Hmla.

Všade okolo bola mliečna hmla a v nej všetko ostatné. Štíhly muž kráčal chabo osvetlenou ulicou a popamäti sa snažil vyhnúť sa kameňom vyčnievajúcim z dlažby, pouličným lampám a reklamným pútačom. Občas zakopol, občas sa jeho nohy zakývali na nerovnostiach chodníka, občas sa pošmykol na vlhkom povrchu.

No i tak mieril rýchlym, trochu neistým krokom k svojmu cieľu.

„Ideš neskoro," ozvalo sa zrazu z prítmia.

„A čo?" odvrkol mladý muž a urobil ďalších pár krokov vpred.

Hlas nereagoval. Chvíľu bolo úplné ticho, ktoré narušovalo len kvapkanie vody z odkvapovej rúry a ozvena príliš hlasno pusteného rádia kdesi v dome nad nimi.

„Poď so mnou," začul mladík a vzápätí sa vybral za hlasom.

O chvíľu prešiel stuchnutou, chladnou chodbou, na ktorej konci zbadal tlmené svetlo predierajúce sa cez pootvorené dvere, a nasledoval vysokého muža v širokom plášti pred sebou až do studenej miestnosti za nimi. Bolo to neprívetivé miesto. Cez špinavé okná sem presvitalo svetlo neónovej reklamy z domu oproti a dopadalo priamo na jednoduchý drevený stôl v strede a deravú prikrývku pohodenú na posteli v rohu.

Mladý muž sa podvedome striasol.

„Prečo sme tu?" opýtal sa ticho.

„Pretože sa s tebou potrebujem porozprávať, Draco, a toto je posledné miesto, kde by nás niekto hľadal alebo nebodaj odpočúval."

„Nie ste tak trochu paranoidný, profesor? Prečo by vás mal niekto hľadať? Veď ste najbližší priateľ Temného pána a ten teraz kontroluje všetko."

Snape sa trpko uškrnul a kývol na Draca, aby si sadol na stoličku priamo oproti nemu.

„A práve preto sa s tebou potrebujem rozprávať osamote."

Snapov hlas sa nepríjemne ozýval prázdnou miestnosťou, hoci bol až nebezpečne tichý.

„Nebojíte sa, že všetko poviem Temnému pánovi?"

„Nie." Jeho tón nedával priestor na akúkoľvek diskusiu.

Draco sa nervózne pomrvil na stoličke, zoškrabol akúsi špinu zo stola a potom sa znova pozrel mužovi pred sebou do očí. Nepovedal nič, iba výrazom tváre Snapa vyzval, aby začal hovoriť.

„Vravíš, že som najbližší priateľ Temného pána? Málo ho poznáš, Draco. On nemá priateľov, on má len sluhov, ktorých používa, kým sú mu užitoční. Ak sa mu bude hodiť niečia smrť viac ako jeho život, nezaváha pri žiadnom z nás."

Draco po ňom strelil pohľadom, ale neodvažoval sa nič povedať.

„Máme rovnaký cieľ, Draco. Prežiť. Súhlasíš so mnou?" opýtal sa s hlasom plným irónie.

Plavovlasý muž zľahka prikývol, nevediac, kam rozhovor v skutočnosti smeruje.

„Mám pre teba návrh, ktorý môže byť prospešný pre nás oboch. Nič však nie je bez rizika..."

„O akom riziku hovoríme?"

„O smrti, samozrejme," prehodil Snape akoby mimochodom, „avšak pri možnom zisku života."

Draco pokýval hlavou a na okamih sa zamyslel.

„Čo chcete spraviť?"

„Omámiť myseľ a podrobiť si zmysly," povedal Snape s desivým úsmevom, pri ktorom sa Draco mimovoľne otriasol.

****

Snape prechádzal zakrytý len svojim plášťom a rastúcou tmou po školských pozemkoch a horúčkovito uvažoval, ako sa dostať k Potterovi. Musel to nejako zvládnuť, musel mu odovzdať Dumbledorov odkaz, presvedčiť ho, že mu môže veriť, a vysvetliť mu ich úlohy v tomto zamotanom príbehu. Z predstavy, že to nestihne a že celá jeho mnohoročná námaha bude len kvôli tomu stratená, sa mu robilo fyzicky zle. Len tá myšlienka vyháňala z jeho tváre zvyšky farby a rosila jeho čelo studeným potom.

A najhoršie bolo, že v podstate nemohol robiť nič. Iba sa potĺkať po pozemkoch a pokúsiť sa unavenou hlavou vymyslieť nejaký spôsob.

Keby ho len Minerva s ostatnými neprinútili utiecť z hradu; keby len Potter nebol taký hlupák, ktorý musí byť vždy v centre každého diania, teda presne tam, kam sa k nemu nemá najmenšiu šancu dostať; alebo keby aspoň tušil, koľko času mu ešte ostáva... Nenávidel slovo „keby".

„Čo tu robíš, Snape? Neprikázal ti Temný pán držať sa ďalej od boja?" začul zrazu niečí hlas z tmavého tieňa a skôr, ako človek dohovoril, mieril už naňho svojim prútikom. „Pokoj, tu vonku sú len naši," povedal maskovaný Smrťožrút nervózne.

Snape bol na jeho vkus príliš rýchly.

„Príkazy Temného pána sú len medzi ním a mnou, teba do toho nič," zasyčal Severus výhražne a zložil ruku s prútikom. Do vrecka ho však neodložil.

„Že ty chceš zajať Pottera sám a doniesť ho Temnému pánovi, ako mladý Malfoy? Nemáš už dosť jeho priazne? Musíš byť až taký riťolezec?"

Snape prudko skočil a vzápätí stál tesne pri mužovej maske a díval sa mu priamo do očí. Smrťožrút sa mimovoľne zachvel pred Snapovou vysokou, tmavou postavou, pred pohľadom do čiernych, rozšírených zreničiek, ktoré sa mu zabodávali priamo do mozgu, kde hľadali jeho slabosti, jeho spomienky, vysmievali sa mu a drvili ho k zemi. Počul, ako niekto vykríkol a potom si uvedomil, že to jeho ústa vydali tento zvuk plný bolesti, strachu a úplnej bezmocnosti. Roztriasol sa, neschopný akéhokoľvek pohybu alebo obrany pred hrubým vpádom do svojej hlavy.

A náhle všetko skončilo a on bol opäť pánom vlastných myšlienok, ktoré konečne zasa patrili iba jemu.

Snape od neho odstúpil so znechuteným výrazom v tvári a pobavene si ho premeral.

„Nesnaž sa ma uraziť, lebo sa ti to môže ľahko podariť," povedal Snape pritlmeným hlasom a muž cítil, ako mu prešiel desivý mráz po chrbte. Cítil sa pred ním presne tak, ako pred Temným pánom - nahý, bezbranný a slabý. A už sa vôbec nečudoval, prečo je Snape jeho favoritom.

Sťažka prehltol a sklonil zrak k zemi.

Severus si pohrdlivo odfrkol a pokračoval v chôdzi. Zďaleka nebol tak rozčúlený, ako sa tváril. Nato mal hlavu príliš plnú myšlienok.

Musím nájsť toho prekliateho Pottera. A pokiaľ to bude možné, tak skôr ako ktokoľvek iný...

Zrazu sa pri ňom ozval zvuk, ktorý dokazoval, že obrana hradu je veľmi nízka, zvuk primiestňovanej osoby. Rýchlo sa strhol, namieril prútik smerom k zvuku, na perách pripravená kliatba.

„To som ja," počul krátko nato hlas Luciusa Malfoya.

Snape sa trochu uvoľnil a mlčky prikývol.

„Temný pán mi prikázal, aby som ťa doviedol. Čaká na teba v Škriekajúcej búde, vraj od teba potrebuje nejakú službu."

Severusove oči sa nebezpečne zúžili, myseľ naplno pracovala. Slovo služba z úst Temného pána nikdy neznamenalo nič dobré. Skôr naopak...

„Idem tam," prikývol zamyslene.

„Severus," oslovil ho zrazu Lucius zvláštnym, takmer ustráchaným hlasom, „nevieš, kde je Draco? Žije?"

Snape zdvihol hlavu a pozrel mu do ustaranej tváre. „Práve som sa dopočul, že sa vybral na súkromný hon na Pottera. Viac neviem, ale myslím si, že žije."

Vedel, že žije.

Lucius ticho prikývol a odmiestnil sa preč.

Draco... povedal si Severus vzápätí zamyslene a skôr, ako sa premiestnil do Škiekajúcej búdy, spravil ešte jedno kúzlo...

****

Draco ležal otrasený na zemi, okolo neho sa ozývali hrozné zvuky práve prebiehajúceho boja a Goylových bolestných vzdychov. Vedel, že je čas odtiaľto čo najskôr zmiznúť. Nepripojil sa k Voldemortovi, lebo si chcel zachrániť kožu bláznivým činom, a nemal dosť odvahy, aby sa pokúsil pridať sa k Potterovým kumpánom. Momentálne vyzeral ako zradca všetkých a takí nemajú dlhú životnosť.

Rýchlo sa postavil na nohy, vrhol pohľad k zatvoreným dverám Komnaty najvyššej potreby a vybral si najvhodnejšiu únikovú cestu zo zmätku vládnuceho všade naokolo. Bez prútika sa bude musieť snažiť vyhnúť sa všetkým.

Utekal okolo mnohých duelantov pohrúžených do boja, utekal schodmi nahor i nadol, utekal chodbami i neznámymi zákutiami. Potreboval sa len čo najskôr dostať z dohľadu a z nebezpečenstva. Utekal a nevšímal si, kto naokolo umiera. Na nepriateľoch mu nezáležalo, priateľov vlastne nemal. Bol sám a jediné, čo bolo dôležité bol jeho vlastný život.

Vtom ucítil prudkú ranu do chrbta a vzápätí nato tvrdo dopadol na vrchol schodiska, nahor ktorým práve bežal, pričom si nepríjemne rozrazil peru.

Rýchlo sa obrátil a nad sebou zrazu zbadal Smrťožrúta v maske, ako naňho mieri prútikom.

„To som ja, Draco Malfoy, ja som Draco, ja som na vašej strane!" začal kričať v panike, ale zdalo sa, že Smrťožrút ho buď nepočúva, alebo má rozkazy ho zabiť.

Draco sa díval do očí, ktoré maska odhaľovala, a triasol sa strachom. Smrť sa už chystala na ďalšiu porciu svojej večere.

Nato sa zrazu Smrťožrút zastavil v tretine pohybu a ostal nehybne stáť, akoby ho niekto zasiahol omračovacím zaklínadlom.

Draco sa zmätene obzeral okolo seba, no nikoho nevidel.

„To je druhýkrát, čo sme ti dnes večer zachránili život, ty bastard s dvomi tvárami!" začul odniekiaľ Weasleyho hlas a otočil sa tým smerom. Žiadnu ryšavú hlavu však nevidel.

Neviditeľný plášť, zhodnotil sám pre seba, znova sa vyškriabal na nohy, otrel si krvácajúcu peru a rozbehol sa ďalej.

Stále sa potreboval dostať čo najskôr preč. Prebiehal okolo ďalších a ďalších duelantov a oblúkom sa snažil vyhnúť obrovským pavúkom, ktorí sa odkiaľsi vyrojili do vstupnej haly.

No zrazu ho opäť niečo zastavilo na jeho rýchlej ceste - strieborná laň, ktorá naňho prehovorila Snapovým hlasom: „Príď rýchlo do Škriekajúcej búdy tunelom pod Zúrivou vŕbou. Splň svoju prísahu!" A potom zmizla.

Draco ostal na okamih nehybne stáť. Naozaj prišla chvíľa, kedy bude musieť splniť svoju Nezlomiteľnú prísahu, na ktorú ho Snape presvedčil?

Chvíľu sa pohral s myšlienkou, že bude pokračovať vo svojom úteku, no v tom momente ucítil zvláštne nutkanie vybrať sa smerom k vŕbe, ktorému sa nedalo vzpierať. Jeho nohy sa vzápätí samé rozbehli von, na školské pozemky a zamierili k starej vŕbe, ku ktorej sa práve v tom istom momente blížil aj Potter a jeho priatelia.

****

Snape vošiel do Škriekajúcej búdy a mimovoľne sa striasol, ani nevedel prečo. Ale tušil.

„Severus," ozval sa z vrchného poschodia Voldemort veľmi čudným hlasom. Znel krásne a príťažlivo a predsa mal z neho strach, akoby práve počul sirénu volajúcu na smrť. „Severus, poď sem," volal ho Voldemort prívetivo.

Snape stál na mieste a neodvažoval sa na moment ani len pohnúť. Mal strach, hoci nemal žiaden konkrétny dôvod myslieť si, že terajšie stretnutie s Temným pánom bude iné ako tie ostatné.

Mal len neurčité a veľmi silné tušenie, čo sa naňho chystá.

Zhlboka sa nadýchol, vydýchol a sám pre seba pokýval hlavou.

„Už idem!" zakričal a naozaj spravil pár krokov vpred, zatiaľ čo z habitu vytiahol jedinú starostlivo zazátkovanú fľaštičku. Na chvíľu ju podržal v rukách, prezrel si oproti svetlu jej číry obsah a opäť pokýval hlavou.

Potom ju náhle otvoril a s vedomím, že práve robí najriskantnejšiu vec vo svojom živote, do seba jej obsah na jeden dúšok nalial.

Ak sa čokoľvek pokazí, zomrie.

S bledou tvárou, s pocitom rastúceho strachu, s bijúcim srdcom a stále spotenejšími dlaňami vybehol rýchlymi krokmi nahor, kde zakrátko vošiel do neprívetivej miestnosti.

Draco, ponáhľaj sa... zaprosil ešte v duchu a potom už uzavrel svoje myšlienky a predstúpil pred Temného pána.

****

Draco liezol tmavým tunelom za Potterom a jeho priateľmi. Vedel, že sa musí ponáhľať a pritom sa neprezradiť, lebo by mohol všetko pokaziť. Stačila jediná chyba a obaja, Snape i on, prídu o život.

O chvíľu svetlo z Potterovho prútika zhaslo, ale zvuky ich opatrných pohybov a Grangerovej šepkanie počul. Liezol ďalej, až v šere zbadal Weasleyho nohy trčiace spod plášťa. Rýchlo zacúval naspäť a ukryl sa do jednej z mnohých priehlbín v nedokonalo vyhĺbených stenách tunela.

Doliehal k nemu veľmi tlmený zvuk Snapovho hlasu, ale nevedel rozoznať, čo hovorí. Jeho hlas občas na moment stíchol, inokedy získal na naliehavosti, ale zdalo sa, že rozhovor sa stále neobracia žiadaným smerom.

A potom zrazu začul takmer neľudský výkrik bolesti, prekvapenia a strachu!

Tušil, že Snape práve v tomto momente umiera, ale nemohol spraviť nič, len čakať.

Vtom začul šuchot kúsok od seba, ako Potter a jeho priatelia zrazu opustili svoju skrýš a vyrazili do miestnosti, kde Severus práve teraz ležal na zemi a prichádzal o život.

Chvíľu bolo ticho.

Ťaživé, neskutočné ticho.

Až sa zrazu ozval Voldemortov hlas. Rozliehal sa v hlavách všetkých ľudí naokolo, hovoril o boji, o hodine času a dohodol si schôdzku s Potterom v Zakázanom lese. Ako Draco Pottera poznal, tipoval, že tam do tej hodiny príde.

A keď opäť všetko stíchlo, začul zvuky vracajúceho sa Pottera a jeho priateľov.

Draco sa v panike rýchlo pritlačil k chladnej stene a so zadržaným dychom prečkal, kým jeden po druhom popri ňom prejdú bez a budú pokračovať ďalej za svojimi cieľmi. Sotva zistil, že je široko ďaleko sám, rýchlo vyliezol zo svojho úkrytu a s tlčúcim srdcom preliezol do miestnosti s nehybným Snapovým telom s prázdnymi očami a veľkou mlákou krvi pri jeho krku.

„Snape!" zvolal v panike a rýchlo priskočil k nemu.

Nereagoval, nehýbal sa, oči upieral do neznámych diaľok.

Okamžite si spomenul na Snapove slová, ktoré mu rezonovali v hlave od jedného hmlistého dňa: Keď budeš mať pocit, že ti pôjde o život, a tým nemyslím vo víre boja, zavolaj ma a vypi tento elixír. Nezachráni ti život, ale môže pre teba získať mnoho času, aby som to stihol ja, Pravdepodobnejšie však je, že to spravím ja a ty budeš musieť ísť za mnou. Keď sa ku mne dostaneš, môžem byť už mŕtvy. Ale nemusím... Spolieham na teba, Draco...

Mladý muž rýchlo vybral z vrecka malú hlinenú fľaštičku a rýchlo ju otvoril. Potom priložil hrdlo k nehybným Snapovým perám, vytiahol prútik a spamäti odriekal zaklínadlo, ktoré ho jeho bývalý profesor naučil.

Zrazu zbadal, ako tekutina prechádza z fľaše priamo do jeho úst... do hrdla... do žíl. O chvíľu už bola fľaška prázdna a Draco ju odložil bokom. Ďalšie zaklínadlo zacelilo ranu na jeho krku a to posledné sa postaralo, aby sa do nehybného tela dostal obsah fľašky, ktorú našiel v Snapových vreckách - krv doplňujúci elixír. Presne tak, ako ho to Snape takmer celý rok učil.

No všetka jeho snaha mohla byť zbytočná, ak neprišiel včas.

Draco si sadol vedľa Snapovho tela a mlčky čakal na výsledok. Nevedel, či sa dočká, nevedel, ako dlho musí pri ňom sedieť, než bude môcť vyhlásiť svoju snahu za márnu. A čas plynul. Tam vonku zúrila vojna, zatiaľ čo on v tichosti sedel a čakal. Už nemohol robiť nič iné.

Sme zviazaní obojstrannou Nezlomiteľnou prísahou. Ja som povinný pokúsiť sa zachrániť tvoj život a ty môj. I keď musím priznať, že to nie je práve férová výmena. Ty zomrieš oveľa ľahšie v boji a uvoľníš ma tak od akýchkoľvek záväzkov. Ale jeden nikdy nevie...

Draca zrazu z myšlienok vytrhol tichý zvuk ľahkého pohybu priamo pri ňom.

„Snape!" zvolal prekvapene a naklonil sa k nemu.

Nezdalo sa mu to len?

Naozaj mohol ten bláznivý plán s presne načasovaným Dúškom živej smrti, ktorý mal vyvolať dojem skutočnej smrti, odpútať pozornosť vraha a získať tak čas pre záchranu, fungovať?

No o chvíľu sa Severusove viečka naozaj zľahka pohli. A potom sa pohli i jeho pery a ruky a prsty na nich. Až sa nakoniec jeho oči zatvorili a opäť otvorili, ale už sa na svet nepozerali prázdnym, bezduchým pohľadom.

„Snape!"

„Ďakujem..." zašepkal namáhavo, zhlboka si vydýchol, sťažka zatvoril oči a zľahka sa usmial. „Ďakujem, Draco."

„Fungovalo to!" zvolal Draco nadšene, zatiaľ čo Snape jemne pokýval hlavou.

Sily sa mu vracali len postupne, elixíry ešte nestačili plne rozvinúť svoj účinok, ale on sa nesťažoval ani jedinou myšlienkou. Smrti sa vyhol iba o vlások a s takým rizikom, že skutočne mohol hovoriť o zázraku znovuzrodenia.

A predsa bol mŕtvy. Voldemort ho videl zomierať, Potter a jeho priatelia ho videli zomierať... pre obe strany bol mŕtvou figúrkou.

Výhodnejšie postavenie si už nemohol predstaviť.

Pomaly sa posadil a otočil sa na Draca.

„Musíme ísť," povedal napokon pomaly sa vracajúcim hlasom. Načiahol sa po svoj prútik, ktorý ležal na zemi neďaleko neho, s veľkou námahou vstal a prešiel k tunelu vedúcemu k Zúrivej vŕbe.

„Chcete sa zapojiť do boja proti Temnému pánovi? Ideme späť do hradu?" opýtal sa plavovlasý mladík zrazu a zastavil tak Snapa v polovici pohybu.

Severus sa naňho nenáhlivo otočil a zadíval sa mu do očí. Hľadel do nich dlho, akoby tam niečo hľadal, ale nebol drsný ani hrubý. Veľmi dobre si uvedomoval, že mu dlží svoj život a že túto dlžobu možno nikdy nesplatí.

„Obliviate," povedal zrazu ticho, akoby sám prekvapený vlastným rozhodnutím.

A potom sa zrazu náhle stratil v tuneli a nechal Draca zmäteného stáť v Škriekajúcej búde bez jedinej predstavy, ako sa tam dostal a prečo tam išiel, bez spomienky na ich dohodu a Nezlomiteľnú prísahu, ktorú si dali v jedno hmlisté ráno.

****

Snape stál dokonale ukrytý splývacím zaklínadlom v Zakázanom lese a sledoval scénu pred sebou. Plačúci Hagrid práve odnášal bezvládneho Pottera k hradu a všetci Smrťožrúti na čele s Temným pánom išli s ním.

Jeho a prsteň s Kameňom vzkriesenia ležiaci v tráve si nik ani len nevšimol.

Chvíľu ostal stáť, nehýbal sa. Mohol sa zapojiť do vojny, zaútočiť odzadu, pomôcť tak Voldemorta poraziť a nakoniec sa nechať oslavovať ako hrdina. No nič z toho nechcel...

Vtom mu pohľad padol smerom na malý zlatý prsteň s kameňom, ktorý ostal neďaleko od neho. A bez toho, aby musel uvažovať o tom, čo robí, urobil krok smerom k nemu. A potom ďalší a ďalší.

Zakrátko stál priamo pri ňom a díval sa naň. Vedel, čo je to za prsteň, vedel, čo dokáže kameň zasadený do neho a vedel, že je to presne to, čo už dlhé roky hľadal.

Druhá šanca.

Zohol sa, chytil ho do prstov a opäť sa napriamil.

Dlho ho držal, dlho sa naňho hypnotizovane díval, dlho ho otáčal v dlani, poťažkával, sledoval každý jeho detail...

...až ho zrazu konečne nastokol na prst a trikrát obrátil.

„Ahoj Lily, som rád, že si za mnou prišla," povedal napokon so širokým a šťastným úsmevom, aký na ňom už dávno nik nevidel.

Staršie poviedky a informácie o mne sú na www.hlavackova.sk