Zúrivý vietor šľahal do všetkého, čo mu prišlo do cesty, nevšímal si len malý domec vsadený no malebnej krajinky, ktorý chránila silná vrstva mágie. Stromy okolo neho sa knísali v rytme dúchania, oddávali sa jeho vášňam, niektoré dokonca od zlosti pukali a iné sa klaňali zemi svojimi starými vrcholcami.
Ruže zasadené koreňmi hlboko do zeme víchor ľahko povytrhával a rozniesol po krajine. Zrejme si myslel, že to bude najvhodnejší dar pre prázdne polia a okolité skaly, na ktorých sa ale kvety zdržali len chvíľu a ďalej putovali na vlnách vzduchu.
Okolitá príroda snáď už viac ani zdevastovaná nemohla byť. Povytrhávané stromy ležali v lese popri domci ako ceruzky pohodené pri vysokom peračníku, popri nich sa vynímala časť motora z traktora, z ktorého vytekal olej a pozornejšie oko by si všimlo tiež kusisko fólie, ktorú stihol vietor komusi ukradnúť a následne vopchať pod mohutný drúk.
Vonku to už pravidelne ochkalo, praskalo, lámalo a achkalo pod prudkými poryvmi vetra.
Čosi opäť zapraskalo a jeden z obyvateľov domčeka na podnet toho druhého náhle pristúpil k oknu, aby preskúmal situáciu.
„Bol to len strom,“ vzdychol a pozrel na ďalšiu osobu nachádzajúcu sa v izbe. Mala ohnivé vlasy, prenikavé oči a kolísala sa na prastarom kresle. V rukách zvierala drobný uzlík ukrývajúci najväčší zázrak sveta, ktorý momentálne spal.
„Sú to už týždne...“ povedala potichu hľadiac na Harryho. „Prečo sa nevie to prekliate počasie upokojiť?!“ Nahlas zakliala a pokračovala: „Susedovu strechu predvčerom zmiatlo ako kus papiera, tá naša ledva drží a keby nebolo Hermiony, asi by odfúklo aj Albusa. Neviem si predstaviť, ako by sme dopadli, keby sme neboli čarodejníkmi.“
„To-o-o ani ja,“ odpovedal Harry zívajúc.
„Harry...“ začala Ginny opatrne, „to počasie nie je dielom prírody.“ Snažil sa ignorovať Ginnyne výbuchy spomienok na Voldemortovu krutovládu, ktoré tento týždeň vrcholili. Nieže by jej Harry nedôveroval alebo podceňoval jej inštinkty, bol si ale istý (na rozdiel od svojej manželky), že to, čo sa vonku odohráva, nemá pôvod v temných silách. „Vieš dobre, že búrky nie sú ničím nezvyčajným.“
„Lenže to, čo sa práve deje, mi ho veľmi pripomína, Harry!“ Čosi jej napovedalo, že sa deje niečo zlé. A ona si tým bola istá. „Čo ak sa opäť vrátil? Za jeho čias veľa ľudí pomrelo... Fred, Lupin, Tonksová...“ vlhká slza jej pod návalom známych osôb, ktoré už viac nemohla osloviť, stekala po tvári.
„A ďalší pribudnú.“ Tá veta jej vyšla z úst bez toho, aby si ju premyslela. Jednoducho ju vypustila von, akoby ani nebola jej vlastnou myšlienkou. Náhle si dlaňou zakryla ústa a snažila sa potlačiť hnev na vlastnú opovážlivosť.
Aby nemyslela stále na to, ako sa jej predpovede (alebo to boli len domnienky?) vymykajú spod kontroly, opatrne sa postavila, pričom sa snažila nezobudiť spiace dieťa, a zamierila ku schodisku. Pomaly kráčala po stonajúcich schodoch, až napokon otvorila dvere do detskej izby a pristúpila ku kolíske, ktorá trónila v jej strede.
Položila mrviace sa zababušené dieťa na jemný matrac, pobozkala ho na čelo a vyšla z miestnosti.
„Ligvinnium,“ povedala mieriac prútikom na kľučku. „Nikto ti neublíži. Si v bezpečí, maličká.“ Bola si istá, že okrem tých najmocnejších ho žiaden čarodejník (samozrejme okrem nej) neprelomí.
Zabezpečila takto aj ostatné izby, aj keď v nich nikto nebol, keďže všetci ostatní práve študovali v Rokforte, a lenivo zostupovala dole k Harrymu.
Materinský inštinkt Ginny už niekoľko dní vravel, že nie všetko je v poriadku. Táto šialená, už viac ako týždeň trvajúca búrka, pár zmiznutí a záhadné úmrtie Derila O´Toola, Kingsleyho druhého osobného asistenta, neveštilo nič dobré.
Denný prorok prinášal síce aktuálne informácie, ale nedalo sa mu plno dôverovať. Nie po tom, ako sa jeho šéfredaktorkou stala Rita Skeeterová, ktorá ani po desiatich rokoch nezabudla na Harryho a jeho dávne dobrodružstvá. Každý mesiac obletovala Godricovu úžľabinu, len aby si opäť vypočula, že Harry a vôbec nikto z rodiny o ďalšiu publicitu nestojí.
Ginny zostúpila zo schodov a podišla k Harrymu.
„Idem k mame, nemôžem to tu vydržať,“ povedala stiesnene. Cítila sa ako v zlatej klietke – von ísť kvôli vrtochom počasia nemohla, všetky čarodejnícke inštitúcie okrem ministerstva a Rokfortu boli z technických príčin (lepšie povedané kvôli počasiu) zatvorené, a vydať sa v týchto časoch navštíviť nejakú známu alebo známeho, by bolo nanajvýš netaktné. Preto sa rozhodla, že pôjde pozrieť rodinu, týždeň totiž neboli v kontakte, keďže sovu by do toho živelného zmätku nepustila a začínala sa báť, či sa niekomu z bratov alebo rodičov niečo nestalo.
„Dávaj na ňu pozor,“ upozornila Harryho, vtisla mu pusu na rozlúčku, vhodila do krbu hop-šup prášok a zmizla v plameňoch vyslovujúc „Brloh!“
„Neboj sa.“ Harry zostal sedieť v obývačke, odpil si z kávy a svoj pohľad uprel na okenicu, ktorá sa nebezpečne triasla. Vonku bolo počuť ďalšie zapraskania, zrejme boli porazené ďalšie stromy.
Rýchly pohyb za oknom ho vytrhol z úvah, kedy sa vonku konečne vyčasí.
„Bombarda maxima!“ zakričal mocný ženský hlas za dverami, a než sa stihol Harry spamätať, postava vošla do domu a znehybnila ho verbálnym zaklínadlom.
Pomalým pohybom prešla popri Harrym, ako keď si lev obzerá svoju bezmocnú, takmer mŕtvu korisť, a potom sa začala smiať prenikavým smiechom zamrazujúcim až po špik v kosti.
Harryho sa zmocnila panika. To praskanie pred chvíľou neboli lámajúce sa stromy, ale prelomenie magického zabezpečenia domu, čo sa okamžite začalo prejavovať na chabej stavbe – okná sa strašidelne roztriasli, jedno z nich dokonca prasklo a ďalšie sa otvorilo, aby privítalo chlad. Dom sa začal v základoch otriasať, až taká silná bola víchrica, a zhora bolo počuť rev drobného bábätka.
„Dosť už,“ povedala postava zahalená v starom čiernom habite s kapucňou. Akonáhle odznela posledná hláska jej šialeného hlasu, sa mraky stiahli a spod nich vykuklo nedočkavé slnko. Práve sa chystalo zapadnúť.
Postava sa ďalej rozhliadla po izbe, prechádzala sa po nej, akoby prišla na návštevu.
Na rímse kozuba našla pohyblivé fotky znázorňujúce život Harryho rodiny, a pri pohľade na fotku Siriusa Blacka chladne poznamenala: „To boli časy... Lord Voldemort vtedy ešte žil,“ vravela so zanietením. „Bol by ovládol celú ríšu čarodejníkov.“ Jej hlas začal naberať na rozhorčení. „A keby len to, celý svet by mu kľačal pri nohách!“ Bola nahnevaná, veľmi nahnevaná za to, že prišla o svojho pána... Áno, to ona mu bola najvernejšia, to ona zaňho obetovala niekoľko rokov v Azkabane. Len preňho zabila toho všivavého zradcu krvi, Blacka. Milovala ho. Milovala svojho pána, bola by preňho zašla až na koniec vesmíru a doniesla mu to, čo by chcel.
„Bellatrix,“ vzhliadol Harry k postave a nechcel uveriť vlastným slovám.
„Presne tak, Potteríček,“ odpovedala mu posmešne. „Koho si čakal? Narcissu alebo nebodaj madam Rosmertu pod vplyvom imperiusu?
Pravdaže som to ja, ty hlupák!“ rýchlo k nemu priletela a schňapla ho za vlasy, až Harrymu z očí vytreskli slzy, keď mu ich pár nechtiac vytrhla.
„Och, prepáč.“ A s úsmevom ich hodila do koša. „Zaobídeš sa aj bez nich,“ dodala milo, pričom ho masírovala na hlave. „Toľko času prešlo, odkedy som zomrela...“ začala rozprávať svoj iste zaujímavý príbeh, ale Harry ju prerušil: „Ako to, že žijete? Myslel som, že pani Weasleyová takú zelinu ako ste vy poslala naveky do hrobu.“
„Dobrá burina nikdy nevyhynie,“ utrúsila a začala sa smiať na vlastnom postrehu. „Naozaj si si myslel, že iba Temný pán má svoje horcruxy?“
Harrym prebehla triaška. To snáď nie je možné.
Detský plač ozývajúci sa zhora začal utíchať.
„Voldemort bol príliš sebecký na to, aby sa o niečo také podelil s tebou,“ odvrkol Harry.
„Ako sa opovažuješ o ňom takto hovoriť?! So mnou sa delil o všetko, Potter!“
„O všetko...“ zopakovala po chvíli neprítomne hľadiac na Harryho.
„Ráno, v deň, keď zomrel,“ srdcervúco zavzlykala (pričom mal Harry sto chutí jej napľuť do tváre, ale radšej sa zdržal), „mi povedal o všetkom. O tom, ako sa o nich dozvedel, kam tie svoje poskrýval. Prezradil mi aj to, ako sa dajú vytvoriť.“ Spod kapucne jej zažiarili oči a začala sa chvieť. „A ja som si, samozrejme, jeho vedomosti o horcruxoch a jeho rady vzala k srdcu; uspela som,“ pridusene sa zasmiala, hrdá na svoje víťazstvo.
Prútik si strčila do útrob svojho habitu a po chvíli si zo seba sňala kapucňu. Harry zočil jej tvár.
Mala veľmi bledú pokožku, nikde náznak zdravej, ružovej farby. Namiesto očí mala podobne ako Voldemort hadie štrbiny, z ktorých svietili prenikavé modré oči a nemala nos, iba čudné nozdry. Harrymu ho ale veľmi pripomínala, a keby si odmyslel havranie kratučké kučeravé vlasy, bol by povedal, že pred ním opäť stojí lord Voldemort.
Potlačil nutkanie dáviť, a radšej sa pozrel von oblokom, za ktorým zbadal krajinu upadajúcu do pokojnej noci. Prvej za posledný mesiac.
„A teraz stojím tvárou v tvár človeku, legende, ktorá mu privodila smrť. Môjmu vzoru, mojej krvi.“ Náhle sa zmenila jej nálada. Harrymu to pripadalo, akoby sa každou vetou menil jej postoj k danej chvíli. Vrhla naň pohľad plný nenávisti a hnusu, a Harry jej ho rád opätoval. Napokon sa ale pod prívalom spomienok na to, čo mu táto žena spôsobia, odtiahol a úpenlivo sa snažil vymyslieť spôsob, ako sa z tohto väzenia dostať.
Najradšej by bol zakričal na Ginny, nech príde a zabije tú zmiju. Vedel ale, že by to bolo zbytočné, jeho hlas by neodnieslo ani po blízky les, nieto ešte k Brlohu.
Zdalo sa, že Bella ďalej nemieni pokračovať v rozhovore, a tak podišla ku schodom. Plač dieťaťa už takmer nebolo počuť.
„Harry, tak teda ďalšie?“ spýtala sa a párkrát si cmukla, akoby si na bábätku chystala pochutnať.
„Neopováž sa jej dotknúť!“ vyprskol a pocítil nový príval adrenalínu v žilách. Nedovolí viac, aby ublížila členovi svojej rodiny, aby ublížila hocikomu. „Neopováž...“ hlas ho zradil, mohol sa len bezmocne pozerať na to, ako si mierne dvihla dlhú sukňu a pustila sa na krátky vzostup na poschodie domu.
„Neboj sa, nič jej neurobkáááám,“ zanôtila si cestou. Harry si bol istý, že klame.
Bellatrix Lestrangeová pomaly kráčala po schodoch, každý jej krok sa ozýval v miestnosti. Cestou hore si prezerala ďalšie fotky, ale nezastala ani pri jednej. Vychutnávala si to; tešila sa, že Harry Potter trpí a ešte aj trpieť bude.
Nedočkavo pristúpila k dverám a akonáhle sa ich dotkla, odhodilo ju späť na schody, pričom sa ďalej skotúľala až po stenu, kde zastala.
Harry začal pevne dúfať, že omdlela, v tom lepšom prípade, že je mŕtva. Zdanie ale klamalo, a Bella sa – síce s námahou, ale predsa – postavila a vzdorujúco podišla tesne k dverám, zašepkala akési protizaklínadlo k ochrane a dvere sa s vrzgotom otvorili.
„Nie! Opováž sa jej čo i len skriviť vlas!“ počula Harryho zdola, no nad jeho vyhrážkou sa len chabo usmiala.
Vstúpila do izby, spod habitu si znovu vytiahla prútik a prezerala si miestnosť.
Okolo stien stáli typické komody a skrine, izbica bola potapetovaná metlovým vzorom a po zemi sa váľali hračky. V strede toho neporiadku sa zjavne pod vplyvom kúzla hojdala kolíska, potichu narážala na podlahu, pričom vydávala slabý piskľavý zvuk, ktorý Bellu rozčuľoval.
Zelený záblesk svetla sa odrazil na všetkých postriebrených predmetoch v izbe a ihneď zanikol. Bellatrix opatrne pozrela do kolísky, a keď si bola istá, že svoju prácu vykonala dôkladne, vyšla z miestnosti a o chvíľu sa objavila na prvom poschodí.
Harry ešte stále stál pri pohovke ako plastový vojak životnej veľkosti pripravený na to, aby ho mohlo nejaké megadieťa vziať do rúk a mechanicky ohýbať jeho končatinami. Po tvári mu stekal pot, dychčal a nezmohol sa ani na slovo. Pri pohľade na odraz Neodpustiteľnej kliatby mu oči zaplavili slzy. Zlyhal na celej čiare. Sľúbil Ginny, že si dá na seba, ale predovšetkým na ich ďalšiu dcéru pozor, ale pochybil. Nebral jej inštinkty vážne. Chcel zomrieť a pykať za svoju chybu.
Bellatrix akoby vytušila jeho túžbu, s úškrnom ho slabo posotila, čím ho zhodila na zem a Harry cítil, akoby celý popraskal. „Nie, tak skoro nezomrieš, Potter,“ prechádzala okolo neho ako mačka okolo horúcej kaše, až si k nemu sadla a pritisla si pery k jeho uchu.
„Prídeš o všetko,“ zopakovala tíško slová Voldemorta spred niekoľkých rokov, „a budeš trpieť za to, že si ho zabil.“ Zdvihla sa od Harryho a mávnutím ruky zrušila kliatbu, ktorá ho spútavala.
Na toto čakal, konečne má voľné ruky a môže sa pomstiť. Nadľudskou rýchlosťou vytasil zo zadného vačku riflí prútik a na celú izbu zakričal: „EXPELIARMUS!“
Bellatrix jeho slabý pokus o odzbrojenie lenivo odrazila mávnutím ruky; vyletela do vzduchu a nebojácne Harryho schytila za rameno, až mu doň zaryla nechtami. Prútik mu ako meč drsne pritisla k hrdlu. „Tak ako som dnes večer zabila to decko,“ potichu artikulovala, „zabijem aj ostatných členov tvojej rodiny. Aby si pochopil, akej chyby si sa dopustil.
Ale najprv,“ povedala akýmsi iným, vzrušenejším tónom, „si preveríme, ako si sa od tvojho posledného stretnutia s Pánom zla zlepšil v mágii.“ Elegantne trhla prútikom a vyčarila ním do vzduchu kruh, čím odhrnula k stenám všetok nábytok.
Preplávala miestnosťou a zakotvila na opačnom konci izby tak, aby stála čelom k Harrymu a čakala, čo urobí.
Harry kypel hnevom a zlosťou, ako ešte nikdy. Pred sebou videl vynovenú tvár hybrida, ktorý vyvraždil mnoho členov jeho rodiny. Vďaka nemu a ostatným prívržencom Voldemorta sa nemohol už nikdy porozprávať s Lupinom či Tonksovom, ani s Moodym alebo Dobbym.
Sirius, malá Alise... Všetky tie tváre sa mu nahrnuli pred oči, akoby v ňom chceli náročky vyvolať dávno pochovaný, ale stále prebývajúci hnev.
Ruku zdvihol vysoko do vzduchu a...
„CRUCIO!“
„Expeliarmus,“ reagovala na prichádzajúce zaklínadlo Bellatrix.
Červený a modrý lúč sa spojili, vytvorili nádherný kontrast hnevu a pokoja zobrazený v hrubej niti, uprostred ktorej prebývala drobná guľôčka. Striedavo sa približovala raz k Harryho, raz k Bellatrixinemu prútiku, a keď ju to odrazu prestalo baviť, gulička prerušila spojenie medzi prútikmi.
Bellatrix bola v šoku, a Harry to využil.
„Nehýb sa!“ zvreskol na celý dom a víťazoslávne pristúpil k Bellatrix. Surovo ju kopol z celej sily do tváre, pričom jej vybil niekoľko zubov.
Sila jeho kopu ju prinútila sklopiť hlavu, aby mohla vypľuť krv, ktorá sa jej nahromadila v ústach.
Pomaly, ale trpezlivo, sa na Harryho pozrela, a napriek tomu, že jej aj odkiaľsi z čela vytekala krv, videla jeho uplakané oči plné bolesti a túžby po pomste.
„Už nikomu neublížiš!“ povedal Harry a namieril na ňu prútik, pripravený pod vplyvom zloby, hnevu a útrap vyriecť slová privolávacie smrť.
A práve vo chvíli, keď sa ktosi primiestnil, vo chvíli, keď ktosi zreval „Harry, nie!“, v tom momente, keď Harry už nedokázal zastaviť prúd slov vyslovujúcich Avadu Kedavru, nechtiac namieril prútik na príchodzieho.
Ginny...
Harrymu uviazli na chvíľu hlasivky v hrdle, namáhavo skočil k svojej žene, akoby čakal, že stihne dobehnúť vlastnú kliatbu a v najlepšom prípade zasiahne jeho...
Bolo ale neskoro. Zelená vlna energie zasiahla bytosť priamo do tváre a zhodila ju na zem, kde zostala v čudnom uhle ležať, aby sa už nikdy, nikdy nepostavila.
Harrymu pred očami prebehol rad obrazov. Ginny a on, ich prvý bozk, prvá noc, pôrod ich prvého potomka... Spomienky na Tajomnú komnatu, noci a dni strávené v klubovni, doma pri kozube... Jej zvonivý smiech rozliehajúci sa po celom dome, spoločné chvíle v zahraničí pri Medových týždňoch. To všetko bolo preč.
Život sa mu rozpadol v priebehu hodiny. Prišiel o svoju druhú dcérku a následne na to vlastnou vinou o manželku. Myslel, že ho roztrhne príval spomienok a krokodílích sĺz, chcel kričať a surovo roztrhať Bellatrix na márne kúsky.
„GINNY, NIE, GINNY!“ Harry pribehol ku svojej manželke so slzami po celej tvári, rýchlo si k nej sadol a vzal si ju do náruče. „Nie... nie...“ vzlykal, až sa jeho náreky ozývali po celej izbe. „Čo som to urobil, čo som to...“ opakoval hystericky, pričom sa neunúval zadržať neutíchajúci prúd sĺz.
Prešla ešte polhodina, pokým sa z toho spamätal natoľko, aby mohol vnímať realitu. Ginny a Alise sú mŕtve... to všetko kvôli Bellatrix.
„Nie,“ povedal neprítomne a pozrel na miesto, kde predtým ležala Bellatrix. Už tam nebola.
O mnoho míľ ďalej si Siriusova sesternica sadla pokojne do kresla a popíjala čaj, akoby prežila úplne normálny deň.
Usmiala sa pri pomyslení na to, čo asi práve robí Harry Potter. Tak rada by s ním zostala v tej miestnosti, ochotne by počkala niekoľko mesiacov, až by sa v dverách neobjavili jeho ďalšie deti, a aj tie by putovali za jej bratrancom, Potterovým ďalším humusákom a manželkou.
V mihotavom svetle krbu – jediného zdroja svetla v izbe – bolo vidieť, ako odložila šálku na bohato zdobený podnos. Sedela na storočnom, moľami prežranom kresle a pred sebou mala starú súpravu krištáľového šachu. Iba pred chvíľočkou si ju celú rozložila, a keď si bola istá, ktorá figúrka je u bielych dáma, surovo sa zahnala rukou, až sa postavička rozbila. Predstavila si, akoby tie črepy boli kusmi Ginnyinho tela a odhalila rad počernených zubov.
Už-už sa chytala odísť, keď si odrazu na čosi spomenula. Vyčítala si, aká je zábudlivá, vrátila sa k šachovnici a zhodila ďalšiu figúrku. Pešiaka.