Index

Kapitola 1: Snape
Kapitola 2: Hermiona

Kapitola 1: Snape

Všimol si, že jej ruka bola zase hore. Chvíľu rozmýšľal, či ju jednoducho odmietne brať na vedomie a vyskúša tak jej trpezlivosť a svalovú výdrž, no potom si to rozmyslel. Vedel, že oboje nemá hraníc. A napriek tomu, že už nemávala rukou tak protivne, ako v prvom ročníku, mohol si byť celkom istý, že ju nedá dolu, kým jej nepokývne.

„Prosím, slečna Grangerová?“ oslovil ju. Zamračil sa na ňu ako zvyčajne, i keď si uvedomoval, že Hermiona si nebude všímať ani to. Desil sa tej chvíle, keď sa strach študentov z neho vytratí a rozplynie do neúcty. Zvyčajne sa tak stalo niekedy počas posledných dvoch rokov, no nanešťastie preňho, Hermiona Grangerová bola popredu aj v tomto smere – prestala sa ho báť už ako tretiačka na Rokforte.

„Ja chcem len k tomu, čo ste napísali o získavaní drte z rohu dvojrožca, totiž, je to…“ a pomaly stíchla.

„Ako slečna Grangerová?“ opýtal sa zostra. V mysli rátal, koľko bodov by jej mohol strhnúť bez toho, aby musel znášať hnev Minervy McGonagallovej.

Dievča sa zatvárilo rozhorčene a niečo potichu povedalo. Začala mu dochádzať trpezlivosť. Odkráčal k lavici, o ktorú sa delila s Weasleym a uprene na ňu zvysoka pozrel.

„Prosím, podeľte sa o to so zvyškom triedy. Všetci čakáme na vašu bezhraničnú múdrosť,“ riekol a v hlase mu už nezaznieval hnev, ale jemné tóny výsmechu. Zdalo sa, že je urazená jeho blahosklonným tónom a on s hrôzou spozoroval, že namiesto toho, aby ju usadil, ako plánoval, jej len dodal sebavedomia.

,Do čerta s tými Chrabromilčanmi a ich odvahou,’ pomyslel si, keď mierne pozdvihla hlavu a pozrela mu do očí.

„Je to zle, pán profesor. Napísali ste na tabuľu, že dvojrožcov možno nájsť v Británii, ale nachádzajú sa len v Rusku a Peru. Je to jeden z dôvodov, prečo je drť z ich rohov taká drahá ingrediencia,“ povedala.

Prekvapene na ňu zízal a potom mu začala vrieť krv v žilách. Inštinktívne siahol po prútiku, keď si spomenul, že preklínaním študentov sa pohŕdalo.

„Spomedzi všetkých nehanebných a drzých… Len zato, že vás občas nazvem vševediacou bifľoškou neznamená, že naozaj verím tomu, že viete všetko,“ zavrčal. „Strhávam dvadsať bodov Chrabromilu za nedostatok rešpektu a neschopnosti prečítať text, ktorý som vám uložil.“

„Ale pane,“ zaprotestovala.

„A dnes večer zostávate po škole,“ dodal naviac. „A teraz všetci späť do práce!“

Všetky hlavy v miestnosti sa neochotne obrátili späť ku kotlíkom, zatiaľ čo Snape stroho kráčal popri laviciach. Počul, ako sa Malfoy a jeho kamaráti hihňajú na jej potupe a videl, ako sa ju Weasley pokúša utešiť. Všimol si, že jej tvár bola celá červená a po líci jej padali dve drobné slzy priamo do elixíru.

„Dajte sa do roboty, Weasley,“ vyštekol, keď znovu zastal pred ich lavicou.

„Vaše fňukanie je odpudzujúce a detinské, slečna Grangerová. Zničíte svoj elixír, ak doňho neprestanete plakať a veľmi nerád by som videl, ako nesplníte dnešnú úlohu po tom všetkom, čo ste už za túto hodinu dosiahli,“ povedal ticho a neľútostne. Neopätovala mu jeho prenikavý pohľad, ale vzdorovito si rukávom habitu utrela oči.

Snape sa narovnal a vrátil sa k svôjmu stolu s pocitom triumfu. Ukázal Grangerovej, kde je jej miesto, a ak by Chrabromil prišiel o ďalších desať bodov, mohol by Slizolin postúpiť dopredu. Mal pocit, že by tých desať bodov mohol ešte niekde strhnúť. Dnešný deň môže byť napokon celkom fajn.
________________________________________________________________________________________________________________________________

Zvyšok dňa strávil vymýšľaním úloh, ktoré by mohla Grangerová robiť po škole. Rozmýšľal, že ju nechá robiť niečo podradné ako drhnúť kotlíky bez čarovania alebo leštiť Sieň slávy, no nakoniec sa rozhodol, že ak má niekedy dostať ponaučenie, musí byť donútená vidieť svoje správanie v pravom svetle.

„Napíšete esej na šesť stôp pergamenu o úskaliach nehanebnej domýšľavosti. Definujete a rozoberiete ju a uvediete príklady, vrátane toho vášho, dnes v triede. To bude vaším trestom nateraz. Potom napíšete ďalšiu esej na dvadsať stôp o vlastnostiach drte z rohu dvojrožca a odovzdáte mi ju vo štvrtok,“ povedal jej v ten večer.

„Ale, pán profesor, blížia sa MLOK-y a potrebujem sa na ne pripraviť!“ namietla.

„Dovtedy máte ešte tri týždne času! A na to ste mali myslieť pred vaším dnešným divadielkom v triede.“

„Stojím si za tým, čo som povedala, pán profesor.“

Jej nepretržitý vzdor ho ohromoval. Posmešne na ňu pozeral, hrýzol do nej a ponižoval ju pred všetkými spolužiakmi. Strhol jej body a nechal ju po škole, no napriek tomu neochabovala vo svojej viere, že má pravdu a on sa mýli.

„Učil som elixíry skôr, než ste sa narodili, vy drzé dievčisko,“ vyprskol. „Naozaj si myslíte, že ste akosi získali nado mnou navrch, keď sa jedná o znalosť prísad do elixírov?“

„Nie, pane,“ odpovedala.

„To je dobre.“ Obrátil sa, aby ju zanechal jej práci, a nahlas si zavzdychol, keď ju začul znovu prehovoriť.

„Ale myslím si, že materiál, z ktorého čerpáte je zastaralý.“ Zvrtol sa k nej, habit preletel okolo neho.

„Chcete povedať, že som starý?“ dožadoval sa odpovede.

„Nie… nemyslela som tým… ja…,“ pokúšala sa o odpoveď. Jej jachtanie ho trocha upokojilo a náhle dostal nápad.

„Navrhujem vám stávku, slečna Grangerová,“

Prekvapená tou náhlou zmenou vystupovania k nemu vzhliadla.

„Stávku, pane?“

„Áno, ak mi podáte dôkaz, že máte pravdu a ja sa mýlim, vyhrali ste. Ak to však nedokážete, vyhrávam ja,“ objasnil.

„Ale čo vyhrám?“

„To ste si tým taká istá?“ opýtal sa v úžase nad jej neotrasiteľným sebavedomím.

„Nepristúpila by som na to, keby som nebola, pán profesor.“

„Takže súhlasíte?“

„Áno, o čo sa stavíme?“

„Domnievam sa, že by som vám mohol vrátiť body, o ktoré ste dnes prišli, pokiaľ a jedine v prípade, že dokážete, že máte pravdu.“ Zaistil, aby v celej vete neboli pri sebe slová „ja“ a „mýliť sa“. Štítil sa pripustiť si, že chyboval, i keď v tomto prípade si bol istý, že k tomu nedôjde. Ponižovanie slečny Grangerovej si rozhodne užije.

„To netreba. Získala som tie body späť na čarovaní,“ odvetila.

Takže to vysvetľovalo, prečo aj potom, čo strhol ďalších pätnásť bodov chrabromilskému tretiakovi, Slizolin pri večeri stále zaostával v medzifakultnej súťaži. Vyzeralo to tak, že napriek všetkým jeho snahám príde jeho fakulta o prvenstvo už siedmy rok po sebe.

„Navrhujem niečo hodnotnejšie než len body, pane.“

„A to?“

„Keďže vyzeráte taký odhodlaný naučiť ma niečo o nehanebnej domýšľavosti, myslím, že práve tou by sme mohli začať.“

„Nuž, počúvam vás,“ povedal a pokynul jej rukou, aby pokračovala. Toto môže byť ešte lepšie, než si myslel. Keby vyhral túto malú stávku, mohol by zaistiť, aby už nikdy viac nezdvihla ruku v jeho triede.

„Ak vyhráte, vyhlásim pred všetkými vo Veľkej sieni, že ste tým najlepším učiteľom, aký kedy na Rokforte učil.“

Tá myšlienka sa mu páčila. Predstavil si, ako sa budú tváriť ostatní, hlavne McGonagallová a Vectorová, po tom, čo Grangerová prizná, že jej najobľúbenejším profesorom je ten umastený učiteľ elixírov.

„A ak vyhráte vy?“ spýtal sa.

„Potom všetkým pri večeri oznámite, že som najlepšia študentka, akú ste kedy učil.“

To už nevyzeralo tak lákavo. V skutočnosti nemal rád nikoho zo svojich študentov. Zopár Bystrohlavčanov by aj ušlo, no každodennou skúškou trpezlivosti ho podrobovali aj jeho vlastní Slizolinčania. Rozhodne nemal v úmysle vyhlásiť, že najlepší študent, akého kedy učil, je z Chrabromilu.

„Prijímam, no mám jednu podmienku. Ak vyhrám, už nikdy v mojej triede nezdvihnete ruku, ani mi nepoložíte otázku.“ Sledoval, ako sa jej tvár zvraštila od hnevu.

„Sotva môžem pomyslieť…“

„Len pomyslite na to, akú získate záruku, že sa už nikdy viac nedostanete do situácie, ako je táto, slečna Grangerová,“ prerušil ju.

„V poriadku,“ podráždene odvrkla, „ale ak vyhrám ja, potom mi musíte sľúbiť, že ma vyvoláte ihneď, lenčo ju zdvihnem. Niekedy ma tá ruka fakt začína bolieť.“

„Môžete ju zložiť,“ podotkol. Neodpovedala, len naňho gánila.

„Tak dohodnuté?“ spýtal sa a napriamil k nej ruku. Pozrela na okamih na ňu a potom zdvihla oči k nemu, než ju napokon prijala a potriasla si s ním ruku.

„Dohodnuté, pán profesor.“ Chvíľu tam rozpačito stáli a hľadeli na seba, ani jeden si nebol istý ďalším pohybom.

„Tak sa dajte do práce,“ povedal nakoniec. „Chcem tých šesť stôp ešte dnes.“

„Čože?!“ spýtala sa pobúrene. „I tak musím zostať po škole! Myslela som…“

„Že čo? Že vaša malá stávka vás zachráni pred trestom? To si nemyslím. I keby ste mali pravdu, rozhodli ste sa na to upozorniť pred celou mojou siedmackou triedou pripravujúcou sa na MLOK-y. Bolo to neúctivé a prejavili ste tým určité pohŕdanie mojími osobnými názormi, čím ste ma urazili. A teraz sa dajte do práce!“

Kým nahnevane písala, sedel pri stole a listoval si v knihách o elixíroch. Keď konečne našiel, čo potreboval, bezstarostne prešiel k miestu, kde slečna Grangerová sedela a písala esej. Nahliadol ponad jej plece. Nezaprela sa, napísala viac než vyžadoval a zdalo sa, že končí. Všimol si však, že udalosť v triede spomína len v krátkom odseku.

„Prosím,“ podala mu esej do ruky, „som hotová.“

„A to je len…“ pozrel na hodinky na stene, „polnoc. Dúfam, že nemáte príliš veľa úloh.“

„Smiem odísť?“

Zistil, že jej predstieraná slušnosť ho dráždi a neprial si nič viac len, aby odišla. Ale až po tom, ako sa pozrie na jeho knihu.

„Ešte nie,“ povedal a položil pred ňu knihu. „Nalistujte si stranu 687 a prečítajte si druhý riadok tretieho odstavca.“ Nedôverčivo naňho zahliadla, ale urobila, čo jej prikázal.

„Na rozdiel od jednorožcov, dvojrožce sú zriedkavejšie, ale menšie populácie sa stále vyskytujú v južných oblastiach Walesu, Sibérii a Andách,“ prečítala nahlas.

„Tak vidíte, slečna Grangerová, vy ste tá, kto sa mýlil.“

„Ale ja viem, že som to niekde čítala…“ hovorila viac pre seba než k nemu. „Môžem si tú knihu požičať, pán profesor?“

„Na dva dni, slečna Grangerová. Máte dva dni a potom očakávam vaše vyhlásenie vo Veľkej sieni.“
________________________________________________________________________________________________________________________________

Nemyslel, že by počas tých dvoch dní opustila knižnicu. Popri náročných hodinách a písaní dlhočiznej eseje, ktorú jej zadal, tonula v hromadách pergamenu a zaprášených zväzkoch kníh.

Plný veľkých očakávaní sa tešil na večeru vo štvrtok.

„Aký máš dôvod, že sa takmer usmievaš, Severus,“ zahrkútala Minerva, protivne ako obvykle, keď zaujal svoje miesto pri učiteľskom stole. No potom odrazu zvážnela. „Koľko bodov si strhol tentokrát?“

„Žiadne, ty bosorka,“ odfrkol pohrdlivo. Nebola to však pravda. Strhol 36 bodov Chrabromilu, čo síce nebol jeho osobný rekord, ale nebolo to zas ani na škodu. Lež skutočnú príčinu svojej povznesenej nálady jej nemohol vyjaviť. Mohla by to povedať Albusovi a určite by sa tomu pokúsila zabrániť.

„Nebývaš taký veselý po celom dni strávenom vyučovaním len tak pre nič, za nič,“ oborila sa naňho a opätovala mu jeho nasupený pohľad. Preušil ich hlasný cinkot skla.

„Umm, ak dovolíte,“ začul prehovoriť Grangerovú, zatiaľčo vidličkou cinkala o okraj svojho pohára. Dokonca aj teraz si zachovala prehnanú sebaistotu, jej hlas nikdy nestratil ten panovačný podtón vševeda. Sediac na krajíčku, čakal.

„Chcem len všetkým oznámiť, že dnešný deň je Rokfortským dňom učiteľov a myslím, že je najvyšší čas, aby sme všetci ocenili profesora Snapea – najlepšieho učiteľa, akého Rokfort kedy videl.“

Všetci sa otočili a zízali na ňu. Lyžičky s rachotom popadali na dlážku a ich hlasné rinčanie bolo jediným zvukom, ktorý sa ozýval v stíchnutej sieni. Podaril sa jej zázrak, ktorý predtým videl uskutočniť len riaditeľa – primäla miestnosť plnú hlučných a hladných tínedžerov, aby stíchla.

„Dobre, tak…“ zajachtala a stratila sebadôveru. „Takže… nabudúci mesiac máme ďalší deň učiteľov, takže vás prosím, aby ste mi do tridsiateho oznámili, koho navrhujete. Eh… ďakujem.“ Rýchlo sa posadila.

V sieni sa rozpútal hurhaj, študenti pokračovali v rozhovoroch, v ktorých prestali, keď ich Hermiona prerušila a debatovali o jej vyhlásení.

„Aký skvelý nápad!“ začul Snape, ako volá Flitwick smerom k Minerve.

„To áno, len by ma zaujímalo, prečo bol Snape prvým nominovaným,“ riekla trpko. Snape sa v duchu usmial. Žiarlila presne, ako dúfal.

„Myslím, že je to jasné. Som očividne podceňovaný,“ zachmúril sa. „Bolo na čase, aby si niekto naokolo uvedomil moju cenu, len škoda, že to musel byť niekto ako Grangerová.“

Rýchlo dojedol a odišiel, len sa za ním habit zavíril. Až keď bol sám vo svojej pracovni a známkoval práce, dovolil si usmievať sa pri pomyslení na udalosti dnešného večera. A mohol sa tešiť na tri týždne nerušené otázkami Grangerovej. Škoda len, že ho to nenapadlo skôr, nemusel byť toľké roky vystavený jej neprestajným provokujúcim otázkam. Nuž, aspoň si to musí poriadne užiť, kým bude čas. Zo snenia ho vyrušilo klopanie na dvere.

„Voľno!“ vyštekol. Dvere sa otvorili a odhalili objekt jeho myšlienok.

„Á, slečna Grangerová, rád by som vám poďakoval za tú česť byť prvým nominovaným vášho dňa učiteľov. Bolo to od vás veľmi vynaliezavé.“

„Nie je zač, pán profesor,“ preniesla ľadovým tónom. „To je zhodou okolností aj dôvod, prečo som prišla.“

Zmätene sa na ňu pozrel.

„Je po stávke. Ja som vyhral a vy ste prehrala. Mal som pravdu a vy ste bola na omyle. Čo ešte k tomu máte?“ spýtal sa.

„Toto,“ strčila mu knihu do rúk. „Strana 567, piaty riadok tretieho odstavca.“

Vzal si od nej knihu, ale neotvoril ju.

„Čo to má znamenať, slečna Grangerová?“

„Len si prečítajte piaty riadok v treťom odstavci na strane 567,“ povedala pomaly.

Zamračene nalistoval tú stranu a začal čítať: „Populácií dvojrožcov za posledné polstoročie ubúdalo, takže získať ich rohy je ešte náročnejšie než predtým. Stáda, ktoré obývali hory na juhu Walesu, úplne vymizli kvôli zásahom muklovského obyvateľstva a nedostatku dostupných zdrojov potravy.“

Razom prestal.

„Nemôžem uveriť tomu, že som to nenašla skôr, ale vedela som, že som niekde čítala, že v Británii sa už nevyskytujú žiadne dvojrožce. Len som si nemohla spomenúť, kde to bolo, a potom ma zrazu po večeri napadlo, aby som sa pozrela do jednej z tých kníh, čo mi kúpili rodičia k narodeninám. Otvorila som túto a tu…“

„To by stačilo,“ odsekol a treskol knihu na stôl.

„Áno… pravdaže, je to celkom nová kniha, takže som si istá, že ste to preto nemohli vedieť. Vyšla len tento rok,“ rapotala ustrašene.

„Dvadsať bodov za to, že ste taká protivná bifľoška.“

„Ale, pán profesor,“ ohradila sa rozhorčene.

„Vraciam vám ich.“

„Netreba, pán profesor, no ďakujem. Budem sa tešiť na zajtrajšiu večeru,“ dodala s vyhýbavým úsmevom a vykĺzla z miestnosti skôr než stačil čokoľvek povedať.

Počul ju, ako si píska, ako doslova poskakovala po chodbe a na okamih mu šklblo rukou, v ktorej zvyčajne držal prútik, a pred očami sa mu mihli výjavy, v ktorých po nej vrhal kliatby. Boli v podzemných žalároch, nikto by to nepočul a po rýchlej úprave pamäti by na to ani nikto neprišiel, dokonca ani sama slečna Grangerová. Nie, on musí byť úbohý trapák, ale nie ani tak úbohý, ako skôr, a čo je dôležitejšie, mohol by byť pristihnutý potulujúcim sa študentom, duchom alebo všetečným portrétom.

Pomaly sa posadil a rozmýšľal nad týmto novým zvratom. Čo len urobí? Ona to oznámenie prefíkane zahrnula do ceny, avšak neexistovalo nič také ako Rokfortský deň študentov. Privolal si fľašku ogdenskej ohnivej whisky a odhodil práce stranou. Niečo už vymyslí, vždy sa mu to podarilo.
________________________________________________________________________________________________________________________________

Len tentokrát nie. Strávil dobrú časť dňa rozmýšľaním nad tým, čo by mohol povedať večer vo Veľkej sieni, ale nič ho nenapadlo, kým tá chvíľa neprišla. Videl ju, ako ho sleduje z miesta medzi Potterom a Weasleym. Vstal pomaly, s pocitom väzňa vedeného na popravisko.

„Počúvajte, vy banda tupých hláv, mám pre vás oznámenie. Včera večer pred vami slečna Grangerová vyhlásila, že by ste mi mali tento mesiac prejavovať uznanie. Ja tu však nie som na to, aby som prijímal vašu vďaku alebo vystavoval sa vášmu obdivu. Väčšinu dní sa modlím, aby som prežil vaše neschopné pokusy o výrobu elixírov. Tým vás chcem vyzvať, aby ste nasledovali príklad slečny Grangerovej, u ktorej je najmenšia pravdepodobnosť, že ma zabije katastrofálne pripraveným elixírom.“

Po tomto krátkom príhovore rýchlo opustil miestnosť. Nechcel vidieť ich reakcie a zvlášť nie tú jej.

V zásade svoju časť stávky nesplnil. V zásade mal priznať, že je najlepšou študentkou, akú kedy učil. Bol zvedavý, či naberie tú odvahu, aby ho na to upozornila, keď si všimol, že jej ruka je zase vo vzduchu. Od začiatku vyučovania neprešli ani tri minúty.

„Prosím, slečna Grangerová?“ spýtal sa jedovato. Víťazoslávne sa usmiala. Budú to dlhé tri týždne, než sa skončí tento rok.

Zpět na obsah

Kapitola 2: Hermiona

Po celé tri dni Hermiona rozmýšľala, že bude trvať na tom, aby profesor Snape Snape splnil svôj záväzok lepšie než len pripustením, že „slečna Grangerová ma zabije s najmenšou pravdepodobnosťou“. Spočiatku tú myšlienku zamietala. Napokon, ona je tu morálne vyššie. Videla, že jeho pýche zasadilo toto nútené priznanie riadny úder, a mimo to, získala právo položiť mu v triede akúkoľvek otázku.

„Zaujali ma vlastnosti ľuľka. Ako môže byť zároveň hlavnou prísadou povzbudzovacieho elixíru, kde pôsobí ako stimulant, a toho, ktorý pripravujeme teraz, aby sme privodili spánok?“

Snape sa obrátil a zabodol do nej nahnevaným pohľadom. Hermiona cítila, že len zťažka potláča zlosť a pocity úzkosti, ale nemohol ju vystrašiť – neľakal ju už od konca štvrtej triedy a i mimo elixírov ju fascinoval, či už bol nevrlý alebo nie. Na chvíľu to vyzeralo, akoby sa chystal odpovedať, no potom sa zastavil.

„Neviem, slečna Grangerová,“ precedil cez zatnuté zuby a Hermiona sa na chvíľu zamyslela, akú silu vôle musel vynaložiť na to, aby vyslovil to jediné slovko. „Ale myslím, že vy by ste rada preskúmala túto tému hlbšie. Do zajtra chcem dve stopy pergamenu o tejto problematike.“

Hermione práca navyše neprekážala, v knižnici našla informácie dosť rýchlo a ukázalo sa, že je to veľmi zaujímavé. Po štvrtej eseji však zmenila názor.

„Pán profesor, MLOK-y sú už o dva týždne. Tento týždeň nemám čas písať ďalšiu esej,“ protestovala po hodine.

„Možno by ste na to mali pamätať, skôr než zdvihnete ruku, aby ste mi zasa položili nejakú provokujúcu otázku,“ zavrčal Snape.

„To je nespravodlivé! Nedodržujete svôj záväzok!“

„Isteže dodržujem. Súhlasil som, že vás vyvolám ihneď, ako zdvihnete ruku, a tak som i učinil. Iste vás už ruka tak nebolí, aj keď po toľkých hodinách písania navyše, asi ani nie,“ dodal posmešne a na tvári mu hral výraz samoľúbeho uspokojenia.

Takže on si myslí, že zvíťazil? To mu ešte neskrížila cestu Hermiona Grangerová. A zaumienila si, že ho donúti oľutovať hodinu, v ktorej s ňou uzavrel tú hlúpu stávku. V prvom rade však naňho potrebuje niečo mať. Na to bude musieť urobiť malý výskum, ale to bolo našťastie niečo, v čom vždy vynikala. Nevedela síce presne, čo by to malo byť, ale bola otvorená všetkým návrhom. Čo skutočne potrebovala, bolo niečo strápňujúce, no nemohla vymyslieť žiaden taktný spôsob, ako položiť takú otázku profesorke McGonagallovej až na: „Prosím vás, pani profesorka, ožral sa niekedy profesor Snape natoľko, aby sa vyzliekol do naha a tancoval po skleníku spievajúc mandragorám talianske árie? A ak áno, máte nejaké nepopierateľné dôkazy, povedzme napríklad videonahrávku?“ Takže vyskúšala druhú najlepšiu verziu.

„Pani profesorka, chcela by som sa s vami porozprávať o profesorovi Snapeovi,“ zachytila profesorku McGonagallovú po tom, ako vyšla z triedy a zamierila do veľkej siene na obed. Vedúca chrabromilu na Hermionu prísne pozrela.

„Prečo? Čo urobil tentoraz?“

„Ale nič zvláštneho,“ zaklamala Hermiona. Nepovedala jej o stávke, aby nevyzerala ako žalobaba, a navyše mala dosť jasný pocit, že by to McGonagallová neschvaľovala a s najväčšou pravdepodobnosťou by jej to zatrhla.

„Len ma znepokojuje, že sa ani neusmeje a vyzerá, akoby sa nikdy nezabavil.“

„V poslednej dobe ste ním dosť zaujatá, pravda?“ profesorka tľoskla jazykom. „Najprv ho nominujete na učiteľa mesiaca a teraz toto. Uisťujem vás, slečna Grangerová, že profesor Snape je úplne v poriadku, ak nie trochu výstredný. Vždy taký bol, no že ste si to nikdy nevšimli nepochopím.“

Hermione bolo jasné, že učiteľka transfigurácie stále prechováva trpkosť z toho, že v deň učiteľov ostala opomenutá. Musí jej to nejako vynahradiť, najskôr asi darom na rozlúčkovej hostine s oznámením na malom lístočku, kto bol v skutočnosti  jej obľúbeným profesorom.

„Takže on je stále smutný?“ozvala sa skľúčene.

„Jediná doba, kedy sa vôbec približuje príjemnému kontaktu s ľuďmi, nastáva po tom, čo vypije príliš whisky, a to hlavne preto, že je príveľmi opitý na to, aby vymýšľal mrzké a chytrácke odpovede. Vyjadruje sa odlišným spôsobom, ale až sa ho raz naučíte, rozpoznáte, kedy má o niekom alebo niečom vysokú mienku. Ale najlepšie je jednoducho sa mu vyhnúť.“

„Asi áno, pani profesorka,“ prikývla akoby na súhlas, ale nič takého nemala v úmysle. Tak Snape sa vyjadruje odlišným spôsobom? Nuž, úprimne dúfala, že vydieraniu pochopí.

Na druhý deň Hermiona stála pred dverami, zhlboka sa nadýchla a rátala do desať. Stálo ju to hodiny a všetku odvahu, čo mala, kým samu seba presvedčila, aby uskutočnila svoj plán. Len dúfala, že sa jej ten riskantný podnik vyplatí a že sa potvrdí jej podozrenie a Snape sa niekedy opije do takej miery, že si nasledujúce ráno nepamätá, čo robil.

„Dokážem to, dokážem to,“ rýchlo si opakovala. Nevzdá sa. Nakoniec, keď sa cítila pripravená, vstúpila do jeho pracovne bez zaklopania, prešla k jeho stolu a pleskla na stôl veľkú obálku z hrubého papiera.

„Čo má toto znamenať, slečna Grangerová?“ sykol profesor Snape.

„Mám niečo, čo by vás mohlo zaujímať, pán profesor,“ povedala chladne. Jednu ruku mala na obálke, prstami druhej si zatínala do dlane. Kde bola jej chrabromilská odvaha, keď ju potrebovala? Keď si vedela poradiť s Luciusom Malfoyom alebo Bellatrix Lestrangeovou, potom si musí vedieť rady aj so Snapeom, no nie?

„O tom vážne pochybujem, pokiaľ nemáte esej, ktorú som vám včera zadal. Desať stôp o použití vlasu z hrivy jednorožca v experimentálnych elixíroch?“ natiahol sa za obálkou. Hermiona ju stiahla z jeho dosahu.

„Tú esej nenapíšem,“ odsekla. Snape na ňu pozrel so zdvihnutým obočím a zachmúril sa.

„Nenapíšete?“ prehovoril zreteľne výhražným tónom.

„Nie, nenapíšem. Veľmi dobre viete, že nejestvuje dostatok materiálu na tri stopy, nieto ešte na desať!“ Chmúry z jeho tváre zmizli a nahradil ich zlovoľný úsmešok.

„Tak mi teda, prosím pekne, povedzte, čo chcete, slečna Grangerová?“ Hermiona nabrala dych a podívala mu priamo do očí.

„Chcem, aby ste splnili svôj záväzok.“

„Myslím, že o tom sme už raz diskutovali. Vyvolávam vás v triede, ako sme sa dohodli.“

„O to nejde. Váš oznamček pri večeri v súlade s našou dohodou nebol. Mali ste vyhlásiť, že som najlepšia študentka, akú ste kedy učili, a nie, že ,je najmenšia pravdepodobnosť, že vás zabijem s katastrofálne pripraveným elixírom‘,“ argumentovala. Chmúry sa vrátili a Hermiona zaťala nechty hlbšie do dlane, aby sa jej netriasla.

„To je najväčšia pochvala, akú som kedy študentovi udelil,“ oponoval jej.

„Verím vám, ale to nestačí. Som však ochotná urobiť vám ústupok.“

„Tým by malo byť čo?“ spýtal sa.

„Nemusíte to vyhlásiť vo Veľkej sieni, postačí aj siedmacka trieda pripravujúca sa na MLOKy. Hlavne, nech to počuje Malfoy.“ To mu zotrie ten úškrn z tváre, pomyslela si.

„A čo ak odmietnem?“

„Myslela som, že ste čestný človek, Snape.“

„Pre vás som profesor Snape a kde ste to na to prišli?“

„Tým si teraz nie som istá, ale to nie je podstatné.“

„Dosť ma unavujete, slečna Grangerová, takže čím skôr sa dotanete k veci, tým lepšie,“ oboril sa na ňu jedovato.

„Mám tu nejaké spomienky na minuloročnú vianočnú oslavu v zborovni,“ dúfala, že mu to dôjde bez toho, aby mu to musela podávať po lyžičkách.

„A?“

„A ukazuje sa v nich veľmi veselý profesor Snape, ktorý vyspevuje The 12 Days of Christmas.“

„Čože?“ Jeho už i tak dosť bledá tvár zbledla ešte viac, takže mohla Hermiona jasne vidieť všetky jeho žily. „Nemám poňatia, o čom to hovoríte.“

„Vážne by ste mali obmedziť svoj prídel whisky, ak vám môžem poradiť, pán profesor. Zvlášť, keď vás to núti robiť veci, ktoré si potom nepamätáte.“

„Odkiaľ ste to získali?“ kývol smerom k obálke.

„Na tom nezáleží. Dôležité je, že ich mám. Viem si predstaviť, ako to zničí vašu povesť prísnej autority, keď si študenti začnú pod nosom pospevovať koledy.“

„Strhávam päťdesiat bodov Chrabromilu za vydieranie učiteľa, slečna Grangerová. Prekvapujete ma,“ povedal Snape a Hermiona vedela, že sa pokúša získať kontrolu nad situáciou. Teraz nesmie zlyhať, musí zostať silná.

„Som si istá, že moji spolužiaci pochopia stratu bodov, keď im ukážem toto,“ zdvihla obálku zo stola a zamierila k dverám. Neurobila však ani päť krokov, keď ju zavolal späť.

„Počkajte.“ Zastala. „Máte pravdu, bude to tak spravodlivé.“

„Tak teda zajtra,“ odvetila a otočila sa mu chrbtom. Snape krátko prikývol.

„Zmiznite mi z môjho očí, slečna Grangerová.“ Hermiona mu s radosťou vyhovela a dobre, že nevyskakovala po chodbách.

„Čo si taká rozjarená?“ zamračil sa na ňu portrét Henricha Hrozného, keď stúpala po schodoch do chrabromilskej veže.

„Práve som vyhrala stávku,“ odvetila s úsmevom.

________________________________________________________________________________________________________________________________________________________

Nasledujúce ráno sa nemohla dočkať hodiny elixírov. Prišla úplne prvá a sedela na stoličke dobrých desať minút pred tým, ako sa dovliekli ostatní žiaci. Profesor Snape prihrmel ako zvyčajne a pokyny k dnešnému elixíru sa zjavili na tabuli s nepatrným švihnutím jeho zápätia.

„Dnes budeme pripravovať elixír lží,“ povedal svojím typickým rafinovaným hlasom. „Vedel by mi niekto povedať, aké vlastnosti má tento konkrétny elixír?“ Hermione razom zmizol úsmev z tváre. Opäť jej prešiel cez rozum.

„Pán Finnigan?“ vyzval ho Snape.

„Spôsobuje, že ten, kto ho vypije, nemôže povedať nič iné ako klamstvo, pane,“ odpovedal Seamus.

„Správne. A prečo by, slečna Grangerová, niekto chcel taký elixír?“ spýtal sa s úškľabkom na tvári. Hermiona pod lavicou zaťala päste.

„Mohol by ho užiť, ak by sa chcel vyhnúť priznaniu pravdy, napríklad, ak je to príliš nepríjemné,“ povedala a prižmúrila oči.

„To je jeden z dôvodov. Ďalšie?“ V miestnosti zavládlo hrobové ticho, ako sa študenti snažili rozpomenúť, či to nebolo napísané niekde v učebnici alebo to bola jedna z otázok, nad ktorou sa mali „zamyslieť“ a sami prísť na správnu odpoveď. Keď sa po dlhšej chvíli nikto neozval, začal Snape strhávať body.

„Strhávam Chrabromilu päť bodov. To neviete nájsť žiaden iný dôvod, pán Potter?“

„Napríklad by ho mohol užiť nejaký špión, aby sa tým vyhol odhaleniu,“ povedal Harry s neskrývanými narážkami.

„Priveľa čítate lacné romány, pán Potter, a primálo učebnice. Strhávam Chrabromilu ďalších päť bodov,“ opätoval mu Snape nenávistný pohľad. „Pozná niekto nejakú rozumnú odpoveď? Nikto? Tak to bude päť stôp pergamenu s príslušnými príkladmi do budúcej hodiny. A teraz začnite,“ vyštekol.

O hodinu neskôr mala Hermiona elixír hotový. Stlmila plamene a posledný krát pomiešala kalnú zelenú tekutinu.

„Pozrime sa, ako ste dopadli,“ prehovoril Snape a prikráčal priamo k miestu, kde pracovala. Pohŕdavo skrčil nos a nahol sa, aby nabral do fľaštičky trochu z jej elixíru. Takmer si nevšimla ten drobný zákmit jeho ruky, akoby doň niečo pridal. A nato dostal elixír o trošku tmavší odtieň zelenej, takmer nebadaný, ale ona si ním bola istá.

„Teraz dávajte všetci pozor. Postačí len jeden dúšok, aby tých niekoľko vecí, čo poviem za okamih, boli lži. Kebyže vypijem celú dávku, nemohol by som povedať pravdu celý budúci týždeň.“ Trochu si upil z fióly, kým všetci napäto čakali. Pozrel sa na Hermionu.

„Slečna Grangerová je najlepšia študentka, akú som kedy učil,“ povedal a otočil sa k Nevilleovi. „Pán Longbottom vyniká v elixíroch a pán Potter je môj obľúbený študent.“ Odmlčal sa a položil elixír späť na stôl.

„Muselo to zabrať,“ počula Hermiona, ako zašepkal Seamus Deanovi. „Určite neverí ničomu z toho, čo práve povedal.“

„Zdá sa, že ste elixír pripravili správne,“ jedovato sa usmieval Snape. „Strhávam však dva body Chrabromilu, odtieň je trochu pokazený. Môžete ísť.“ V miestmosti začalo hrmotať, siedmaci si náhlivo balili veci a odchádzali, aby mohli poriadne prediskutovať, čoho boli práve svedkami. Hermiona zaostala a čakala, kým všetci neodídu, než pristúpila k Snapeovi, ktorý sa medzitým presunul ku katedre.

„To bolo od vás veľmi chytré, pane,“ vrkla. Snape sa na ňu podíval.

„Ďakujem, slečna Grangerová.“

„Len mám jednu otázku.“

„Iba jednu? Aké nezvyčajné.“ Hermiona jeho štipľavé poznámky ignorovala. Za tie roky si už na ne celkom zvykla.

„Prečo ste mi niečo podstrčili do elixíru a zničili ho? Báli ste sa, že nebudete môcť priznať, že som najlepšia študentka, akú ste kedy učil?“ pýtala sa.

„Nemám potuchy, o čom mi tu vykladáte.“

„Len o tom, že keby to nebola lož, nemohli by ste to povedať, tak funguje elixír lží. Takže ste mi doňho niečo pridali, aby ste ho pokazili a mohli tak predstierať, že je to lož.“

„Chcete tým povedať, že som zničil elixír, ktorý ma mal prinútiť klamať len, aby som mohol povedať lož? Myslím, že ste preťažila svoj mozog, slečna Grangerová. Nedáva to žiaden zmysel. Navyše, kedy boli vaše elixíry iné ako dokonalé?“

„To bol kompliment?“

„Nie.“

„Každopádne, vráťme sa k tomu, čo som chcela povedať…“

„A to bolo, že?“

„Že si naozaj myslíte, že som najlepšia študentka, akú ste kedy učili, takže ste musel znehodnotiť môj elixír, aby ste to mohli povedať. Vyzeralo to síce ako lož, ale v skutočnosti elixír nefungoval, takže ste mohli povedať pravdu. A pravda je, že si myslíte, že som najlepšia študentka, akú ste kedy učili.“

„Musíte byť taká dotieravá? Je pre vás naozaj také dôležité, aby ste vedeli, že ste najlepšia študentka, akú som kedy učil? Pomôže vám, ak vám ešte poviem, že ma aj najviac rozčuľujete, čím ste nedávno prekonala dokonca aj Pottera s Longbottomom? A čo takto najtvrdohlavejšia a najzabednenejšia? Alebo rozčuľujúca? Nikdy nás neprestanete odvádzať od témy s tými vašími večnými otázkami, píšete viac, než prikazujem, akoby to po tridsiatich rokoch čítania o tej istej téme rok čo rok, malo byť nejaké iné a vzrušujúce vo vašom kvetnatom podaní, a aby ste to zavŕšila, opravujete ma pred celou triedou, pretože som si nestihol prečítať najnovšiu príručku elixírov. Myslíte si, že mám čas čítať všetko, čo vyšlo o dvojrožcoch?“

Neveriacky naňhho upierala oči, kým sa pred ňou rozčuľoval ako pominutý.

„Takže vy si naozaj myslíte, že som najlepšia študentka, akú ste kedy učili?“ spýtala sa placho. Mala dojem, že to už povedal, ale nebola si istá, keď potom nasledoval výlev toľko potlačovaných pocitov márnosti. Snape si vzdychol a končekmi prstov si zovrel koreň nosa.

„Áno, slečna Grangerová, ste najlepšia študentka, akú som kedy učil.“

„Ďakujem, pán profesor.“

„Je aj za čo.“

„Viem, ale tým je to ešte mimoriadnejšie,“ usmiala sa naňho. Pohybom ruky ju prepustil.

„Ešte niečo.“

„Čo ešte?“ zamručal a zamračil sa na ňu.

„Len som vám chcela dať toto,“ podala mu malú plaketu. Vzal si ju a na tvári sa mu objavil údiv. „Je tam Rokfortský deň učiteľov, jún 1997, Profesor Snape, „Najlepší učiteľ, akého kedy Rokfort videl!“

„Viem čítať,“ odsekol. „To má byť vtip?“

„Nie. Rozhodla som sa, že to nakoniec nebol až taký zlý nápad, i keď profesorku McGonagallovú to dosť rozladilo, keď nebola vybraná ako prvá. Povedala som šiestakom, aby udržali tradíciu, možno vyhrá nabudúci rok,“ vysvetlila. Pozrel sa na ňu a kútiky úst sa mu skrútili do malinkého úsmevu.

„Možno, možno nie.“

„Chceli by ste sa o to staviť, pán profesor?“ opýtala sa so šelmovským úsmevom.

„Nie, slečna Grangerová, to nie,“ povedal prísne, ale Hermione sa zazdalo, že jeho hlas postrádal svoju obvyklú pichľavosť. Obrátila sa na odchod, zastaviac pri dverách.

„Blahoželám vám, pán profesor,“ zavolala než zmizla za dverami.

Zpět na obsah