Z neba na mňa padali obrovské snehové vločky a cítila som, že kapucňa, ktorú som mala prehodenú cez hlavu, mi pomaly premoká. Keď najbližšie budem v Šikmej uličke, pôjdem ten habit reklamovať. Vraveli mi, že je nepremokavý.

Nahnevane som si strčila premrznuté ruky do vreciek a zrýchlila krok. Už asi tisíci krát som mierila tou istou cestou z Rokfortu do Rokvillu a obzerala sa, či niečo podozrivé nezazriem.

Nech som si akokoľvek uvedomovala, že to čo robím je dôležité a potrebné, nemohla som sa zbaviť pocitu, že toto nebol dôvod, prečo som sa stala aurorom.

Priala by som si byť viac ako Moody. Nikdy sa nestaral o to, čo mu káže alebo čo si myslí ministerstvo. Lenže skúste v týchto časoch rebelovať proti ministerstvu. Keby ma nezavreli, minimálne by som im ostala ako tŕň v oku a pre Rád je nesmierne dôležité mať špehov v radách aurorov.

Hoci mám pocit, že v poslednom čase Rádu nie som veľmi nápomocná. Ako keby ma ministerstvo naschvál preradilo na túto pustatinu, kde som od všetkého odrezaná. Dokonca ani Kingsley ich nedokáže prehovoriť, nech mi dajú inú robotu.

Nevravím, že je to tu úplne hrozné, ale uvítala by som, keby sa mi práca občas obmieňala. Chcela by som niečo skutočne robiť. Mať skutočné stopy a hľadať smrťožrútov, nie sa tu celé dni potulovať a myslieť na tie isté veci, ktoré mi nedajú spávať.

Prešla som popred prvé domy a zahla za roh, uličky už boli o tomto čase vysvietené.

Keď som mala hliadky cez deň, chodila som spávať k Trom Metlám, lebo sa mi nechcelo vracať do mesta. Keď som ale mala hliadky cez noc, nezostávala som tu a bola som vďačná, že môžem aspoň na chvíľu vypadnúť. Porozprávať sa s Molly alebo... no, vlastne, jedine s Molly. Tá sa zdala ako jediná, ktorá ma chápe a neodcudzuje.

So sklonenou hlavou a s myšlienkami úplne inde som otvorila dvere od hostinca, človek, do ktorého som narazila, bol naozaj ten posledný, ktorého som tu teraz čakala.

"Remus?" spýtala som sa prekvapene a ani som sa nesnažila zamaskovať, že som sa stála nepreniesla cez našu poslednú konverzáciu.

Vyzeralo to, že tiež nie je práve nadšený ani z toho, čo sa stalo, ani z toho, že tu na mňa práve teraz narazil.

Bol strhaný, hnedé oči mal prepadnuté a jazvy výraznejšie. Roztrhaný kabát na ňom visel viac, než zvyčajne a unavený výraz dokazoval, že už tiež dávno nespal.

"Nymphadora." povedal asi rovnako prekvapene ako ja.

Neunúvala som sa ani ho opravovať. Nemala som na to náladu, okrem toho, viem, že on si nedá nikdy povedať. Inokedy by ma jeho tvrdohlavosť ohľadom môjho mena donútila usmiať sa, lenže teraz nie. Teraz ma to skôr doháňalo k slzám, skoro tak, ako každá myšlienka naňho. Do pekla, veď ja som na ňom milovala aj to, ako ma nazýva Nymphadora!

"Čo tu robíš?" spýtala som sa. Bola som zvedavá. Čo Remus môže o tomto čase robiť U troch metiel?

"Mundungus mi včera poslal sovu, že sa chce so mnou stretnúť a má pre mňa nejaké informácie. Mal tu byť pred hodinou, ale neprišiel. Práve som bol na odchode..."

"Aha." povedala som chápavo a pokývala hlavou. Mundungusovi sa nedalo veriť. Občas som naozaj nechápala, prečo je v Ráde. Stavím sa, že žiadne morálne zásady by mu nezabraňovali predávať informácie o tom, čo sa deje na schôdzach.

Samozrejme, vedel ale hocičo zohnať a to, čo mu chýbalo v morálke doladili nejaké Divookého zaklínadlá. Musel proste držať jazyk za zubami.

"Nedáš si teda aspoň čaj, keď už sme sa tu stretli?" opýtal sa ma slušne a vedela som, že so sebou bojuje. Nech hovoril hocičo, vedela som, že trpí. Keby len na vine nebola hlavne jeho hlúpa tvrdohlavosť...

Ja som mu to ale nemienila uľahčiť. "Čaj znie skvelo. Som celá premrznutá." usmiala som sa.

Usadili sme sa teda pri stole neďaleko veľkého krbu a Remus nám zaplatil dva ovocné čaje.

Vyzliekla som si dlhý habit a trochu sa hanbila za to, že mám na sebe len starý hrubý rolák, ktorý som dostala pod stromček od babičky už hádam pred sto rokmi. Bolo v ňom však teplo a to bolo najdôležitejšie, keď som celé dni chodila okolo Rokfortu a ani na chvíľu sa nezastavila.

Remus tiež vyzeral, že je mu nejaký môj rolák ukradnutý, namiesto toho trochu previnilo hľadel na moje myšacie vlasy.

Nech som sa akokoľvek snažila, utrpela som veľký emocionálny šok a stále som nebola schopná sa metamorfovať.

"Takže tu teraz dočasne bývaš?" spýtal sa ma a rozhliadol sa po hostinci, "Alebo chodíš domov?"

"Občas ostanem tu, občas idem do svojho bytu." odpovedala som a nervózne sa hrala s náramkom na svojej ruke. Ani som si nepamätala, kedy som sa s ním naposledy nezáväzne rozprávala. A popravde, už som si ani nebola istá, či chcem. Mali sme predsa také dôležité veci na riešenie.

Chápavo pokýval hlavou. "Molly spomínala, že sa u nich občas zastavíš."

Keď to vravel, odvrátil pohľad smerom k ohňu, ako keby ani nechcel myslieť na to, čo mu Molly vravela.

"Vynechávam veľa schôdzí Rádu, keďže som stále tu, tak sa potrebujem priebežne informovať." vysvetlila som. Samozrejme, moje návštevy Molly boli aj kvôli tomu, že som ju a Arthura mala veľmi rada a strašne mi pomáhali, lenže to som mu teraz neplánovala vravieť.

"Väčšina členov to teraz tak robí, keďže sú všetci zaneprázdnení. Myslím však, že Molly a Arthur sú celkom radi, že je v ich dome stále tak rušno. Sú predsa zvyknutí na ruch, keď majú toľko detí. A počas školského roka im to musí trochu chýbať..."

"Asi áno. Molly mi niekoľkokrát spomínala, že je trochu osamelá, keď Arthur je celé dni v práci a deti sú preč." prikývla som. Bolo vtipné hovoriť o nich ako o deťoch, keď niektorí boli moji rovesníci a tí ostatní mladší len o pár rokov. Inokedy by to určite mňa samú rozosmialo, keď som sa ale rozprávala s ním, prišlo mi to úplne normálne. Cítila som sa oveľa dospelejšia, rozumnejšia a zodpovednejšia. Možno to bolo tým, že som sa mu snažila ukázať, že medzi nami nie je až taký rozdiel, hoci je o pár rokov starší.

Ale ten rozdiel tu skutočne nebol. Nech som bola hocijaká pojašená, šialená a ukecaná, bola som rovnako rozumná a dospelá ako on. A on, nech bol hocijako rozumný a dospelý, dokázal byť rovnako šialený a detinský ako ja. Ako keby mne jeho prítomnosť pár rokov pridala a jemu tá moja ubrala. Boli sme spolu skvelí. Vedela som to a rovnako to vedel aj on, ale rozhodol sa to ignorovať.

"Ale čo ty? Tiež som ťa dávno nevidela na žiadnej schôdzi."

Remus chvíľu počkal, kým mi na to odpovedal. Rosmerta nám totiž doniesla naše čaje. Z toho som usúdila, že robí niečo, o čom by ostatní nemuseli vedieť.

Poďakovali sme jej a keď sa vzdialila, konečne mi odpovedal.

"Dumbledore ma poslal ako špeha medzi vlkolakov. Trávim tam skoro všetok svoj čas."

Keď to vravel, bodlo ma pri srdci. To určite preto bol taký strhaný. Nevedela som si predstaviť, že človek, ako on, ktorý je vlkolakom najmenej, ako je to možné, trávi celý deň v podsvetí s nimi. Každý vedel, že vlkolaci väčšinou nie sú niekto, koho chcete za priateľa. On bol ale výnimka.

"A zistil si niečo?" spýtala som sa a začala si miešať čaj, aby nevidel ako ma to vzalo.

"Nie, nezdá sa, že by mi verili." povedal a ja som v jeho tóne začula trochu sklamania.

Zdvihla som naňho pohľad a usmiala sa: "To preto, že nie si ako oni."

Opätoval mi úsmev, avšak trochu nasilu. "Za normálnych okolností je to niečo, čo by ma potešilo počuť, ale teraz by som bol skôr radšej, keby som bol Rádu nejak užitočný."

"Neboj sa, myslím, že si stále užitočnejší, než ja." uistila som ho a spravila som grimasu, ktorá naznačovala, čo si myslím o svojej terajšej práci.

„Je podstatné, aby to tu strážili aurori." povedal, hoci som videla, ako mu kútikmi úst myklo. Vedela som, že chápe, ako ma to tu musí ubíjať.

"Od prvého septembra sa tu ešte nič nestalo." posťažovala som sa a odpila zo svojho čaju.

"Myslím, že to je skôr niečo, z čoho by si sa mala tešiť, než sa sťažovať." povedal pobavene.

Pokorne som zvesila hlavu. "Takto som nad tým ešte nerozmýšľala." priznala som sa s úsmevom, "Ešte šťastie, že som ťa tu dnes stretla."

"Aj ja som rád, že sme sa stretli." povedal úprimným tónom, "Aspoň raz bola Mundungusova nespoľahlivosť na niečo dobrá."

"Si rád, že sme sa stretli." zopakovala som po ňom a úsmev mi pomaly mizol, "Ale asi si od tých slov nemám nič sľubovať, však?"

"Vieš, že veci musia ostať tak, ako sú." povedal unavene.

"Nemusia, ty proste chceš, aby tak ostali." povedala som trpko a ani som sa mu pritom nemohla pozrieť do očí.

"Áno, chcem. Lebo ťa chcem ochrániť." povedal.

"Ale pred čím? Pred čím ma chceš ochraňovať?" spýtala som sa zúfalo, hoci som vedela, aká odpoveď príde.

"Predo mnou, Nymphadora. Pochop to už konečne. Z toho, že by si bola so mnou by nemohlo vzísť nič dobré."

"Si sebec." povedala som mu skôr, než som si stihla zahryznúť do jazyka. Samozrejme, bola to hlúposť. Ale prišlo mi to tak. Cítila som sa, ako keby ma nikdy nepočúval. Ako keby si myslel, že len on má pravdu. Záležalo mu len na jeho hlúpych názoroch, ktorými ma ochraňoval.

"Myslím, že by som mal ísť." povedal pokojne a postavil sa.

"Nie, ostaň. Prepáč, nechcela som to povedať." povedala som ospravedlňujúcim sa tónom a vstala som zo svojej stoličky, aby som sa mu mohla postaviť do cesty.

"Povedala si to, takže si to asi myslíš..."

"Samozrejme, že si to nemyslím, ty idiot! Povedala som to..." začala som potichu a zhlboka sa nadýchla, aby som si dodala odvahu, "Povedala som to len preto, lebo mi chýbaš. Lenže ty, ako keby si vôbec nevidel, čo sa deje. Stále myslíš len na to, čo bude zlé."

"Lebo, keby sme boli spolu, tých zlých vecí, čo by sa v tvojom živote začali diať, by prevažovalo." povedal rovnako potichu ako ja. Avšak znelo to prísne a definitívne.

"Teraz sa v mojom živote dejú zlé veci. A to len preto, že nie sme spolu." skúsila som to ešte raz.

Smutne sa na mňa usmial a pristúpil bližšie.

"Si najsilnejšia žena, akú poznám. Určite sa cezo mňa prenesieš. A o pár rokov to budeš brať všetko inak." povedal jemne a prešiel mi dlaňou po tvári.

V tej chvíli som chcela, aby to proste takto ostalo. Aby ostal stáť pri mne tak blízko, aby na mňa rozprával takým jemným hlasom, ale vravel iné slová. Toto som počuť nechcela.

"Daj nám aspoň jednu šancu." povedala som prosebným hlasom, on však iba pokrútil hlavou.

"Musím ísť, Nymphadora." povedal a videla som na ňom, ako sa premáha, aby odo mňa odstúpil.

Nakoniec to ale predsa spravil a bez ďalšieho slova sa vybral preč.

A ja som tiež nič viac nepovedala. Žiadne ahoj, veľa šťastia, dávaj si pozor, ani žiadne neodchádzaj, nenechávaj ma samú, nemôžem bez teba žiť.

Načo by som mu to aj vravela? Vedel to veľmi dobre. A aj napriek tomu ma tu teraz nechal stáť samú so slzami v očiach a neodvážil sa dať nám ani tú jedinú šancu, o ktorú som ho prosila.