Informace
Jsme domovem:
667 povídek
od 234 autorů
z 764 registrovaných.

Diskuse je na našich stránkách Potter Web CZ

Svet sa mení od Lucius M
[Komentáře - 0] Tisk Kapitola nebo Povídka
- Velikost písma +
Autorská poznámka:

Svet bol prázdny. Neexistovali lesy, lúky, moria, dokonca ani púšte. Nič. Neexistovalo vôbec nič. Len tma a temnota. Z oblohy, dovtedy tmavej a bez života sa zniesli dve žiarivé svetlá Fénixovia. Leteli nad svetom a svojím ohňom ho prebúdzali k životu. Zem dovtedy nebola zvyknutá na svetlo. Tá nová skúsenosť bola spočiatku bolestivá. Zem plakala. Jej najvyššie vrchy sa otvorili a začali roniť potoky ohnivých sĺz. Tieto slzy, ktoré by inak boli schopné zničiť akýkoľvek život nedokázali fénixom ublížiť. Tieto “plačúce” hory, ktoré sa o mnoho rokov neskôr začali nazývať “sopky”, boli deti drakov. Draci boli vládcovia tohto sveta. Vládcovia prázdnoty. Keď uvideli. Že ich svet horí a ich deti plačú, zostúpili z prázdnej oblohy, ako dva tmavé tiene a začali prenasledovať fénixov. Keď si fénixovia všimli svojich prensledovateľov, rozdelili sa, klesli nižšie a zem ponad ktorou preleteli sa spálila a začala sa trhať na kusy. Zrazu jeden z fénixov zamieril k oblohe a celú ju rozžiaril. Mieril priamo k hniezdu drakov. K chladnej skale, ktorá sa vzášala nad Zemou a bola mnohokrát väčšia. Feníx do nej v plnej rýchlosti narazil a celú ju svojím ohňom a magickou mocou rozžiaril. Tým spálil daka, ktorý ho prenasledoval a tiež všetky mladé, ktoré boli v hniezde. Fénix, ktorý svojím ohňom stále spaľoval už aj tak zničenú, ale teraz osvetlenú Zem, klesol ešte nižšie a oceány a moria pod ním začali vrieť a voda z nich sa začala vyparovať. Toto už drak nemohol zniesť. Napriek vedomiu, že je posledný., napriek vedomiu, že to, čo sa chystá urobiť ho bude pravdepodobne stáť život, klesol nižšie a zovrel štíhle telo fénixa svojími mohutnými čeľusťami. Okamžite pocítil pálčivú bolesť, ktorá mu pomaly spaľovala celé vnútro. Napriek tomu sa premohol a jediným mocným pohybom poslal fénixa k zemi. Fénix letel ohromnou rýchlostou k zemi a nedokázal svoj pád ovládať. Narazil do zeme a okamžite prerazil krehkú vrstvu pôdy a letel hlbšie do útrob zeme. Vletel do chladného zemského jadra a to ožilo. Svet začal konečne žiť.

Uryn sa prekvapene strhol zo spánku.

,,To bol zvláštny sen,” povedal zamyslene. Mal dlhé čierne vlasy, ktoré mu siahali po plecia a hlboké hnedé oči.

,,Uryn! Okamžite poď sem. Dnes máš veľa práce,” zakričal z dverí Urynov otec Ornon. Uryn si vzdychol a pomaly vstal z postele. Musel pomáhať otcovi v jeho kováčskej dielni. Musel sa učiť vyrábať a opravovať nástroje. Jeho však oveľa viac bavila výroba zbraní. Ornon bol však zásasdne proti tomu. Napriek tomu, že ako kováč mal veľkú silu a bol skúsený bojovník, nemal rád násilie. Ako vojak v službách Císárstva prešiel takmer celý Asion. V cisárskej armáde boli schopní kováči veľmi cenení. Hlavne takí, akým bol aj Ornon. Poznal takmer všetky druhy kovov a všetky vedel aj opravovať a udržiavať v dobrom stave. Napriek tomu zaryto odmietal naučiť svojho syna vyrábať zbrane. Uryn bol však po svojom otcovi od prírody tvrdohlavý a v tajnosti sa pokúšal ukuť vlastný meč. Prvýkrat sa o to pokúsil, keď mal osem rokov. Výsledom bol akýsi neostrý, pokrútený železný prút. Teraz mal už patnásť rokov, ale jeho výtvorom však stále chýbala tá ľahkosť a vznešenosť, akú mali zbrane, ktoré vyrobil jeho otec.

,,Uryn, kde si?” zakričal Ornon nedočkavo.

,,Už idem,” zašomral Uryn a pobral sa za otcom do dielne.

,,Choď dozadu a sadni si za môj stôl” povedal Ornon synovi. Uryna to prekvapilo. Väčšinou mal zakázané chodiť do zadnej časti otcovej dielne. Otec ho tam posielal, keď mu mal niečo priniesť. Prešiel za otcov stôl a posadil sa. Ornon sa chvíľu vrátil späť splným náručím pergamenov.

,,Čo to má...” nechápal Uryn.

,,Chcem, aby si si prečítal tieto zvitky,” odvetil.

,,Čo je v nich?” zaujímalo Uryna.

,,Sú v nich tajomstvá, ktoré som ti cely život odmietal prezradiť,” usmial sa naňho otec a odišiel. Uryn si vzdychol, odhrnul si z očí svoje dlhé čierne vlasy a pustil sa do čítania. Hneď, ako mu padol zrak na nadpis prvého zvitku, prekvapene otvoril ústa. Nadpis znel: ,,Tojomstvá výroby mečov”. Pustil sa do čítania s ešte väčšou chuťou. Strávil nad zvitkami celý deň. Večer za ním prišiel otec a povedal:

,,Poď za mnou. Teraz si vyskúšaš to, čo si sa naučil v praxi,” Uryna to prekvapilo. Jeho otec sa nikdy tak neponáhľal s jeho zaúčaním do remesla.

,,Otec, deje sa niečo?” opýtal sa a kráčal za ním.

,,Nie, čo by sa malo stať?” Ornon ani nepozrel na syna a kráčal ďalej. Zaviedol ho do hlavnej časti dielne.

,,Máš tu moje najlepšie nástroje a môj najkvalitnejší materiál...” povedal.

,,Využi to čo si sa dnes naučil a vyrob si vlastnú zbraň,” Uryn po týchto slovách pocítil, akúsi posvätnú úctu k otcovi a k tomu, čím ho teraz poveril. Keď podišiel k stolu na ktorom bol materiál, úctivo sklonil hlavu. Na stole ležala vzorka takmer každého kovu, ktorý bol v Cisárstve používaný na výrobu zbraní. Uryn si uvedomil, že toto všetko otec hromadil preňho. Urynova matka umrela krátko po jeho narodení a otec mu vždy odmietal povedať ako sa to stalo.Toto bola jediná vec, ktorá kazila Urynov vzťah s otcom. Dúfal, že mu otec raz povie, kto bola jeho matka, ale už bol takmer dospelý a Ornon sa pri ich spoločných rozhovoroch vždy veľmi úzkostlivo bránil pred tým, aby reč skĺzla na Urynovu matku. Ten mal však teraz inú prácu. Dlhé minúty premýšľal z akého materiálu vyrobí svoj meč. Napokon sa rozhodol, že si vytvorí vlastný kov. Rozhodol sa, že bude obsahovať striebro a Enell, kov, ktorý dokázali ťažiť len elfovia a aj tí museli pri tom používať mágiu. Urynovi chvíľu trvalo, kým rozžeravil kováčske pece na dostatočnú teplotu. Keď zlial kovy dokopy a sledoval ako sa pod údermi jeho kladiva mení predtým beztvará hmota na ostrú čepeľ, pocítil vo svojom vnútri zvláštnu radosť a pomyslel si, že keby ho teraz videla jeho matka, bola by naňho hrdá. O niekoľko minút neskôr vychádzal z dielne a v ruke zvieral dlhý strieborný meč. Otec tam naňho už netrpezlivo čakal.

,,Ukáž mi, čo si si vyrobil,” povedal. Uryn mu podal svoj nový meč. Ornonovi v prvej chvíli prekvapene padla sánka.

,,To je... To je skutočne...” Ornon nevedel nájsť slová, ktoré by najlepšie vystihli výtvor jeho syna. ,,To je takmer majstrovská práca. Je trochu vidieť, že ti pri práci chýbala odvaha, ale tú získaš časom,” Uryn sa mimovoľne začervenal.

,,Ďakujem otec,” zašepkal a vzal si od otca meč späť. Potom sa obaja navečerali a pobrali do postelí. Uryn v ten ďen zaspával s pocitom zvláštnej spokojnosti.





Do okénka povinně napište číslicemi třista šedesát pět
Okénko 

Poznámka: Můžete zaslat hodnocení, komentář nebo obojí. Nezapomeňte na okénko.