Prázdny byt, prázdna izba. Všetok nábytok vysťahovali, škatule už stáli poskladané jedna na druhej v novom dome. Prázdno. Len spomienky, rozhovory, predstavy, sny­...

Sny a jeho fotografia, ktorá sa mračila zo steny.

Zastala s poslednými vecami v rukách a otočila hlavu za seba. Pozrela na jeho tvár, hľadela mu do očí, spomínala. Dodnes si pamätala ich prvé stretnutie...

,,Nemôžeš dávať pozor?“ okríkla neznámeho, ktorý do nej tvrdo vrazil na chodbe.

Neodpovedal, neospravedlnil sa. Iba sa obrátil a pohŕdavým, chladným pohľadom si ju premeral od hlavy až po päty. Potom otočil hlavu a mlčky odkráčal preč. Jeho, siedmaka, nejaká tretiačka nezaujímala, nevšímal si ju, ani jej sťažnosti.

Stíchla a upreto sa dívala za ním. Uvedomovala si, že by mu mala poriadne vynadať, no nezmohla sa ani na slovo. Možno by dáky šialený romantik začal hovoriť o láske na prvý pohľad či dokonca o neodolateľnej príťažlivosti, ale... Láska? Príťažlivosť? Pri Merlinovej rade! Ten odporný, mastnovlasý, vychudnutý mladík s voskovitou tvárou a obrovským, hákovitým nosom by mal byť akože príťažlivý? Fuj! Už len tá myšlienka jej dvíhala žalúdok. A láska? On a láska? Nezmysel.

A predsa. Predsa za ním hľadela, myslela naňho...

Ticho sa zasmiala pri pohľade na jeho obrázok, pri spomienke na svoje niekdajšie pobláznenie. Potom pomaly položila veci na zem a vykročila k fotografii na stene. Krok za krokom, sa blížila k nemu, čoraz viac sa usmievala, rozpamätávala sa...

­

... Po pár týždňoch, počas ktorých si ho čoraz viac a viac všímala, už vedela, čo ju na ňom zaujalo. Tajomstvo, tragédia, bezcitnosť, chlad a jej malé, nepatrné, romantické ja, ktoré vytváralo veľa, veľa snov, predstáv. Predstavy o úžasnej, jedinečnej žene, ktorá zachráni úbohého, strateného muža, tragického hrdinu, a privedie ho svojou neoblomnosťou a láskou na cestu dobra a spravodlivosti.

,Nechutne patetické kecy,’ zašomralo vždy to druhé, väčšie, rozumnejšie a absolútne nesentimentálne ja. Nehádala sa s ním. V podstate s ním súhlasila, no i tak o chladom mladíkovi v čiernom často premýšľala.

,Ktovie, či bol niekedy zamilovaný?’ pýtala sa romantická časť a ihneď začala vytvárať predstavy o nenaplnenej láske k Lily Evansovej, o náhodnej známosti na dovolenke na horách, o aférkach s podstatne mladšími ženami vyvolaných pokazeným elixírom či lotosovým kvetom, o vášnivej príhode so zberateľkou mužov - suvenírov, o...

Príjemné príbehy. Krajšie ako chladná skutočnosť, krajšie ako dotieravé reči rozumnejšieho ja...

Onedlho prišla až k jeho obrázku a zastala. Dívala sa naňho, pohľadom cestovala v každučkej vráske na čele, vpíjala sa do pohŕdavého pohľadu, putovala dolu veľkým, zahnutým nosom a na chvíľu sa pristavila pri tenkých, zovretých perách.

Stála pri jeho obraze, zhovievavo sa usmievala sama nad sebou a v tichosti premýšľala o ďalšom z ich zriedkavých stretnutí...

,,Počkaj, počkaj!“ kričala a bežala za ním po tmavej, prázdnej chodbe.

Zastal, otočil sa za hlasom.

,,Daj mi pokoj,“ zasyčal a krívajúc pokračoval vo svojej ceste, zatiaľ čo sa za ním na dlažbe pravidelne rozprskávali krvavé kvapky.

,,No tak, stoj, pomôžem ti!“

,,Povedal som, aby si mi dala pokoj!“ Hrozivý hlas umocnil prútikom namiereným na ňu.

Zastala.

,,Chcem ti len pomôcť,“ šepla do ticha nočného hradu.

,On tvoju pomoc nechce,’ hovorilo jej rozumné ja.

,On je len hrdý, aby ju prijal,’ ozvala sa to romantické.

,,Nestojím o tvoju pomoc, humusáčka!“ zreval. Myslel to tak.

Otvorila ústa na protest, zavrela ich. Nemo sa dívala na chabým svetlom odhalenú zhrbenú postavu, na opuchnutú tvár, na krvácajúcu ranu na ramene, na neprirodzenú polohu ľavého zápästia, na pravé chodidlo, ktoré sa čo najmenej dotýkalo podložky. Sledovala, ako sa otočil a pomaly odkríval preč.

Viac si ju nevšímal, viac na ňu nemyslel.

Stála, nehýbala sa, plakala. Potom sa i ona obrátila a sťažka vykročila opačným smerom ako on. Sklonila hlavu, privrela oči...

Zrazu jej v mysli vyvstala predstava jeho tela zrúteného na zemi, jej samej, ako beží k nemu, ako ho odlevituváva do postele, ako ho ošetruje, ako on v horúčke šepká...

,Liline meno,’ zasnila sa romantička. ,Meno jeho tajnej lásky!’

,Somariny,’ zašomralo druhé ja, no ona ho nepočúvala.

...šepká Lilino meno, ako ju k sebe volá, ako jej vyznáva lásku, ako sa ona v slzách rozhodne nechať ho v jeho predstavách a využiť jeho blúznenie...

,Krása!’ vzdychlo si sentimentálne ja.

,Nechutne patetické. On a láska? Blbosť,’ zahundralo to druhé.

,,Ja viem,“ povedala sama sebe polohlasne so vzdychom, ,,je to len môj sen.“

Stojac pri jeho obraze zodvihla ruku a zamyslene sa dotkla lesklého papiera. Palcom mu prešla od koreňa nosa až po nadol zahnutú špičku. Potom pokračovala nižšie až na jeho pery...

... ktoré sa zrazu roztvorili a uväznili jej prst v jemnom bozku. Opäť sa usmiala. Priblížil sa k nej. Zdvihol ruku a zovrel jej tvár do svojej dlane. Slastne privrela oči. Bolo to také príjemné! Úžasné! Nerozumela, ako mohla bez tohto predtým existovať. Bez jeho teplej a bezpečnej dlane...

Otvorila oči, vzdychla si a spustila ruku k telu. Ach, tie je sny! Ako dlho s nimi žila, ako dlho s nimi zaspávala, s nimi vstávala. Jej sny ho dokonale nahradzovali.

No to bolo už dávno...

Už dávno o ňom takto nerozmýšľala, už dávno nežila v bláznivých, romantických predstavách, už dávno nemala na očiach ružové okuliare. Dávno.

Možno sa to začalo meniť toho večera, kedy ho našla spať v knižnici...

.

..ležal na hromade kníh, pokojne oddychoval. Prikročila bližšie. Opatrne sa načiahla za hrubou učebnicou a znechutene ju odložila zasa späť. Čierna mágia. Otriasla sa a pohľadom mimovoľne zablúdila k jeho predlaktiu.

,Nie!’ vykríklo romantické ja.

Prudko sa nadýchla, urobila vydesený krok späť a vystrašene si zakryla ústa rukou. Nechcela tomu veriť. Nemohla tomu veriť. Nie!

Smrťožrút.

,Vrah, prívrženec Toho-koho-netreba-menovať, zločinec,’ opakovalo rozumné ja, ,predstav si, čo robí s dákou obeťou, možno s muklovským dievčaťom, na takej smrťožrútskej seanse?’

Nechcela to vedieť. Nechcela. Chcela bežať, utiecť, skryť sa pred odpudivou skutočnosťou...

Zamračila sa a odstúpila od jeho obrazu. Spomínala si, ako ho vtedy preklínala, ako ho nenávidela. Najradšej by ho videla mŕtveho, hnijúceho niekde na gauči v muklovskom byte, v ktorom sa musel skrývať! A spomínala si tiež, ako si nakoniec vysnívala aj jeho obrodenie, prechod na stranu dobra...

... Sedela na svojej posteli, ešte stále sa triasla, no konečne sa začínala upokojovať. Pomaly zatvorila oči, dýchala zhlboka.

,Možno sa zamiluje! A po tom, čo jeho lásku surovo zavraždí Ten-ku-ktorému-sa-ten-naivný-blázonko-pridal, odvrhne zlo a pridá sa opäť na stranu dobra. Kvôli láske!’ rojčila romantička v nej.

,Väčšiu hlúposť si už nevedela vymyslieť? On sa nezmení! Možno sa vráti, ako ty zvykneš hovoriť, na správnu cestu, ale určite nie kvôli láske,’ zasiahlo nesentimentálne ja.

,No tak ho prehovorí niekto iný. Dumbledore, napríklad. Áno, Dumbledore ho presvedčí, on si uvedomí svoju chybu a pridá sa k nemu. A zachráni nevinný život...’

,Zasa ženu, čo? Ach, romantička, aká si len priehľadná a neoriginálna.’

,Nie, ženu nie. Dieťa,’ vyhlásila hrdo. ,Dieťa rodičov, ktorí zomreli kvôli nemu.’

,No to iste...’

Opäť sa usmiala. Aká len bola vtedy naivná! Ale bolo to pekné. Páčilo sa jej vymýšľať absurdné situácie, pri ktorých bozkával na žabu zakliatu ženu, či hral na gitare v bare starý blues.

Ale to bolo preč. To všetko už bolo za ňou. Koniec.

Trochu smutne si povzdychla, opäť prikročila bližšie k jeho fotografii, chytila ju do prstov a poslednýkrát sa na ňu upreto zadívala. Opäť ju zaplavili staré predstavy, staré sny.

Žiadna skutočnosť, len jej sny...

... Do fľaše práve odkvapla posledná kvapka lotosovej esencie. Zahľadela sa do tmavých očí a objavila v nich niečo, čo predtým ešte nevidela. Len nemnohým ženám sa naskytol tento pohľad. Vstal. Jeho prísna bledá tvár vyzerala zrazu nejako inak. Bojoval so sebou vopred prehratý boj. Vedel, čo sa deje a vedel aj prečo. No zároveň si uvedomoval, až bolestne si uvedomoval, že nemá najmenšiu šancu. Jednoducho musel podľahnúť...

Nechcela čakať, kým pominie jeho váhanie. Naklonila sa k nemu a jemne ho pobozkala. No v tú chvíľu akoby sa z neho stal iný človek. Silno ju objal a pritlačil si jej telo ku svojmu. Zároveň opätoval jej bozk s bezhraničnou vášňou, ktorej nemohla odolať.

Objal útle ženské telo a jemne ju zatlačil do postele. Vyzliekla mu košeľu a odhodila ju stranou. ,,Pekné tetovanie, prehodila ľahostajne a kývla smerom k jeho ľavému predlaktiu. ,,Aj ja mám jedno. Tu,“ ukázala ornament nad svojim zadočkom.

Nič viac nepovedal. Ani ona. Rozumeli si bez slov...

Smutne si vzdychla. Predstavám bol koniec! Realita? Realita bola od nich tak odlišná... V tej on ženám nevenoval žiadnu pozornosť. V tej bol chladným, nevšímavým, neromantickým, sarkastickým chlapom bez akéhokoľvek citu. A hádam práve preto o ňom tak rada snívala...

Zamyslene sa naňho pozrela, pohladila ho po papierovom líci a doširoka sa usmiala. Potom privrela oči, nadýchla sa a konečne obrátila jeho fotografiu zavesenú na krátkej šnúrke smerom k stene.

Vydýchla si.

Vykročila k dverám, zdvihla svoje veci zo zeme a načiahla sa vypínačom. Ešte sa naposledy obrátila k jeho obrazu, naposledy si prezrela jeho dôverne známu tvár, naposledy sa s ním rozlúčila.

Zhasla. Odišla...

Prázdny byt, prázdna izba. Všetok nábytok vysťahovali, škatule už stáli poskladané jedna na druhej v novom dome. Prázdno. Len spomienky, rozhovory, predstavy, sny­...

Sny a jeho fotografia otočená k stene v tmavom, opustenom byte.

Ďakujem Norah Jones za inšpiráciu...