných pier a usmieval sa.

Snape sa usmieval...

Pozerala von oknom zo svojej izby. Po rokfortských pozemkoch sa preháňali jej veselí spolužiaci. Zabávali sa, hrali, smiali. Spomenula si na jeho úsmev...

I hear children playin' laughin' so loud
I don't think of your smile

Chcelo sa jej plakať. Tak veľmi túžila, aby sa všetko vrátilo naspäť. Chýbal jej. Tak veľmi jej chýbal. Zakazovala si myslieť na neho! Márne. Chýbal jej..
„Nie! Nechýba mi! Nechýba...“ šepla a rozplakala sa.
Po lícach sa jej kotúľalo množstvo sĺz a ona ich nedokázala zastaviť. Nedokázala robiť nič, len myslieť na chvíle strávené s ním. A na tie bez neho...

Hneď po svojom samovražednom útoku na jeho pery vybehla hore a rýchlo zatvorila dvere. Srdce jej tĺklo ako splašené. Vystrašene sa dotkla svojich úst.
„Čo som to spravila?“ šepkala.
Začala sa triasť, nohy jej oslabli a ona sa zvalila na zem. S doširoka otvorenými očami sledovala tmu, ktorá ju obklopovala. Tmu čiernu ako noc. Čiernu ako On...
„Bože, čo mi to napadlo... On ma zabije... On ma fakt zabije. Už si viem predstaviť najbližšie elixíry. Bože! On ma zabije...“
Pritlačila si kolená k telu a rozochvela sa ešte viac. Mala strašný strach.
‚Jediné, čo ma dnes zachránilo, bol jeho šok. Zrejme ho študentky nebozkávajú každý deň. A už vôbec nie preto, aby prestal kričať! Toto bola ale blbosť! Umlčovať Snapa bozkom!‘
Spomenula na jeho tenké pery chutiace po limonáde. Voňal tak zvláštne, tak pekne... Nevedela, čo jej tá vôňa pripomína. Možno pokosenú trávu, alebo nový pergamen, alebo...
‚Človek by nepovedal, že bozkávať Snapa nie je až také odporné, ako sa to mnohým iste na prvý pohľad zdá...‘ zaškerila sa.
‚Bože! Na čo to myslím! To je šialené! A čo ak sa spamätá, doletí sem a začne mi nadávať? Čo budem robiť? Dúfam, že nepríde. Prosím, nech nepríde! Nech mu hrdosť nedovolí sa sem trepať. Keby tak na všetko zabudol. Nech táto šialená situácia ostane len vzdialenou spomienkou...‘

So if you never come to me
You'll stay a distant memory

Sedela pred oknom, po lícach jej tiekli slzy, jedna za druhou. Kedy naposledy takto plakala? Pamätala si to veľmi presne. Na ten deň, na devätnásteho septembra, nezabudne nikdy. Bol to deň jej šestnástych narodenín...

Ráno ju privítali Harry a Ron unavenými pohľadmi a namrzenými výrazmi. Potom sa trocha spamätali, zamrmlali čosi o tom, že jej prajú všetko najlepšie k narodeninám a vybrali nemotorne zabalené balíčky. S úsmevom na perách ich začala rozbaľovať.
Učebnice.
„Ďakujem,“ zamrmlala trocha sklamane. Trocha dosť.
Ani nevedela prečo, ale na vyučovaní bola v ten deň nesmierne nesústredená a rozháraná. Nevedela si takmer na nič spomenúť. Akoby sa jej vyplnila najhoršia nočná mora – byť na výučbe a nevedieť, o čom sa hovorí. Mysľou jej prelietavali zvláštne predstavy, ktoré nedokázala zachytiť. Boli o nej a o niekom s čiernymi očami. Kto má čierne oči?
Nerozumela tomu. Nerozumela ničomu.
K večeru plánovala oslavovať. Ale Harry a Ron akoby na jej narodeniny zabudli momentom darovania darčekov a nikto iný si na ne ani len nespomenul. Jej spolužiačky sedeli na posteliach, pojedali cukríky, ktorými ju sotva ponúkli a smiali sa. Jej však do smiechu veľmi nebolo. Mala narodeniny! A skoro nik si na ňu nespomenul. Bola im dobrá len na domáce úlohy?
Zúrila.
‚Musím odtiaľto vypadnúť...‘ povedala si a vstala.
„Kam ideš, Hermiona? Je neskoro,“ pozrela na ňu Parvati udivene.
„Kamkoľvek!“ odvrkla a odišla z izby.

Nevedela, ako dlho sa túlala po hradných chodbách, a ani jej na tom nezáležalo. Po lícach jej tiekli slzy, jedna za druhou. Cítila sa zrazu tak nesmierne zbytočná a osamelá.
Prečo práve dnes musí byť tak sama! Práve dnes...
Zastavila. Oprela sa chrbtom o studenú stenu a zošuchla sa až k zemi. Rozplakala sa. Jej tiché, neskôr hlasné vzlyky sa ozývali opustenou chodbou. Všade okolo nej vládla noc.
Noc. Samota. Pustota.
Len ona a jej slzy. Mnoho sĺz jej robilo spoločnosť v tento mizerný narodeninový deň. Tak veľmi túžila niekam zmiznúť a už sa tu nikdy neukazovať! Nikdy viac! Načo? Komu by chýbala. Z izby zmizla pred niekoľkými hodinami a doteraz sa po nej určite nikto nezháňal. Komu záleží na tom, že je práve dnes sama? Nikomu.
Nič nemalo zmysel. Nič. Len slzy. Už nevzlykala. Tíško, potichučky plakala. Aby náhodou tak bezvýznamný človek ako ona nerušil spánok hradných duchov...
„Vysvetlíte mi, slečna Grangerová, čo robíte na zemi o tejto neskorej hodine? Máte byť dávno v posteli,“ ozval sa nad ňou zrazu čísi hlas.
Striaslo ju. Čím? Chladom? Strachom? Vzrušením?
Pomaly zdvihla hlavu a uprela na neho uplakané hnedé oči.
„Plačem,“ odpovedala prosto.
„Prosím?“
„Plačem.“
„A prezradíte mi, prečo plačete tu a nie niekde na ramene svojich podarených priateľov alebo uchichotaných kamarátok?“
„Nebudem ich rušiť, keď sa tak dobre zabávajú. Bezo mňa...“
„Ale, ale! Slečna Grangerová! Hádam sa len neľutujete. To by som do vás skutočne nepovedal.“
„Predpokladám, že vy by ste do mňa všeličo nepovedali,“ šepla, dúfajúc, že nič nepočul.
Chyba...
„To je pravda... No bohužiaľ, ak nemáte vážny dôvod, aby ste boli mimo svojej izby o tejto hodine, budem musieť vašej fakulte strhnúť nejaké body a vám zariadiť zaujímavý trest u pána Filcha. Takže? Prezradíte mi, kto zomrel?“
„Nikto... ja... ja mám dnes narodeniny...“
„Aha... tak to chápem. To je ozaj smutná udalosť pre vás aj pre okolitú spoločnosť.“
„Ďakujem,“ povedala ironicky.
„A čo? Nedostali ste narodeninovú pusu od pána Pottera? Alebo si vás nevšimol pán Weasley? Či k vám nedoletela sova od pána Kruma? Mať vaše problémy, slečna Grangerová! Na moje narodeniny si nikto nespomenul už dobrých desať rokov, ak samozrejme nerátam riaditeľa, ktorý mi vždy daruje knihu o elixíroch. A plačem preto? Nie!“
Hermiona na neho ticho hľadela.
„Možno neplačete. Ale každý rok strhnete deviateho januára Chrabromilu oveľa viac bodov ako inokedy.“
Stíchol.
„Ako viete kedy mám narodeniny?“ opýtal sa priškrtene.
„Ja si vždy pamätám narodeniny druhých.“
„Nikdy ste to nedali najavo...“
„Stáli by ste o to?“
Toto nečakal. Dokonca ani od nej nie. Akoby sa ho Hermiona rozhodla od istého večera neustále prekvapovať. Od večera, kedy sedeli v dome na Grimmauldovom námestí a popíjali limonádu.
Pomaly sa postavila a Snape sa konečne spamätal.
„Takže ako som hovoril. Strhávam Chrabromilu pätnásť bodov a vy sa tešte na spoločnosť pána Filcha...“
„Nebudem musieť pitvať nejaké potvory vo vašej pracovni? Zrejme sa bojíte so mnou ostať sám. Chápem...“ povedala. Nerozumela, čo to do nej vošlo. Prečo mala v poslednej dobe v jeho prítomnosti také šialené nápady?
Snape zlovestne prižmúril oči.
„Nemám dôvod sa vás báť, slečna Grangerová.“
„Nie? Tak prečo sa mi od leta tak usilovne vyhýbate? A všimla som si, že na mňa už vôbec nekričíte. Asi máte z mojich umlčovacích prostriedkov naozaj strach. Ste zbabelec?“ opýtala sa ticho.
„Nie som žiaden zbabelec!“ vykríkol.
„Nekričte na mňa.“
Odskočil.
Jeden nikdy nevie...
„Vy máte zo mňa naozaj strach? Tak veľmi sa bojíte, že vás opäť pobozkám.“
„Len si nenamýšľajte, slečna Grangerová.“
„Tak prečo ste tak odskočili. Bojíte sa,“ to nebola otázka.
„Omyl...“ sykol a priblížil sa k nej.
„Neverím vám.“
„Mali by ste, lebo...“
„Lebo čo?“
Zrazu sa k nej naklonil a drsne ju pobozkal. Prekvapene vnímala jeho jazyk vo svojich ústach. Cítila jeho vôňu. Jeho mastné vlasy padali do jej tváre. Uvoľnila sa a jej ústa sa aktívne zapojili do celého tohto bláznovstva.
Malo jej to byť odporné! Malo to byť odporné jemu! Toto sa vôbec nemalo stať! Ako sa mohlo niečo také prihodiť práve medzi nimi dvomi! Veď to je hlúposť! Šialenstvo!
„Čo to bolo?“ odtiahla sa od neho Hermiona zrazu.
„Žeby bozk?“ opýtal sa sarkasticky. „Nato, že ste vraj najbystrejšia čarodejnica v ročníku, vám zapaľuje dosť pomaly.“
„Ale prečo... akoto... prečo... my dvaja... ja... vy...“ koktala.
Chvíľu na ňu bez slova hľadel. Pochopil.
„Neviem. Ja proste...“ šepol a pozrel na ňu svojimi tmavými očami tak zvláštne... Vzrušujúco...
Nevydržala. Nadvihla sa na špičky a opäť ho pobozkala.
Cítil, ako sa chveje. Možno strachom. Možno vášňou. Netušil. Netrápilo ho to. Nič ho netrápilo. Momentálne pre neho existovalo len jej telo... telo šestnásťročnej študentky...
Prudko od nej odskočil!
„Toto nie je dobré...“ zamrmlal.
„Prečo nie? Mne sa to páčilo.“
„Však aj...“ rýchlo prehltol slovko mne, ale ona ho aj tak zaregistrovala. „Ale táto situácia sa nikdy nemala stať. Je to... divné... Divné...“
Mlčala. Bolo to divné. Nenormálne.
„Mali by ste ísť do postele, slečna Grangerová.“
„Sama?“ neodolala a spýtala sa ticho.
Znova ten pohľad! Tie tmavé oči...
„Áno, sama,“ snažil sa znieť prísne, ale akosi mu zlyhával hlas. „A zajtra sa dostavte k pánovi Filchovi o ôsmej večer. Budete mať trest.“
„Nie u vás? Škoda...“ zamrmlala a vychutnala si ešte jeden taký nenormálne vzrušujúci pohľad. „Dobrú noc, pán profesor,“ šepla, otočila sa prudko, až mu jej vlasy pleskli do tváre, a odbehla preč.
Snape stál a prekvapene za ňou pozeral. ‚Toto nie je normálne...‘ povedal si a potom odišiel s vlajúcim habitom do svojej izby....

Pomaly sa utišovala. Už sa jej nechcelo plakať. Nechcelo sa jej nič, pretože nič nemalo zmysel. Nič.. Akoby mohlo mať čosi zmysel bez neho?
Oprela si čelo o studenú tabuľku skla a premýšľala. Čo všetko sa stalo? A prečo vlastne? Na všetko si spomínala ako v matnom sne. Prečo? Ničomu nerozumela. Vedela len, že už nikdy nebude nič ako predtým...

Čas plynul. Hermiona cítila, ako sa jej Snape čoraz viac vyhýba. Nečudovala sa mu. Celé to bolo také zvláštne...
Nechcela sa s ním stretnúť, lebo jej jeho blízkosť bola nepríjemná, tak ako každému inému študentovi na škole. Na druhej strane, nedokázala prestať myslieť na ich štyri neskutočné bozky. Jeho tmavé oči ju prenasledovali skôr ako zaspala, prenikali do jej snov a boli prvou vecou, ktorú si predstavila, keď sa prebudila.

Out my window I see light doing dark
Your dark eyes don't haunt me

Niekoľko týždňov ubehlo ako voda. Harry súhlasil, že bude viesť krúžok obrany proti čiernej mágii, ktorý založili pár dní nato u Kančej hlavy. O krátky čas sa však ich stretnutia stali ilegálnymi. No to vôbec nevadilo, lebo tento krúžok bol dôležitý. Dôležitejší, ako všetko ostatné. Dôležitejší ako učenie, ako skúšky, ako Severus...
Počkať!
„Aký Severus...“ šepla vydesene, keď išla jeden novembrový pondelok po prestávke na dvojitú hodinu elixírov.
Zastala a roztriasla sa. Nemohla spraviť jediný krok. Prečo? Čo sa to s ňou stalo?
A s ním? Veď ju vždy nenávidel, pohŕdal ňou. Prečo sa na ňu vtedy tak vrhol? Akoto...
„Máte niečo s nohami, slečna Grangerová, alebo idete konečne do triedy?“ vyrušil ju objekt jej myšlienok.
„Nie, nemám nič s nohami, profesor. Už idem. Len som o niečom rozmýšľala.“
„Naozaj? A neublížili ste si pri tom?“
„Nie, ale pri téme svojich myšlienok sa tomu tiež trochu čudujem.“
‚Bože, nie, znova to začína? Nie tu! Veď sme pred jeho triedou. Nech to zarazí! Prosím, nech to zarazí. Nech má aspoň on trocha rozumu.‘
„Áno? A čo je témou vašich myšlienok, ak to nie je tajomstvo.“
„Je to tajomstvo, ale nie pre vás. Uvažovala som o tom, odkedy vás volám Severus. Či od prvého alebo až od toho štvrtého bozku. Neviem. Ešte dva a obávam sa, že vás budem prezývať Sevie...“
Snape stíchol a neveriacky zamrkal.
„Čo ste to povedali?“ sykol.
„Nepočuli ste?“ opýtala sa suverénne.
„Počul... neznášam meno Sevie. Je to tak detinské,“ predniesol. Neveril, že to naozaj povedal.
„Dobre, Severus, budem to rešpektovať. Ja tiež nemám rada, ak ma volajú Hermi a tak.“
„Aha. Takže Hermiona? Hm...A pán Krum bol vôbec schopný také zložité meno vysloviť?“
„Mal s tým svoje problémy... ale prečo práve Krum? Nebodaj žiarlivosť?“
„Žiarlivosť? Načo by som akože mal žiarliť!“
„Ja neviem. Viktor bol predsa populárnejší, mladší, dobre tancoval a navyše...“
Urobila krok k nemu.
„A navyše čo?“
„Mal o trocha menší nos,“ usmiala sa na neho.
Načiahla ruku a palcom mu jemne prešla od koreňa nosa až po nadol zahnutú špičku. Potom pokračovala nižšie až na jeho pery, ktoré sa zrazu roztvorili a uväznili jej prst v jemnom bozku. Opäť sa usmiala.
Priblížil sa k nej. Zdvihol ruku a zovrel jej tvár do svojej dlane.
Slastne privrela oči. Bolo to také príjemné! Úžasné! Nerozumela, ako mohla bez tohto predtým existovať. Bez jeho teplej a bezpečnej dlane...

And then I wonder who I am
Without the warm touch of your hand

„Hermiona?“ vyrušil ich zrazu Nevillov priškrtený hlas.
Otvorila oči a pozrela smutne pred seba. Nemohlo to pokračovať. Vedeli to. Prstami prehrabol jej bohaté kučery, potom ju konečne pustil a odstúpil od nej.
„Pán Longbottom,“ povedal mrazivo a pomaly sa na neho otočil. „Kontrolujte, prosím, prejavy vášho prekvapenia, lebo ak sem váš výkrik privolá niekoho nepovolaného, trpko to oľutujete.“
Hermiona cítila, akoby z nej zrazu opadlo zvláštne, neovládateľné kúzlo. Zahanbene sklopila zrak. Nechcela sa na neho pozerať. Radšej sledovala svoje topánky, špinu medzi dlaždicami, obal od cukríku, starú žuvačku...
„Slečna Grangerová, budete tu stáť ešte dlho, alebo nás konečne poctíte svojou prítomnosťou v triede? A vy, pán Longbottom, zavrite svoje ústa, lebo vyzeráte ešte hlúpejšie ako obyčajne. I keď by jeden povedal, že to už ani nie je možné. Za dva neskoré príchody strhávam Chrabromilu dohromady desať bodov,“ oznámil im sucho a odpochodoval do triedy.
„Čo to bolo?“ šepol jej Neville rýchlo.
„Neviem, o čom hovoríš.“
„Ty a Snape!“
„Čo? Aké ja a Snape? Práve mi strhol päť bodov rovnako ako tebe, čo je na tom také zvláštne?“
„Ale predtým ťa... hladil!“
„Neville, no tak, upokoj sa. Len si uvedom, čo si povedal. Veď to je hlúposť! No tak! Snape a ja? Neblázni!“ zasmiala sa takmer úprimne.
Neville na ňu ešte chvíľu pozeral, ale potom už tiež vošiel do triedy. Medzitým sa snažil presvedčiť, že to, čo videl, vlastne nevidel. Ale bez väčšieho úspechu.
‚To by mal niekto vedieť. Čo ak ju očaroval?‘

Snape sedel za svojim stolom, pred sebou niekoľko neopravených domácich úloh. Zúril. Prečo musí vždy učiť takú bandu tupých hláv! Nenávidel pocit, že je jeho práca absolútne zbytočná. Zatiaľ nenarazil ani na jednu dobre vypracovanú esej. Ani na jednu! Bieda!
Konečne oznámkoval predposlednú úlohu. Čakala ho posledná.
Zmrzol.
Nepotreboval čítať meno autora, aby vedel, komu patrí. Láskavo pohladil pergamen, ktorého sa dotýkala jej ruka. Usmial sa. Ešte ani nezačal čítať a už si bol istý, že to bude vynikajúca práca. Istotne nad ňou strávila celé hodiny. Pozerala na ňu, držala ju v prstoch. V tých istých, ktorými prechádzala po jeho nose. Chýbal mu jej dotyk.
Kým vôbec je bez jej dotyku?

And then I wonder who I am
Without the warm touch of your hand


Po chvíľke sa spamätal. Nesmel na ňu takto myslieť. Nesmel! Akoto, že to nedokázal? Veď sa len pred pár dňami dohodol s Dumbledorom, že to celé ukončí. Prečo s tým vlastne súhlasil? Ako len mohol!
Spomínal si na večer, kedy si ho Dumbledore privolal do svojej kancelárie. Posadil ho oproti sebe a chvíľu na neho mlčky pozeral...

„Severus, prosím, povedz mi pravdu. Bozkával si niekedy slečnu Grangerovú?“ vyblafol na neho bez akejkoľvek prípravy.
Snape na neho zarazene pozeral. Akoto, že tento človek vedel vždy o všetkom?
Neplánoval mu odpovedať.
„Severus, prosím, odpovedz a neklam. Mal si niekedy nejaký... neprimeraný kontakt so slečnou Grangerovou? Odpovedz!“
Mlčal a smelo mu pozeral priamo do očí.
Chyba...
Zrazu ucítil, ako Dumbledore prudko vrazil do jeho mysle. Prudšie, ako čakal. Silnejšie, ako kedy zažil. Okamžite uzavrel všetky svoje myšlienky, ale vedel, že je už neskoro. Videl...
„Ty ma raz privedieš do hrobu, Severus! Začať si so študentkou! To nemôžeš myslieť vážne!“ hneval sa Dumbledore. „To musí skončiť a okamžite. Vysvetlíš jej to. Si predsa rozumný a ona tiež. Mal by si si uvedomiť, aký je medzi vami vekový rozdiel, Severus. Dohovor jej. Mala by sa viac orientovať na svojich rovesníkov. Pán Ronald Weasley...“
„...je neschopný idiot,“ doplnil.
„No tak, Severus, pokoj. Nemôžeš mať pomer s vlastnou študentkou. Buď to skončí, alebo bude musieť jeden z vás odísť. Alebo mi chceš povedať, že ju úprimne miluješ?“
„Zbláznili ste sa, profesor, veď je to moja študentka!“
„Som rád, že si si to konečne uvedomil, Severus. Takže? Kedy jej to povieš?“
Ostal ticho. Zamyslene hľadel do plameňov a uvažoval, či je vôbec čo ukončovať. Obaja vedeli, že je to len šialenstvo. Miloval ju? Nie! A ona jeho tiež nie.
No predsa mu s ňou bolo v určitých momentoch tak príjemne. Tak dobre...
A tušil, že ona to cíti rovnako.
Nechcel si ani len predstavovať chvíľu, kedy jej bude musieť chladným hlasom povedať, že sa má od neho držať ďalej. Čo spraví, ak jej strhne body za to, že ho nazve Severus? Dokáže ju on volať slečnou Grangerovou?
Celé to bolo divné, ale aj tak...
„Ja viem, bude to pre teba veľká obeť. Ale ak jej budeš schopný...“
„Tak?“
„Mám svoje dôvody pochybovať o tom, že profesorka Umbridgeová bude na tejto škole vyučovať aj budúci rok. Takže myslím, že pokojne môžeme vychádzať z predpokladu, že miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii bude voľné. Viem, že máš o neho už dlho záujem...“
„Vy by ste mi to naozaj dovolili učiť?“ opýtal sa Snape neveriaco. „A to len preto, že sa budem vyhýbať Herm... slečne Grangerovej?“
„Žiaľ, pre jej vlastné dobro, musím povedať... áno. Ak opustíš slečnu Grangerovú, ten predmet bude tvoj.“
Snape nič nepovedal. Pozrel sa do ohňa a uvažoval. Ak uloží všetky svoje spomienky do mysľomisy, nebude mu to asi až tak prekážať. A na druhej strane... Dumbledore mal pravdu. On nebol vhodný muž pre ňu. Potrebovala mladšieho, lepšieho, krajšieho... Hoci Weasley...
„Na budúci rok by ste asi mali nájsť nového učiteľa elixírov, pán riaditeľ...“ zamrmlal Snape zrazu a odišiel z jeho pracovne.
Dumbledore ostal sám. Smutne a unavene položil svoju hlavu do dlaní. Bolo toho na neho naraz nejako priveľa.
„Dúfam, že celú túto situáciu naozaj spôsobila len zmeska dvoch Siriusových pokazených elixírov, ktorej sa omylom napili v jeho dome, mysliac si, že pijú limonádu. Pevne verím, že to všetko bolo len čarami vyvolané poblúznenie a nie skutočné city. Inak dopadnem veľmi zle... možno až pod astronomickú vežu...“ usmial sa Dumbledore trpko.
Uvedomoval si, že ak bude Snape budúci rok naozaj učiť obranu proti čiernej mágii, bude ten rok jeho posledný. To vedel na sto percent. Poznal už výsledky Voldemortovej zranenej pýchy...
No stálo to za to! Obrana jeho študentov si zaslúži akúkoľvek obeť. Akúkoľvek...

Hermiona konečne vstala od okna, v ktorom hodiny sledovala padajúci sneh.

As I sit and watch the snow
Fallin' down

Letargicky zobrala svoje knihy a odišla do knižnice. Pomaly prechádzala po hradných chodbách a snažila sa na neho nemyslieť. Márne. Všetko jej ho pripomínalo. Všetko.

I don't miss you at all

Kráčala zamyslene so sklonenou hlavou. Nevšímala si ľudí okolo seba. Nevšímala si smejúcich sa spolužiakov. Nevšímala si dokonca ani Malfoya, ktorý sa ju snažil vyprovokovať. Nič z toho totiž nebolo dôležité. Nič z toho akoby ani neexistovalo...
Zrazu do niekoho vrazila.
„Slečna Grangerová, nemám pocit, že by som bol neviditeľný, vy áno?“
„Nie, Sever... profesor Snape,“ šepla. Cítila, že sa jej do oči opäť hrnú slzy.
Videl ich. Boleli ho. Mal chuť osušiť jej líca svojou dlaňou, potom pokaziť celú námahu niekoľkými bozkami, opäť nežne pohladiť...
Nesmel!
„To dúfam, slečna Grangerová. To dúfam...“ ukončil, ale nepokračoval v chôdzi. Nechcelo sa mu odísť, nevediac prečo.
„S dovolením, profesor. Chcela by prejsť. Ponáhľam sa do knižnice.“
„Samozrejme,“ zamrmlal neprítomne a uhol stranou.
Hermiona prekĺzla okolo neho, pokúsila sa nevnímať jeho vôňu a pokračovala ďalej.
„A snažte sa prestať plakať, slečna Grangerová. Nech už sú vaše dôvody pre slzy akékoľvek, ubezpečujem vás, že nestoja za to. Nedávajte Temnému pánovi do rúk zbrane ukazovaním svojej slabosti. Príčina vašich sĺz nestojí za to. Jasné?“
Zdvihla hlavu a mlčky na neho pozrela.
„Možno stojí, len o tom nevie,“ povedala ticho. „S dovolením, profesor.“
Snape ostal stáť bez pohybu. Hľadel za ňou. Cítil sa zrazu nesmierne opustený. Tak sám! Sám ako prst! Sám ako... vždy.
Smutne privrel oči, sklonil hlavu a zavrtel ňou, aby odohnal dotieravé predstavy. Opäť otvoril oči, naposledy sa za ňou pozrel a odišiel...

I don't miss you at all

Hermiona zastala a otočila sa. Už tam nebol. Odišiel a ani sa za ňou nepozrel! Už mu nechýba... nechýba...
Nevadí. Ani on nechýba jej. Nechýba...

I don't miss you at all

Použitá pieseň je od Norah Jones a nachádza sa na albume Feels Like Home.
Ďakujem Severke za inšpiráciu pre vetu: „Ty ma raz privedieš do hrobu, Severus.“ :-D




Do okénka povinně napište číslicemi třista šedesát pět
Okénko 

Poznámka: Můžete zaslat hodnocení, komentář nebo obojí. Nezapomeňte na okénko.