Informace
Jsme domovem:
670 povídek
od 235 autorů
z 770 registrovaných.

Diskuse je na našich stránkách Potter Web CZ

Anima Atra od DoA
[Komentáře - 2] Tisk
- Velikost písma +
Autorská poznámka:
Väčšina miest a postav z poviedky je majetkom J.K.Rowlingovej a ja si na ne nenárokujem žiadne práva.

Kapitola prvá: Plenilunium



Stmievalo sa. Obloha na jednej strane horizontu už bola skoro čierna, zatiaľ čo na druhej strane ešte svietilo zapadajúce slnko a farbilo túto polovinu neba do krvavo červeného odtieňa.



Pozrela sa na hodinky na pravej ruke a povzdychla si – o hodinu sa majú stretnúť. Ešte včera sa tešila, hej, ale to bolo včera. Dnes ráno, sotva sa zobudila, mala pekelne zlú náladu a schôdzka s priateľmi, ktorá už bola dlho dohodnutá, sa teraz javila ešte otravnejšie ako cesta do školy. Najradšej by sa na to vykašlala, no raz niečo sľúbila, tak to hodlala dodržať príď peklo či veľká voda. S ďalším povzdychom na seba natiahla šedé džínsy, hoci boli (ne)slušne otrhané (no čo, veď onedlho už bude tma), čierne triko s logom jej obľúbenej hudobnej skupiny a čiernu bundu, ktorá ako jediná – krom pár škvŕn – na sebe nemala jedinej chyby a v rámci možnosti by sa dala považovať i za slušné oblečene. Nedôverčivo sa ešte raz pozrela na hodinky, či nezmenili názor a či stále tvrdia, že je osem hodín, no hodiny na tomto čase tvrdohlavo trvali, tak sklamane zavrtela hlavou a šla do siene. Bez rozmýšľania si do jedného vrecka vrazila dve bankovky, popadla kľúče a vybehla zo dverí.



„Adria!“ zakričalo jedno dievča a vrhlo sa jej kolem krku, až obe spadli na cestu. „Čo tu robíš tak skoro?“

„Už som sa doma nudila,“ odvetila sucho a začala sa zviechať zo zeme.

„Prečo si taká nevrlá?“ nechápala ta druhá.

„Lebo mám náladu pod psa,“ priznala sa a zvedavo si obzerala novú dieru na džínsach.

„Ale zlatko, to ti ju budeme musieť akosi zlepšiť, no nie?“ otočila sa k svojim spoločníkom a tí len prikyvovali.

„No veď to je jediný dôvod prečo som tu,“ uistila ju. Bola to pravda. Hoci mala špatnú náladu, tak akosi dúfala, že keď sa s nimi stretne a zábava sa rozprúdi, zdvihne to náladu aj jej, ostatne ako vždy.

„Tak keď si to tak pekne povedala, tak to sa budeme musieť snažiť, čo?“ zasmial sa jeden chalan a pomáhal druhému dievčaťu postaviť sa.

„Moja nálada je vo vašich rukách,“ povedala Adria a predviedla škrobenú úklonku.

„Iste, pani moja. Viem o jednom mieste, ktoré je ako stvorene pre tieto prípady,“ pripojil sa druhý chlapec k jej hre a ponúkol jej svoju ruku. „Smiem vás odviesť na to kúzelné miesto?“

„Samozrejme.“



Neušli ani desať krokov, keď niekto zakryl Adrii oči:

„Hádaj, kto som,“ zašepkal jej do ucha, až sa striasla.

„Daj tie ruky preč, Stan, aj bez toho tu je tma ako v... no veď vieš kde.“

„Kam vôbec idete takto sami?“ opýtal sa zvedavosť sama.

„Pán Daniel sa ponúkol, že mi ukáže miesto, na ktorom zabudnem, čo znamená melanchólia.“

„A pani Adria súhlasila,“ pridal sa jej spoločník.

„V tom prípade u toho nesmiem chýbať,“ pristúpil na ich hru a vzal Adriu za druhú ruku. „Vy tu ostávate?“ opýtal sa Jane a Michaela.

„No, hej... Počkáme tu na ostatných a potom prídeme za vami,“ prikývol Michael.

„OK...“



„Máš peniaze?“ opýtal sa Daniel asi po desiatich minútach.

„Samozrejme,“ povedala Adria a podala mu obe bankovky.

„Za chvíľu som späť, mate nejaké špecifické želanie, lady Adria?“

„Vyber, čo uznáš za vhodné,“ zavrtela hlavou.



Stan podal Danielovi podobné množstvo peniazi a ten sa len usmial – dnes bude zaujímavý večer. Bez ďalších rečí im onedlho zmizol vo svetlách supermarketu.



„Čo ťa tak zdržalo?“ opýtal sa Stan, keď sa Daniel o pätnásť minút konečne vrátil.

„Mali by zakázať staré babky a platobné karty,“ vrčal na všetky svetové strany.

„Staré babky či platobné karty?“ neodpustila si Adria poznámočku.

„Oboje, ale skôr som myslel túto vražednú kombináciu,“  uistil ju s úsmevom. Potom sa už vybrali ďalej.



Asi o päť minút neskôr sa krajina radikálne zmenila z prívetivej obytnej štvrti na dlhé pásy privátnych garáži a pár zrútených a polozrútených stavieb.



„My nesme prvý?“ opýtala sa Adria, keď zazrela v jednej z ruín svetlo.

„Parker povedal, že príde skôr, a Nigel tam posledný týždeň býva.“

„Ja tam nebývam, len tam nocujem,“ zasmial sa menovaný a vystúpil z tieňa.

„Hej, lebo v tom je veľký rozdiel, však?“

„Hej, je,“ zazubil sa.



„Kde vás je viac?“ opýtal sa Parker, keď vošli do... domu? No hej, štyri steny to malo, podlahu tiež, ale akosi tomu chýbala polovina strechy... a okná... a dvere... a veľa ďalších vecí. No čo tomuto miestu nechýbalo, bola hudba – v kúte stal prenosný generátor a vedľa neho svietila lampa a na zemi stalo rádio.

„Prídu za chvíľu,“ odmávol túto tému Daniel.

„Ozaj, priniesli sme prvú časť proviantu,“ povedal Stan akože nič, ale Parker sa naňho hneď vrhol.

„Čo ste priniesli pekného?“ celý žiaril, keď vybaľoval nákupné tašky.

„Pekne sa u nás posaďte,“ prevzal Nigel na seba rolu hospodára, ale pohľadom sa potuloval v miestach, kde Parker radil u steny fľaše rôznych veľkostí a farieb.

„Pripravíš fajku? Donesiem zvyšok...“ povedala Adria už od dverí do vedľajšej miestnosti.

„Spoľahni sa,“ prikývol Stan.



„Vďaka,“ povedala Adria, keď Daniel rozsvietil display na mobile, lebo svetlo mali iba v „hlavnej miestnosti“.

„Vezmi aj tamtú, už tiež vyzerá dobre.“

„Pokojne, veď ja sa tam dopracujem,“ zasmiala sa Adria. „Nezabúdaj, že nás bude dnes veľa...“

„Tiež fakt...“



„Tá zelena ti pristane,“ povedal Nick, keď sa konečne vrátili.

„Vy už ste tu?“

„Len časť... Posledná várka dorazí do pätnástich minút.“

„Tiež ste mali vo fronte pred sebou svorku nemilosrdných predátorov?“

„Pokiaľ myslíš babky v supermarkete, tak hej,“ rypol si Nick.

„Hej, presne tie...“

„Tiež ste mali tu smolu?“

„Hej... Tie naše boli aj vyzbrojené platobnými kartami...“ posťažoval si Stan.

„Chudery moje...“

„Tak si odpočiňte, my to urobíme za vás,“ ponúkla sa Adela, popadla svoje dvojča Luciu a oslobodili Adriu od náruče zelenej kveteny.

„Tak sa zabávajte,“ usmial sa Daniel a zabavil im trochu tej zelene pre súkromné účely. Spolu s Adriou sa usadili v jednom rohu a dali sa do veľkovýroby jointov.



„Vy tu máte fabriku?“ zasmial sa Nick.

„Ak nepomôžeš – nič nedostaneš,“ oplatil mu to Daniel zo smiechom.

„Myslíš, že toto bude stačiť pre všetkých?“ ukázal pochybovačne na malú hromádku trávy.

„Ani omylom, ale oni si to zvládnu pripraviť i sami, keď budú chcieť. Chceme to mať dopredu hotové, lebo myslíme na budúcnosť, ktorá bude onedlho veľmi rozmazaná,“ povedala Adria a ukázala na rad fľaši u steny.

„Je mi to jasné...“ zasmial sa Nick a tiež si priniesol niekoľko lístkov, aby sa pridal.



***



„Kam ideš?“ opýtal sa Daniel.

„Len sa chcem prejsť a tu to myslím nepôjde,“ ukázala na miestnosť, v ktorej boli, lebo tá nebola príliš veľká a bolo tam nahromadených skoro dvadsať ľudí.

„Jasné,“ zasmial sa. „Tak sa nikde nestrať, pretože by sme neboli vo stave ťa hľadať.“

„Veď ja viem. Väčšina by teraz nebola vo stave sa ani zdvihnúť,“ rypla si a vyšla von.



Hneď si to aj zamierila na malý trávnik, jediná zeleň v okruhu najbližšieho kilometra, nerátajúc samozrejme ich skleník. Ľahla si do trávy, zapálila jointa a pozerala sa na nočné nebo. Aj z ich „domu“ bolo vidno na oblohu, lebo tomu strecha nezabraňovala, ale vonku je vonku...



Blížila sa ku koncu jointa, keď ju striaslo. Okamžite zmizli aj všetky účinky drogy a dokonca zmizla i opitosť. Zamračila sa, lebo čosi také sa jej ešte nikdy nestalo. Sadla si, a keď sa jej nezakrútilo v hlave, tak i vstala. Obzerala sa kolem, ale príčinu neobjavila. Rozhodla sa, že sa vráti ku ostatným, lebo mala divný pocit, ktorý sa jej vôbec nepáčil.



Keď šla kolem jedného skladišťa, už jej z toho pocitu bolo celkom špatne. Ani ne minútu na to sa konečne dozvedela, čo bol ten čudný pocit. Najprv to teda začula a už to sa jej nepáčilo, no potom to i zazrela.



Jedným slovom: beštia. Prikrčená v tieňu zo zježenou srsťou. Z jej pohľadu mohla mať meter a pol, ale vedela, že to stvorenie je väčšie. Keď sa beštia pohla von z tieňa a padlo na ňu svetlo mesiaca, jej oči žlto zažiarili. Stvorenie sa nebezpečne usmialo a odhalilo papuľu plnú veľkých ostrých zubov. Môže sa zviera usmievať? Ako človek... ne nepodobný vlkovi. Vlkolak, napadlo Adrii.



Už chcela utiekať, ale potom jej to došlo. Niet kde. V tom momente sa jej hlava prečistila a jej mozog začal pracovať v takom čudnom neosobnom režime, čo sa jej ešte nikdy nestalo.



Ju to zabije, to vedela – utiekať nemalo zmysel, lebo normálny človek nepredbehne ani malého psíka nieto ešte hladného vlkolaka, čo ten iste bol; a zabiť to nemohla, lebo nemala ako, ozaj: koľko ľudí zo sebou bežne nosieva pištoľu a strieborne guľky do nej? Ako to ale zrobiť, aby sa jej priatelia nestretli s tým istým osudom? Zamyslene sa pozrela na vlkolaka, no ten už na nič nečakal a rozbehol sa vpred.



Behom dvoch sekúnd (päť skokov) už bol dva metre od nej.




Do okénka povinně napište číslicemi třista šedesát pět
Okénko 

Poznámka: Můžete zaslat hodnocení, komentář nebo obojí. Nezapomeňte na okénko.