Informace
Jsme domovem:
667 povídek
od 234 autorů
z 756 registrovaných.

Diskuse je na našich stránkách Potter Web CZ

Tuhle statistiku jsme zavedli 13.4.2006
TOPlist
Alabaster od Bella Snape
[Komentáře - 9] Tisk Kapitola nebo Povídka
- Velikost písma +
Autorská poznámka:
   V podstate to bol deň ako každý iný. Počasie bolo otrasné, ale od apríla sa nič iné ani očakávať nedalo. Masy ľudí sa ponáhľali z bodu A do bodu B a mesto pripomínalo aj s malým množstvom fantázie prerastené mravenisko. Ranný chlad spôsobil, že ľuďom išla od úst para a akoby to celé nestačilo, začínalo pomaly ale iste poprchať. Sofia z toho celého kolotoča do práce sa ponáhľajúcich ľudí vnímala len minimum. Vliekla sa cez mesto pomaly, s koženou taškou na pleci a s nezaujatým výrazom v tvári. Nudila ju tá neuveriteľná jednotvárnosť, ráno do práce, poobede domov, večer do postele...Niežeby už pracovala, mala 17 rokov a chodila na gymnázium, ale so školou do bolo v podstate to isté. Bola to nekonečná honba za niečím, čo malo v podstate len pochybnú hodnotu a význam. Niekedy sa Sofia zamýšľala nad tým, že ak je celý život o chodení do školy, neskôr o vláčení sa roky do práce a nakoniec o smrti, je to vlastne celé dosť pochybné a o ničom. Tajne dúfala, že dôvod prečo tu ľudia sú je o niečom dôležitejšom a vznešenejšom než je vzdelanie a kariéra. Z myšlienok ju vytrhla rana do pleca, po ktorej sa zatackala a obzerala sa po vinníkovi. Ďaleko pred ňou utekal muž, ktorý do nej vrazil a z diaľky na ňu kričal "Pardón!". Ledva sa otočil a upaľoval ďalej. Sofia si napravila koženú tašku na pleci a pokrútila hlavou. Aj on bol jeden z nich. Ruky nohy poláme, len aby neprišiel neskoro do práce. Z hlavnej ulice odbočila k nízkej rozľahlej budove a vliekla sa dobre známou cestou smerom k nástupišťu číslo dva. Jej škola bola v druhom meste a tak cestovala deň čo deň vlakom. Nastúpila do pristaveného vlaku a ani nie za tri minúty sa vlak pohol. Hľadala voľné kupé, ale v pondelok ráno vlastne žiadne neprichádzalo do úvahy tak to vzdala a prisadla si do kupé s dvoma ľuďmi. Pretlačila sa k oknu, vyzliekla si bundu a obzrela sa okolo seba. Na sedadle vedľa nej sedela strašia pani, ovešaná zlatom, jej tvár hrala všetkými farbami (pri tejto príležitosti si Sofia spomenula na známu reklamu "Možno sa taká narodila..."), s malým kabelkovým psom, ktorého výraz tváre zodpovedal výrazu jeho panej. Na sedadle oproti pri dverách sedel mladý muž s hlbokými kruhmi pod očami (evidentne prehýril nedeľnú noc), v ušiach mal strčené slúchadlá, ale pravdepodobne driemal. Sofia si vzdychla a s vidinou hodinovej cesty vo vlaku otvorila koženú tašku a vytiahla hrubú knihu so záložkou približne v strede. Najprv podvedome pohladkala modrý obal knihy a následne ju otvorila a stratila pojem o tom čo sa dialo okolo nej...

"A Slizolin vedie dvadsať nula-to sa stáva, Ron."
Slizolinčania vyspevovali ešte hlasnejšie:

NARODIL SA ...

"...prehadzovačku má Chrabromil a Katie Bellová kľučkuje pomedzi hráčov..."

'Chudák Ron', pomyslela si Sofia a v tom momente sa na kupé otvorili dvere. Vošiel muž, asi okolo štyridsiatky, s mohutnou stavbou tela, v tmavej koženej bunde. Sadol si k oknu oproti Sofii, pozrel sa na ňu a ona jeho pohľad opetovala. Zablúdil očami na knihu, ktorú držala v ruke a trochu opovržlivo sa usmial. Sofia pocítila nával hnevu. 'Skutočne vtipné, áno, čítam Harryho Pottera.' Znovu sa pozrela do knihy, ale myslela na to, akí sú ľudia v skutočnosti intolerantný. 'Smeje sa zo mňa kvôli tomu, že som takmer dospelá a čítam Harryho Pottera, idiot. Určite sám v živote prečítal iba návod na obsluhu televízora.' Zazrela na muža spoza knihy a videla, že ju ešte stále sleduje. Rozhodla sa situáciu nijak neriešiť a znovu nazrela do knihy. Harry Potter a Fénixov rád bol jej obľúbený diel, čítala ho už asi šesť krát, svoje čaro však kniha nestrácala...

Slizolinčania spievali čoraz hlasnejšie a Harry stál vo vzduchu a zatínal päste.
"Harry, ZLATÁ STRELA!" kričala Angelina...

Sofia sa obzrela okolo seba, lebo zrazu nedovidela na písmenká v knihe, všade sa zotmelo a vlak brzdil. Postaršia pani so psom sa rozrušne obzerala, mladý muž so slúchadlami spal tvrdo ďalej a muž oproti Sofii zamyslene pozeral von oknom. Sofia znovu nazrela do knihy, ale v tej tme nevidela poriadne nič a až vtedy si uvedomila jeden základný fakt: bolo pol siedmej ráno a ona, sediac pri okne, nevidí ani písmeno? Okamžite sa pozrela von oknom a hľadela na ťažké čierne mračná, ktoré neprepustili ani lúč svetla. Vonku bola tma ako v noci a všetko vyzeralo, akoby sa schyľovalo ku koncu sveta. Prekvapene vzdychla a s úžasom si všimla, že jej ide para z úst. Pomaly zavrela knihu a pritom si uvedomila, že celá táto situácia jej veľmi niečo pripomína...lesklé, sivasté, mazľavé ruky...čierny plášť, kĺzajúci sa tesne nad podlahou... Potriasla hlavou, aby zahnala takú absurdnú myšlienku. 'Už mi z tojo preskakuje...', pomyslela si a ani nestihla túto myšlienku zahnať, keď sa dvere na kupé pomaly otvorili a vo dverách stálo stvorenie v čiernom plášti s kapucňou na hlave. Sofia zaklipkala očami a bola presvedčená, že sa jej to celé len sníva. V jej hlave však znelo ako výkrik len jedno slovo - 'DEMENTOR'. Sofia sa nezmohla na žiadny pohyb, s otvorenými ústami pozerala na tvora pri dverách a začala si uvedomovať chlad vo svojom vnútri, počula hrkotavý dych a mala pocit akoby jej život strácal akýkoľvek zmysel... Pozrela na ostatných, ale pani so psom sa len obzerala okolo seba a ničomu nerozumela. 'Ona ho nevidí', uvedomila si Sofia a s hrôzou jej vypadla z ruky kniha. Vtedy sa postavil muž v koženej bunde oproti nej, hľadel na dementora a vytiahol prútik. Sofia sa nestačila čudovať, 'Toto celé sa mi sníva.'

"Expecto Patronum !"

Z mužovho prútika sa vyvalila krásna striebristá žiara a dementor pred ňou ustupoval. Pani so psom vrieskala zo strachu pred patronusom, mladý muž sa prebral a nestihol vydať ani hláska, keď muž schytil Sofiinu ruku a ťahal ju von z kupé.
"Poď! Musíme ujsť! Je ich tu viac!"
Sofia nemohla rozmýšľať, len sa nechala viesť po chodbe vlaku.'Och, pane Bože, do čoho som sa to dostala!?'
"A čo ostatní? Oni tam zostali!", kričala za mužom ktorý ju držal za ruku a utekal s ňou z jedného vagóna do druhého.
"Im neublížia, kvôli nim tam neboli!" zakričal a vliekol ju za sebou.
Utekali cez celý vlak a Sofii v hlave výrili myšlienky, jedna zmätenejšia než tá druhá. Už museli byť na úplnom konci vlaku, keď muž rozdrápil dvere na poslednom kupé, ktoré bolo úplne prázdne. Vtiahol Sofiu dovnútra a zatiahol krátke špinavé závesy na dverách kupé. Obrátil sa k Sofii a ona si zadýchane sadla na sedadlo.
"Vieš čo boli zač, však?", spýtal sa jej.
Trhlo ňou a roztrasene sa naňho pozrela.
"Dementori?", spýtala sa a muž prikývol."Ale ako je to možné? ČO sa to tu vlastne deje? Ako to, že sú tu? Ako to, že existujú?! Toto musí byť len sen! Veď to nie je skutočné, všetko je to len vymyslené! Je to len..."
"...kniha?", dokončil muž za ňu a zasmial sa studeným smiechom."Si si istá po tom čo si teraz videla?"
Sofia naňho pozerala vyľakane a nedokázala sa spamätať. "A kto ste vy?", opýtala sa potichu a vstala.
Muž na ňu s úškrnom pozrel a ľadovým hlasom povedal: "To už nie je dôležité. Som tu, lebo plním rozkaz. Dostal som ťa odtiaľ von a teraz sme tu, kde môžem dokončiť moju úlohu."
"Dokončiť vašu....?", nestihla ani dopovedať a muž vytiahol prútik a mieril na ňu. Sofia uskočila a s hrôzou hľadela na prútik. Veľmi dobre si uvedomovala akú má moc.
"Čo to robíte!? Prečo..."
"Musím dokončiť čo som začal..."
Sofii tĺklo srdce a v duchu dúfala, že sa každú chvíľu zobudí doma v posteli...
"Avada..."
V tom sa za Sofiou rozľahlo hlasné "TRESK!", Sofia len zacítila cudzie ruky okolo pása, videla vrcholné prekvapenie v očiach muža s prútikom a zrazu sa ocitla v úplnej tme. Cítila hrozný tlak na prsiach, nemohla sa nadýchnuť a držala sa rukami za hlavu. V istom momente tlak povolil a Sofia cítila už len tlak cudzích rúk na svojom páse. Vedela čo sa s ňou práve stalo, spoznala ten pocit z opisu z knihy. Otvorila oči a zistila, že je v tmavom dome, v miestnosti bez okien a nábytku. Rýchlo sa otočila, aby zistila kto je ten človek, ktorý sa evidentne primiestnil do vlaku a znovu sa odmiestnil s ňou.
"Kto ste?!", zakričala na muža pred ňou, ale vedela že tá otázka bola zbytočná. Poznala ho.








Do okénka povinně napište číslicemi třista šedesát pět
Okénko 

Poznámka: Můžete zaslat hodnocení, komentář nebo obojí. Nezapomeňte na okénko.