Po celé tri dni Hermiona rozmýšľala, že bude trvať na tom, aby profesor Snape Snape splnil svôj záväzok lepšie než len pripustením, že „slečna Grangerová ma zabije s najmenšou pravdepodobnosťou“. Spočiatku tú myšlienku zamietala. Napokon, ona je tu morálne vyššie. Videla, že jeho pýche zasadilo toto nútené priznanie riadny úder, a mimo to, získala právo položiť mu v triede akúkoľvek otázku.
„Zaujali ma vlastnosti ľuľka. Ako môže byť zároveň hlavnou prísadou povzbudzovacieho elixíru, kde pôsobí ako stimulant, a toho, ktorý pripravujeme teraz, aby sme privodili spánok?“
Snape sa obrátil a zabodol do nej nahnevaným pohľadom. Hermiona cítila, že len zťažka potláča zlosť a pocity úzkosti, ale nemohol ju vystrašiť – neľakal ju už od konca štvrtej triedy a i mimo elixírov ju fascinoval, či už bol nevrlý alebo nie. Na chvíľu to vyzeralo, akoby sa chystal odpovedať, no potom sa zastavil.
„Neviem, slečna Grangerová,“ precedil cez zatnuté zuby a Hermiona sa na chvíľu zamyslela, akú silu vôle musel vynaložiť na to, aby vyslovil to jediné slovko. „Ale myslím, že vy by ste rada preskúmala túto tému hlbšie. Do zajtra chcem dve stopy pergamenu o tejto problematike.“
Hermione práca navyše neprekážala, v knižnici našla informácie dosť rýchlo a ukázalo sa, že je to veľmi zaujímavé. Po štvrtej eseji však zmenila názor.
„Pán profesor, MLOK-y sú už o dva týždne. Tento týždeň nemám čas písať ďalšiu esej,“ protestovala po hodine.
„Možno by ste na to mali pamätať, skôr než zdvihnete ruku, aby ste mi zasa položili nejakú provokujúcu otázku,“ zavrčal Snape.
„To je nespravodlivé! Nedodržujete svôj záväzok!“
„Isteže dodržujem. Súhlasil som, že vás vyvolám ihneď, ako zdvihnete ruku, a tak som i učinil. Iste vás už ruka tak nebolí, aj keď po toľkých hodinách písania navyše, asi ani nie,“ dodal posmešne a na tvári mu hral výraz samoľúbeho uspokojenia.
Takže on si myslí, že zvíťazil? To mu ešte neskrížila cestu Hermiona Grangerová. A zaumienila si, že ho donúti oľutovať hodinu, v ktorej s ňou uzavrel tú hlúpu stávku. V prvom rade však naňho potrebuje niečo mať. Na to bude musieť urobiť malý výskum, ale to bolo našťastie niečo, v čom vždy vynikala. Nevedela síce presne, čo by to malo byť, ale bola otvorená všetkým návrhom. Čo skutočne potrebovala, bolo niečo strápňujúce, no nemohla vymyslieť žiaden taktný spôsob, ako položiť takú otázku profesorke McGonagallovej až na: „Prosím vás, pani profesorka, ožral sa niekedy profesor Snape natoľko, aby sa vyzliekol do naha a tancoval po skleníku spievajúc mandragorám talianske árie? A ak áno, máte nejaké nepopierateľné dôkazy, povedzme napríklad videonahrávku?“ Takže vyskúšala druhú najlepšiu verziu.
„Pani profesorka, chcela by som sa s vami porozprávať o profesorovi Snapeovi,“ zachytila profesorku McGonagallovú po tom, ako vyšla z triedy a zamierila do veľkej siene na obed. Vedúca chrabromilu na Hermionu prísne pozrela.
„Prečo? Čo urobil tentoraz?“
„Ale nič zvláštneho,“ zaklamala Hermiona. Nepovedala jej o stávke, aby nevyzerala ako žalobaba, a navyše mala dosť jasný pocit, že by to McGonagallová neschvaľovala a s najväčšou pravdepodobnosťou by jej to zatrhla.
„Len ma znepokojuje, že sa ani neusmeje a vyzerá, akoby sa nikdy nezabavil.“
„V poslednej dobe ste ním dosť zaujatá, pravda?“ profesorka tľoskla jazykom. „Najprv ho nominujete na učiteľa mesiaca a teraz toto. Uisťujem vás, slečna Grangerová, že profesor Snape je úplne v poriadku, ak nie trochu výstredný. Vždy taký bol, no že ste si to nikdy nevšimli nepochopím.“
Hermione bolo jasné, že učiteľka transfigurácie stále prechováva trpkosť z toho, že v deň učiteľov ostala opomenutá. Musí jej to nejako vynahradiť, najskôr asi darom na rozlúčkovej hostine s oznámením na malom lístočku, kto bol v skutočnosti jej obľúbeným profesorom.
„Takže on je stále smutný?“ozvala sa skľúčene.
„Jediná doba, kedy sa vôbec približuje príjemnému kontaktu s ľuďmi, nastáva po tom, čo vypije príliš whisky, a to hlavne preto, že je príveľmi opitý na to, aby vymýšľal mrzké a chytrácke odpovede. Vyjadruje sa odlišným spôsobom, ale až sa ho raz naučíte, rozpoznáte, kedy má o niekom alebo niečom vysokú mienku. Ale najlepšie je jednoducho sa mu vyhnúť.“
„Asi áno, pani profesorka,“ prikývla akoby na súhlas, ale nič takého nemala v úmysle. Tak Snape sa vyjadruje odlišným spôsobom? Nuž, úprimne dúfala, že vydieraniu pochopí.
Na druhý deň Hermiona stála pred dverami, zhlboka sa nadýchla a rátala do desať. Stálo ju to hodiny a všetku odvahu, čo mala, kým samu seba presvedčila, aby uskutočnila svoj plán. Len dúfala, že sa jej ten riskantný podnik vyplatí a že sa potvrdí jej podozrenie a Snape sa niekedy opije do takej miery, že si nasledujúce ráno nepamätá, čo robil.
„Dokážem to, dokážem to,“ rýchlo si opakovala. Nevzdá sa. Nakoniec, keď sa cítila pripravená, vstúpila do jeho pracovne bez zaklopania, prešla k jeho stolu a pleskla na stôl veľkú obálku z hrubého papiera.
„Čo má toto znamenať, slečna Grangerová?“ sykol profesor Snape.
„Mám niečo, čo by vás mohlo zaujímať, pán profesor,“ povedala chladne. Jednu ruku mala na obálke, prstami druhej si zatínala do dlane. Kde bola jej chrabromilská odvaha, keď ju potrebovala? Keď si vedela poradiť s Luciusom Malfoyom alebo Bellatrix Lestrangeovou, potom si musí vedieť rady aj so Snapeom, no nie?
„O tom vážne pochybujem, pokiaľ nemáte esej, ktorú som vám včera zadal. Desať stôp o použití vlasu z hrivy jednorožca v experimentálnych elixíroch?“ natiahol sa za obálkou. Hermiona ju stiahla z jeho dosahu.
„Tú esej nenapíšem,“ odsekla. Snape na ňu pozrel so zdvihnutým obočím a zachmúril sa.
„Nenapíšete?“ prehovoril zreteľne výhražným tónom.
„Nie, nenapíšem. Veľmi dobre viete, že nejestvuje dostatok materiálu na tri stopy, nieto ešte na desať!“ Chmúry z jeho tváre zmizli a nahradil ich zlovoľný úsmešok.
„Tak mi teda, prosím pekne, povedzte, čo chcete, slečna Grangerová?“ Hermiona nabrala dych a podívala mu priamo do očí.
„Chcem, aby ste splnili svôj záväzok.“
„Myslím, že o tom sme už raz diskutovali. Vyvolávam vás v triede, ako sme sa dohodli.“
„O to nejde. Váš oznamček pri večeri v súlade s našou dohodou nebol. Mali ste vyhlásiť, že som najlepšia študentka, akú ste kedy učili, a nie, že ,je najmenšia pravdepodobnosť, že vás zabijem s katastrofálne pripraveným elixírom‘,“ argumentovala. Chmúry sa vrátili a Hermiona zaťala nechty hlbšie do dlane, aby sa jej netriasla.
„To je najväčšia pochvala, akú som kedy študentovi udelil,“ oponoval jej.
„Verím vám, ale to nestačí. Som však ochotná urobiť vám ústupok.“
„Tým by malo byť čo?“ spýtal sa.
„Nemusíte to vyhlásiť vo Veľkej sieni, postačí aj siedmacka trieda pripravujúca sa na MLOKy. Hlavne, nech to počuje Malfoy.“ To mu zotrie ten úškrn z tváre, pomyslela si.
„A čo ak odmietnem?“
„Myslela som, že ste čestný človek, Snape.“
„Pre vás som profesor Snape a kde ste to na to prišli?“
„Tým si teraz nie som istá, ale to nie je podstatné.“
„Dosť ma unavujete, slečna Grangerová, takže čím skôr sa dotanete k veci, tým lepšie,“ oboril sa na ňu jedovato.
„Mám tu nejaké spomienky na minuloročnú vianočnú oslavu v zborovni,“ dúfala, že mu to dôjde bez toho, aby mu to musela podávať po lyžičkách.
„A?“
„A ukazuje sa v nich veľmi veselý profesor Snape, ktorý vyspevuje The 12 Days of Christmas.“
„Čože?“ Jeho už i tak dosť bledá tvár zbledla ešte viac, takže mohla Hermiona jasne vidieť všetky jeho žily. „Nemám poňatia, o čom to hovoríte.“
„Vážne by ste mali obmedziť svoj prídel whisky, ak vám môžem poradiť, pán profesor. Zvlášť, keď vás to núti robiť veci, ktoré si potom nepamätáte.“
„Odkiaľ ste to získali?“ kývol smerom k obálke.
„Na tom nezáleží. Dôležité je, že ich mám. Viem si predstaviť, ako to zničí vašu povesť prísnej autority, keď si študenti začnú pod nosom pospevovať koledy.“
„Strhávam päťdesiat bodov Chrabromilu za vydieranie učiteľa, slečna Grangerová. Prekvapujete ma,“ povedal Snape a Hermiona vedela, že sa pokúša získať kontrolu nad situáciou. Teraz nesmie zlyhať, musí zostať silná.
„Som si istá, že moji spolužiaci pochopia stratu bodov, keď im ukážem toto,“ zdvihla obálku zo stola a zamierila k dverám. Neurobila však ani päť krokov, keď ju zavolal späť.
„Počkajte.“ Zastala. „Máte pravdu, bude to tak spravodlivé.“
„Tak teda zajtra,“ odvetila a otočila sa mu chrbtom. Snape krátko prikývol.
„Zmiznite mi z môjho očí, slečna Grangerová.“ Hermiona mu s radosťou vyhovela a dobre, že nevyskakovala po chodbách.
„Čo si taká rozjarená?“ zamračil sa na ňu portrét Henricha Hrozného, keď stúpala po schodoch do chrabromilskej veže.
„Práve som vyhrala stávku,“ odvetila s úsmevom.
________________________________________________________________________________________________________________________________________________________
Nasledujúce ráno sa nemohla dočkať hodiny elixírov. Prišla úplne prvá a sedela na stoličke dobrých desať minút pred tým, ako sa dovliekli ostatní žiaci. Profesor Snape prihrmel ako zvyčajne a pokyny k dnešnému elixíru sa zjavili na tabuli s nepatrným švihnutím jeho zápätia.
„Dnes budeme pripravovať elixír lží,“ povedal svojím typickým rafinovaným hlasom. „Vedel by mi niekto povedať, aké vlastnosti má tento konkrétny elixír?“ Hermione razom zmizol úsmev z tváre. Opäť jej prešiel cez rozum.
„Pán Finnigan?“ vyzval ho Snape.
„Spôsobuje, že ten, kto ho vypije, nemôže povedať nič iné ako klamstvo, pane,“ odpovedal Seamus.
„Správne. A prečo by, slečna Grangerová, niekto chcel taký elixír?“ spýtal sa s úškľabkom na tvári. Hermiona pod lavicou zaťala päste.
„Mohol by ho užiť, ak by sa chcel vyhnúť priznaniu pravdy, napríklad, ak je to príliš nepríjemné,“ povedala a prižmúrila oči.
„To je jeden z dôvodov. Ďalšie?“ V miestnosti zavládlo hrobové ticho, ako sa študenti snažili rozpomenúť, či to nebolo napísané niekde v učebnici alebo to bola jedna z otázok, nad ktorou sa mali „zamyslieť“ a sami prísť na správnu odpoveď. Keď sa po dlhšej chvíli nikto neozval, začal Snape strhávať body.
„Strhávam Chrabromilu päť bodov. To neviete nájsť žiaden iný dôvod, pán Potter?“
„Napríklad by ho mohol užiť nejaký špión, aby sa tým vyhol odhaleniu,“ povedal Harry s neskrývanými narážkami.
„Priveľa čítate lacné romány, pán Potter, a primálo učebnice. Strhávam Chrabromilu ďalších päť bodov,“ opätoval mu Snape nenávistný pohľad. „Pozná niekto nejakú rozumnú odpoveď? Nikto? Tak to bude päť stôp pergamenu s príslušnými príkladmi do budúcej hodiny. A teraz začnite,“ vyštekol.
O hodinu neskôr mala Hermiona elixír hotový. Stlmila plamene a posledný krát pomiešala kalnú zelenú tekutinu.
„Pozrime sa, ako ste dopadli,“ prehovoril Snape a prikráčal priamo k miestu, kde pracovala. Pohŕdavo skrčil nos a nahol sa, aby nabral do fľaštičky trochu z jej elixíru. Takmer si nevšimla ten drobný zákmit jeho ruky, akoby doň niečo pridal. A nato dostal elixír o trošku tmavší odtieň zelenej, takmer nebadaný, ale ona si ním bola istá.
„Teraz dávajte všetci pozor. Postačí len jeden dúšok, aby tých niekoľko vecí, čo poviem za okamih, boli lži. Kebyže vypijem celú dávku, nemohol by som povedať pravdu celý budúci týždeň.“ Trochu si upil z fióly, kým všetci napäto čakali. Pozrel sa na Hermionu.
„Slečna Grangerová je najlepšia študentka, akú som kedy učil,“ povedal a otočil sa k Nevilleovi. „Pán Longbottom vyniká v elixíroch a pán Potter je môj obľúbený študent.“ Odmlčal sa a položil elixír späť na stôl.
„Muselo to zabrať,“ počula Hermiona, ako zašepkal Seamus Deanovi. „Určite neverí ničomu z toho, čo práve povedal.“
„Zdá sa, že ste elixír pripravili správne,“ jedovato sa usmieval Snape. „Strhávam však dva body Chrabromilu, odtieň je trochu pokazený. Môžete ísť.“ V miestmosti začalo hrmotať, siedmaci si náhlivo balili veci a odchádzali, aby mohli poriadne prediskutovať, čoho boli práve svedkami. Hermiona zaostala a čakala, kým všetci neodídu, než pristúpila k Snapeovi, ktorý sa medzitým presunul ku katedre.
„To bolo od vás veľmi chytré, pane,“ vrkla. Snape sa na ňu podíval.
„Ďakujem, slečna Grangerová.“
„Len mám jednu otázku.“
„Iba jednu? Aké nezvyčajné.“ Hermiona jeho štipľavé poznámky ignorovala. Za tie roky si už na ne celkom zvykla.
„Prečo ste mi niečo podstrčili do elixíru a zničili ho? Báli ste sa, že nebudete môcť priznať, že som najlepšia študentka, akú ste kedy učil?“ pýtala sa.
„Nemám potuchy, o čom mi tu vykladáte.“
„Len o tom, že keby to nebola lož, nemohli by ste to povedať, tak funguje elixír lží. Takže ste mi doňho niečo pridali, aby ste ho pokazili a mohli tak predstierať, že je to lož.“
„Chcete tým povedať, že som zničil elixír, ktorý ma mal prinútiť klamať len, aby som mohol povedať lož? Myslím, že ste preťažila svoj mozog, slečna Grangerová. Nedáva to žiaden zmysel. Navyše, kedy boli vaše elixíry iné ako dokonalé?“
„To bol kompliment?“
„Nie.“
„Každopádne, vráťme sa k tomu, čo som chcela povedať…“
„A to bolo, že?“
„Že si naozaj myslíte, že som najlepšia študentka, akú ste kedy učili, takže ste musel znehodnotiť môj elixír, aby ste to mohli povedať. Vyzeralo to síce ako lož, ale v skutočnosti elixír nefungoval, takže ste mohli povedať pravdu. A pravda je, že si myslíte, že som najlepšia študentka, akú ste kedy učili.“
„Musíte byť taká dotieravá? Je pre vás naozaj také dôležité, aby ste vedeli, že ste najlepšia študentka, akú som kedy učil? Pomôže vám, ak vám ešte poviem, že ma aj najviac rozčuľujete, čím ste nedávno prekonala dokonca aj Pottera s Longbottomom? A čo takto najtvrdohlavejšia a najzabednenejšia? Alebo rozčuľujúca? Nikdy nás neprestanete odvádzať od témy s tými vašími večnými otázkami, píšete viac, než prikazujem, akoby to po tridsiatich rokoch čítania o tej istej téme rok čo rok, malo byť nejaké iné a vzrušujúce vo vašom kvetnatom podaní, a aby ste to zavŕšila, opravujete ma pred celou triedou, pretože som si nestihol prečítať najnovšiu príručku elixírov. Myslíte si, že mám čas čítať všetko, čo vyšlo o dvojrožcoch?“
Neveriacky naňhho upierala oči, kým sa pred ňou rozčuľoval ako pominutý.
„Takže vy si naozaj myslíte, že som najlepšia študentka, akú ste kedy učili?“ spýtala sa placho. Mala dojem, že to už povedal, ale nebola si istá, keď potom nasledoval výlev toľko potlačovaných pocitov márnosti. Snape si vzdychol a končekmi prstov si zovrel koreň nosa.
„Áno, slečna Grangerová, ste najlepšia študentka, akú som kedy učil.“
„Ďakujem, pán profesor.“
„Je aj za čo.“
„Viem, ale tým je to ešte mimoriadnejšie,“ usmiala sa naňho. Pohybom ruky ju prepustil.
„Ešte niečo.“
„Čo ešte?“ zamručal a zamračil sa na ňu.
„Len som vám chcela dať toto,“ podala mu malú plaketu. Vzal si ju a na tvári sa mu objavil údiv. „Je tam Rokfortský deň učiteľov, jún 1997, Profesor Snape, „Najlepší učiteľ, akého kedy Rokfort videl!“
„Viem čítať,“ odsekol. „To má byť vtip?“
„Nie. Rozhodla som sa, že to nakoniec nebol až taký zlý nápad, i keď profesorku McGonagallovú to dosť rozladilo, keď nebola vybraná ako prvá. Povedala som šiestakom, aby udržali tradíciu, možno vyhrá nabudúci rok,“ vysvetlila. Pozrel sa na ňu a kútiky úst sa mu skrútili do malinkého úsmevu.
„Možno, možno nie.“
„Chceli by ste sa o to staviť, pán profesor?“ opýtala sa so šelmovským úsmevom.
„Nie, slečna Grangerová, to nie,“ povedal prísne, ale Hermione sa zazdalo, že jeho hlas postrádal svoju obvyklú pichľavosť. Obrátila sa na odchod, zastaviac pri dverách.
„Blahoželám vám, pán profesor,“ zavolala než zmizla za dverami.