Toho rána bolo v dome priveľmi rušno. Ron, Gorge, Fred a Percy behali po schodoch a na poslednú chvíľu hľadali veci ktoré si zabudli. Ron nemohol najprv nájsť svoju krysu, tá spokojne spala v kuchyni na stoličke od predchádzajúceho večera, a ruchom z domu sa vôbec nenechala rušiť. Fred s Georgom sa pokúšali Percymu pomôcť s hľadaním prefektského odznaku, ktorý mu prišiel toto leto z Bradavickej čarodejníckej školy. Ginny sedela na pohovke a so zmiešanými pocitmi pozorovala bratov. Sedávala takto vždy 1 septembra. Tešilo ju pomyslenie, že onedlho aj ona bude chodiť do školy. A zároveň bola smutná že to nie je už teraz.

„George vráť mu ten odznak, aby sme mohli ísť na Kings Cross.“
„Ginny ešte chvíľku.“ Odpovedal George.
„Áno veď sa pri tom hľadaní náramne zabáva.“ podotkol Fred.
„Ja by som povedala, že skôr zúri.“ povedala s úsmevom na tvári.

Pani Weasleyová zvolala. „Ron mám Prašivku, je tu dole v kuchyni. A ponáhľajte sa chlapci je už deväť a na stanicu je poriadny kus cesty.“ Fred položil Percyho odznak na kuchynský pult a utekal za Ronom pomôcť mu s jeho kufrom.

„Mami môžem ísť aj ja na stanicu, prosím.“ spýtala sa Ginny prosebne.

„No dobre, teda, najprv pôjdeme na stanicu a potom spolu do priečnej ulice, kde nakúpime zásoby do kuchyne.“ Ginny potešene utekala von. Percy práve pribiehal z kuchyne a pripínal si svoj nový prefektstý odznak na sveter.

Pán Weasley postupne nakladal kufre svojich synov do starého fordu Anglia. Naložili ho do auta a posadali na zadnú sedačku. Len on vedel že batožinový priestor rovnako ako aj sedadlá v aute sú kúzlom upravené. Inak by sa totiž do kufra len ťažko vmestili 4 veľké lodné kufre. Popravde by tam sotva vošiel jeden. A na zadné sedačky by sa nevtesnali jeho 4 synovia a dcéra. Páni Weasleyova si sadla dopredu, a pochvaľovala príjemný mudlovský vynález. Bola unesená z toho, že v aute je tak veľa miesta, a sedačka je dokonca pohodlnejšia ako ich pohovka v obývačke. Bolo dobré že nevedela o kúzlach ktoré na auto použil jej manžel. Cesta by v opačnom prípade nebola taká pokojná a príjemná. Pani Weasleyová totiž neuznávala, zneužívanie kúziel, na mudlovských vynálezoch. Jedným dôvodom bolo hlavne to že jej manžel pracoval na ministerstve kúziel, a práve zneužívanie mudlovských výtvorov a ich očarovávanie mal vyšetrovať.

Dorazili na stanicu a mali práve toľko času, aby stihli naložiť kufre, Fredov a Georgov Zameták na vozíky a ponáhľať sa nástupišťu. Ron a Ginny boli po prvý krát vo svete mudlov a aj prvý krát v Londíne. Na všetko neveriacky ukazovali prstom.

„Deti správajte sa slušne, títo mudlovia nevedia o našom svete nič. A malo by to tak aj ostať. Moly drahá, ja už musím isť na ministerstvo, na obed musím vybaviť jednu záležitosť ohľadom pozostalosti jednej čarodejky. Medzi mudlov sa dostalo niekoľko očarovaných predmetov.“

„Dobre, Artur ja a Ginny potom pôjdeme do priečnej a k tete Muriel. Chcela aby sme k nej zašli.“ odpovedala pani Weasleyová, zatiaľ čo jej manžel nastupoval do auta.

„Musíme ísť chlapci. Ron ty prestaň ukazovať tým prstom, máme už len 10 minút.“ pani Weasleyová znela trochu podráždene, ale spôsobili to predstavy na popoludnie strávené u tety Muriel. Popravde Ginny prebehol mráz po chrbte vždy keď to meno počula. Ponáhľali sa cez stanicu, aby im, neušiel vlak. Mudlovia vystupovali a nastupovali do vlakov, ponáhľali sa každý iným smerom a skupinku s vozíkmi si skoro nevšímali. Len kde tu sa nieto obzrel a čudoval sa prečo niekto cestuje s metlou, alebo so sovou.

Keď sa vymotali z davu ľudí Ron poznamenal, „To bolo ale mudlov, To sa stále ta ponáhľajú?“

Pani Weasleyová mu stíšeným hlasom odpovedala: „Mudlovia sú už taký, stále sa niekam ženú, najprv na jednu stranu a potom na druhú. Aké číslo ma to nástupište?“

„Deväť a trištvrte.“ odpovedal Percy. Prišli k prepážke medzi nástupišťom 9 a 10. Pani Weasleyová sa obzrela na každú stranu a potom vyzvala syna: 

„Percy chod prvý.“ Jej syn sa rozbehol a prebehol prepážkou medzi jedným a druhým nástupišťom. 

„Teraz ty Fred.“

„Ja nie som Fred, ale Georg, si vôbec naša matka keď nás nerozoznáš?“

„Prepáč Georg, zlatko, tak utekaj.“

„Ale nie, som Fred len som si robil srandu“, a rozbehol sa k prepážke. Georg sa rozbehol za ním.

„Prepáčte,“ oslovil ich mladý chlapec s čiernymi strapatými vlasmi. Bol oblečený v mudlovských veciach, ktoré mu, ale vôbec nepristali. Vyzeralo to tak že do nohavíc, by sa mohol vojsť aj dvakrát a sveter na ňom vypadal skôr ako deka, až tak neúmerne bol širší ako on.

„Áno drahý?“ Spýtala sa pani Weasleyová, „Ideš do Bradavíc prvýkrát? Nás Ron ide prvý raz.“ Jej hlas znel prívetivo.

„Áno, len ja neviem...“ odpovedal zdvorilo chlapec „...neviem ako sa dostať na nástupište.“

„Musíš sa jednoducho rozbehnúť priamo proti tej prepážke. A neboj sa nenarazíš do nej.“

Chlapec poslúchol pomaly sa rozbiehal proti prepážke, a zmizol v nej. Za ním išiel Ron. Pani Weasleyová s Ginny v náručí vykročila proti prepážke, Ginny zavrela oči otočila sa od prepážky a v matkinom náručí prešla na nástupište deväť a tri štvrte. Keď otvorila oči zbadala veľkolepú červenú lokomotívu za ňou nemálo vagónov, ktoré boli plné detí odchádzajúcich do školy. Niektorý mali na sebe mudlovské oblečenie, iný mali na sebe čierne hábity. K vlaku ich prišli odprevadiť rodičia. Niektorý v mudlovských šatách viac či menej slušne oblečený, iný nezvládli obliekanie sa na mudlovský spôsob a vyzerali groteskne. Boli tu ale aj taký čo mali na sebe kúzelnícke plášte, a nesnažili sa zapadnúť medzi mudlov vôbec.

Fred a Georg práve nakladali kufor toho tmavovlasého chlapca do vlaku. Ginny pozerala okolo seba a pozorovala ostatné deti ako sa tešia že idú do školy. Bola smutná že nemôže isť aj ona. Veď jej brat je len o rok starší od nej a už môže. Jej mama sa práve snažila očistiť Ronov špinavý nos. Ginny tomu nevenovala pozornosť, hltala očami Bradavický vlak, a predstavovala si ako v ňom bude o rok sedieť aj ona, že bude mať nové kamarátky. Za posledné 2 roky odkedy išli Fred a Georg do školy sa už nemala s kým hrať. Ron nebol ako jej starší bratia, nebola s ním taká zábava. Tráviť čas so sesternicami tiež nebolo podľa jej chuti. Mala úplne iné záľuby ako ony. Bavili ju naháňačky so záhradnými trpaslíkmi. Famfrpál aj keď na metlu sa mohla posadiť len vtedy keď mali Fred s Gorgom iné veci na práci, keď plánovali rozličné vylomeniny, alebo sa bavili na účet Rona a Perciho.

Z toho to úteku do vlastných predstáv ju vytrhol Fred: „...Potter, Harry Potter, a má aj tu jazvu na čele.“

Je to možné Harry Potter, ten Harry Potter čo ako dieťa v perinke premohol Toho-ktorého-netreba-meovať?

„Chcem ho vidieť, mami môžem, môžem ísť za ním? Na chvíľu.“ prosíkala Ginny.

„Nie Ginny, ten úbohý chlapec nie je žiadne zvieratko, na ktoré sa pozeráme v Zoo. Fred, George zakazujem Vám, aby ste sa ho na to pýtali. A pokiaľ zo školy....“

To už Ginny zasa nepočúvala, pri svojich bratoch sa naučila nepočúvať mamu keď dohovárala niektorému z bratov. Ale Herry Potter na ceste do Bradavíc a ona nemôže, vždy dúfala že by mohol byť jej spolužiakom. To ona chcela chodiť do triedy s najslávnejším mladým kúzelníkom, a nie Ron...

Vlak sa pomaly rozbiehal, a Ginny sa rozbehla spolu s ním. Bežala zarovno Georgom, niečo jej hovoril, ale ona chcela len jeden krát ešte zazrieť Harryho Pottera. Vlak však naberal rýchlosť, a ona už nestačila tak rýchlo bežať. Zastala a začala mávať svojim bratom na rozlúčku, svojim bratom a Harrymu. Po líci sa jej skotúľala jediná slza. Prečo len nie je staršia, o kúsok staršia. Mohla by teraz sedieť vo vlaku, ale nie je Harry sedí vo vlaku, a ona stojí na skoro prázdnom nástupišti. Vlak zašiel za zákrutu, už ho nebolo vidieť. A ona len na malinkú chvíľu, kratučký okamih videla najslávnejšieho kúzelníka, kúzelníka ktorý porazil Toho-čo-netreba-menovať. Chlapca o ktorom počúvala príbehy, o ktorom si nevedela ujasniť či existuje. Chlapca s ktorým sa chcela hrávať, chodiť s ním do školy, sedieť v jednej lavici. Vymýšľať vylomeniny, tak ako Georg s Fredom.
Ginny sa otočila, a pomaly kráčala za mamou. Premýšľala o nespravodlivosti života. Jediná vec čo som chcela, to najtajnejšie želanie. Nikdy nevyslovené. A namiesto mňa to získa Ron. Ron ktorý jej už viac ako päť rokov tvrdí, že Harry Potter je rozprávka pre deti. Nikdy tomu neveril, jeho sen to nebol, a pritom sa splnil jemu.