Sofiine "Kto ste?!" sa ozývalo v miestnosti bez okien ako výbuch z dela a zdalo sa, akoby s jej nervami rezonovali aj zaprášené a špinavé steny. Podvedome odskočila od muža čo najďalej a oprela sa o stenu, len aby nebola v jeho blízkosti. Mozog jej pracoval na plné obrátky (alebo aspoň na toľko, ako to v tejto situácii bolo možné), avšak skutočnej a pravdepodobnej teórie o tom, čo sa vlastne dialo, sa vo svojej hlave nedopátrala. Od paniky bola vzdialená len malý kúsoček a pochopenie alebo súcit nenachádzala ani v očiach muža pred sebou. Hľadela naňho a stále dookola prechádzala očami po znakoch na ňom, ktoré ju čoraz viac uisťovali v tom, že vedela, kto pred ňou stojí.
"Kto som?", spýtal sa hlbokým a vážnym hlasom. "Zdá sa mi, že to už vieš."
Každý Sofiin nerv bol napätý na prasknutie a pocit, akoby jej tento muž čítal myšlienky jej na pokoji nepridával. Cítila ako sa trasie a ako sa jej podlamujú kolená. Ešte raz po ňom prešla pohľadom a v duchu si opakovala znaky postavy z knihy, ktorá, ako sa momentálne zdalo, stála pred ňou. Studené oči, opovržlivý a neúprimný úsmev, muž odetý v čiernom s pomerne veľkým nosom a podlhovastými mastnými vlasmi. Severus Snape. Ako vystrihnutý z jej predstavy. Zrazu jej ako film hlavou preleteli snáď všetky informácie o mužovi stojacom pred ňou, v zlomku sekundy si spomenula na scény v knihách, v ktorých sa on neukazoval práve v najlepšom svetle, ale aj na tie, kde jej skôr pripadal byť obeťou. A nakoniec sa jej pre očami objavil hrozivý obraz: Oslabený Dumbledore, bez prútika stojaci na veži, smrťožrúti v boji proti Fénixovmu rádu, Severus Snape s prútikom namiereným na Dumbledora a hrozivý zelený záblesk svetla...
Sofiine zrenice sa rozšírili a dych sa jej zadrhol v hrdle. V hlave jej hučalo, srdce jej mlátilo ako ešte nikdy a v jej vnútri sa ozývalo ako výkrik iba jedno slovo. Vrah. Niečo v Sofii sa nadobro zlomilo a panika v nej prepukla v najväčšej miere. V momente sa odrazila od steny a rozbehla sa smerom preč od muža, hľadala dvere na tmavej špinavej miestnosti. Rýchlo sa obzerala okolo seba, stena pred ňou-prázdna, stena za ňou-prázdna. Z jej úst unikol zmučený ston, keď uvidela aj steny vpravo a vľavo. Miestnosť NEMALA dvere. Boli to len štyri holé steny bez možnosti úniku. Sofia sa cítila ako zvieratko chytené v pasci, v očiach ju začínali páliť slzy a hrozilo, že strach ju pripraví o vedomie. Obrátila sa tvárou k mužovi, ktorý za celý čas prakticky nepohol ani brvou. Celkom kľudne sledoval jej záchvat hrôzy a čakal, kým Sofia pochopí, že konfrontácii s ním sa nemôže vyhnúť.
"Už si sa ukľudnila?"
Tón jeho hlasu ju však vyľakal ešte väčšmi a zdesene ustupovala k rohu miestnosti, kde sa jej nadobro podlomili kolená a zostala sedieť na zemi. Slza hrôzy sa jej skotúľala dolu lícom a pristála v jej tmavých vlasoch.
"Mám to chápať ako "nie"?", spýtal sa Snape sarkasticky a jeho ťažký výdych prezdrádzal, že táto situácia ho prinajmenšom unavuje. Vybral prútik (Sofiine srdce začalo biť ešte rýchlejšie, ak to vôbec bolo možné), krátko ním švihol a v strede miestnosti sa objavilo tmavé čalúnené kreslo. Pomaly si sadol, položil prútik na operadlo kresla a spojil ruky, akoby v modlitbe. Nastalo nervy drásajúce ticho. Po chvíli sa miestnosťou ozval tichý hlas.
"Chcete ma zabiť?", spýtala sa Sofia z kúta miestnosti a vyplašene hľadela na Snapa, o ktorom si ešte pred piatimi minútami myslela, že nie je skutočný,
Snape sa na ňu zahľadel a celkom pokojne jej odpovedal: "Nie. Keby som ťa chcel zabiť, nechal by som to na toho milého pána, ktorý sa o to pokúšal vo vlaku." Sofia pomaly naberala odvahu, v tomto prípade bola presvedčená, že Snape hovorí pravdu. "Ale čo odo mňa chcete? A prečo ma ten muž vo vlaku chcel zabiť? Čo sa to tu vlastne deje?", dokončila vetu so zúfalým tónom v hlase a jej plecia klesli pod ťažobou neistoty a otázok.
"Na tieto otázky dostaneš svoje odpovede, ale nie teraz. Ešte je priskoro."
"Nie, vy to nechápete, ja nerozumiem ničomu. Celé toto", urobila rukami gesto okolo seba "čo sa tu deje, nie je možné. Čítala som o tom v knihe, ale v skutočnosti mágia a škola mágie a vy...to nemôže byť realita. Určite je nejaké vysvetlenie pre všetko, čo..."
"Vysvetlenie?", spýtal sa posmešne Snape. "Áno, vysvetlenie existuje. Existuje mágia, existuje škola mágie a keďže som tu ja a ty si tu so mnou, povedal by som, že existujeme aj my dvaja. Neviem čo je na tom také nepochopiteľné. Čítala si predsa tie knihy, vieš, že muklovia nevedia nič o mágii."
Sofia žmolila rukáv svojho svetra a snažila sa rozdýchať tieto informácie. Muselo na tom niečo byť, videla skutočného Patronusa, videla ako Snape čaroval a dokonca sa s ňou odmiestnil z vlaku. Ak toto nebol dôkaz...
"Ale čo chcete odo mňa? Pustite ma. Ja sľubujem, že nikomu o tom nepoviem ani..."
"Stačilo!", povedal Snape tvrdým hlasom. "Nepôjdeš nikam. Aj tak by si sa ďaleko nedostala. A nedozvieš sa o nič viac, ako je nutné. Teraz budeš tu, časom, keď si zvykneš, dozvieš sa viac. Nebude ti tu nič chýbať, nikto ti tu neublíži."
"Nesmiete ma tu držať! Moji rodičia ma budú..."
"Akí rodičia?", okríkol ju Snape,"Nesnaž sa klamať, žiješ len so starou mamou, a neboj sa, zariadime, aby si jej moc nechýbala."
"Čo jej chcete urobiť?! Nesmiete jej ublížiť!"
"Neublížime jej. Len jej premažeme pár spomienok."
Sofia cítila, ako ju v hrudi ťaží úzkosť. Nepustí ju. Musí tu zostať.
"Prečo mi to robíte? Čo som vám spravila?", slza jej stiekla po líci. Snape sa pomaly postavil a vzal do ruky prútik. "Teraz tomu ešte nerozumieš. Ale neskôr budeš rada, ponúkne sa ti veľa možností." Otočil sa jej chrbtom a potichu pracoval prútikom. Z tmavej miestnosti po častiach vytvoril obývateľnú izbu so smotanovými tapetami, s bordovou posteľou s baldachýnom, s mahagónovým stolíkom a dvoma čalúnenými kreslami, s malou knižnicou a krásnym lustrom. Dvere však evidentne nepovažoval za vhodné. Obrátil sa späť k nej, Sofia si však vôbec nevšímala nový nábytok okolo seba, ani čarodejníka hľadiaceho na ňu. Slzy úzkosti a možno aj rezignácie jej potichu padali do vlasov.
"Mala by si sa radšej zamyslieť nad všetkým, čo o tomto svete vieš. Teraz budeš jeho súčasťou.", povedal jej potichu, a na chvíľu sa jej zdalo, že začula v jeho slovách súcit. Súcit? Od neho? Od vraha? To ťažko. Mala sa zamyslieť, čo o tomto svete vie. Sofia v tom nenachádzala zmysel, veď ani nevedela, v akom meste sa práve nachádza...
"Kde som?", spýtala sa a Snape len nadvihol obočie. "Poznám toto miesto? Tento...dom?"
"Je to možné a pravdepodobné. Si v Pradiarskej uličke."
"V Pradiarskej...?" Nemusela dlho premýšľať. Pradiarska ulička. Som u Snapa doma. "Vie ešte niekto, že som tu?"
"Áno, vie. Ale dosť bolo otázok. Keby si niečo potrebovala, stačí zaklopať na stenu."
"Na ktorú?"
"To je jedno!", vyhŕkol Snape a vystrel sa. "Teraz pôjdem, budeš mať dosť času na premýšľanie.", ozvalo sa hlasné "TRESK!" a bol preč. Sofia hľadela do prázdna na mieste, odkiaľ práve zmizol. Často si predstavovala, aké by to bolo, keby zrazu bola súčasťou príbehu jej obľúbených kníh, ale toto bol zlý sen. Pomaly sa postavila, zotrela si aj poslednú slzu a obzerala sa po izbe. Zľahka sa dotýkala vecí, ktoré Snape vyčaroval prakticky z ničoho. Mala zaklopať ak by niečo potrebovala. Mohla by Snapa rozčúliť, ak by ho zavolala hneď po tom, ako sa odmiestnil, ale rozhodla sa to risknúť. Zhlboka sa nadýchla, zovrela päsť a zaklopala na najbližšiu stenu. Chvíľku sa nedialo nič, no potom sa hneď za ňou ozvalo ďalšie "TRESK!". Sofia uskočila, očakávala Snapov rozčúlený výraz, v tomto sa však prepočítala. Nebol to Snape.
"Niečo ste chceli, slečna?", spýtal sa nízky muž, s podnosom a čajovou kanvicou v rukách. Sofia naňho vypliešťala oči a po druhý krát v ten deň vedela, kto pred ňou stojí. Nebolo to ani tak jeho celkovo potkaním výzorom, avšak strieborná ruka, v ktorej niesol podnos, usvedčovala jeho identitu.
"Peter...Peter Pettigrew.", vydýchla jeho meno a znova ustúpila.Som tu uväznená s vrahmi. Peter na ňu pozeral malými potkaními očičkami, rýchlo sa spamätal a položil podnos s čajom na stolík.
"Hm...Prinesiem vám niečo? Ste hladná?", vypytoval sa Peter a Sofii sa zdalo, že má väčší strach on pred ňou, ako ona pred ním.
"Povedzte mi, prečo som tu. Prosím.", pokúsila sa ho presvedčiť Sofia a pristúpila bližšie k nemu, ale zdalo sa, že Peter už bol poučený o tom, čo jej nesmie povedať. Vypleštil na ňu oči a rýchlo začal točiť hlavou:"Nie, nie, ja vlastne ani nič neviem. Mám sa o vás len na nejaký čas postarať, aby vám nič nechýbalo." Sofia si ťažko vzdychla. Vlastne takú reakciu čakala. "V tom prípade nič nechcem.", otočila sa Petrovi chrbtom a o chvíľu počula ako sa odmiestnil.
Kilometre ďalej sa muž v tmavom opieral o stenu v neudržiavanom dome. Čakal a bol hlboko zamyslený, až kým sa, prakticky z ničoho, nevynoril druhý muž.
"Severus?"
"Áno, pane. Aj dnes som ju sledoval, ako to už robím dlho, ale musel som ju zobrať so sebou. Už o nej vedia. Pokúsili sa ju zabiť. Je v Pradiarskej uličke."
"V poriadku, Severus. Postaraj sa o ňu, kým nepríde čas."
"Samozrejme, pane. Nemajte obavy."
Jsme domovem:
670 povídek
od 235 autorů
z 771 registrovaných.
Diskuse je na našich stránkách
Potter Web CZ