Chladnými chodbami hradu rýchlo prechádzala tmavá postava. Tak. Zaraďovanie mali za sebou, čakal ich nový rok. Otrasný rok. Opäť sa na neho chystalo niekoľko prvákov, ktorým bude treba ukázať, ako to tu chodí. Podaktorým bude musieť zraziť prílišné sebavedomie... nie... všetkým bude musieť zraziť prílišné sebavedomie! Možno sa mu dokonca podarí ich z tých elixírov aj čosi naučiť. Ak samozrejme nebudú takou bandou hlupákov, akú musí zvyčajne učiť. Čo sa, žiaľ, asi nestane. Všetko sú to namyslené decká, ktoré sa budú domnievať, že sú výkvetom ľudstva len preto, že môžu mávať prútikom. Koľko takých tu už bolo... Poznal to... dokonale to poznal...

‚A na toho Pottera si posvietim. Som zvedavý, či zdedil povahu po svojom otcovi alebo po matke...‘

„Severus, prosím, poď na okamih do mojej pracovne,“ zastavil ho zrazu v chôdzi aj v myšlienkach Dumbledore.

Tridsaťjedenročný profesor elixírov zastal, nadýchol sa, útrpne zablúdil pohľadom k stropu, vydýchol a pomaly sa otočil.

„Samozrejme, profesor.“

„Vieš, Severus, je treba, aby si tento týždeň zariadil jednu veľmi dôležitú vec. O podrobnostiach ti však radšej poviem v súkromí,“ dodal riaditeľ ticho pri pohľade na niekoľkých študentov v čierno-žltých uniformách prechádzajúcich naokolo.

Snape prikývol a vydal sa za ním.

‚A to som si myslel, že dnes bude ešte pokoj. Čo zasa ten starý... nie, sľúbil som si, že sa nebudem rozčuľovať, nerobí mi to dobre... ‘

O pár minút neskôr dorazili do pracovne Albusa Dumbledora, kde už očividne niekto čakal.

„Severus, tvoja úloha bude tentoraz viac ako delikátna, spolieham sa na teba...“ začal starý profesor, zatiaľ čo Severus bez slova pozeral na jeho hosťa.

‚Už zasa?‘

O dve hodinky neskôr kráčal muž s dlhými mastnými čiernymi vlasmi do podzemia, do svojej skrýše, svojho útočiska! Chcel sa konečne zbaviť dotieravých prvákov, ktorí ešte nevedeli, že on je tu ten najobávanejší, najneobľúbenejší, najprísnejší učiteľ, profesor elixírov, a vo svojej detskej naivite sa ho bez akýchkoľvek problémov pýtali na cestu do svojich klubovní.

Konečne dorazil do kabinetu. Zabuchol za sebou dvere, zamkol ich a unavene sa hodil do kresla. Oprel si hlavu, privrel oči a sťažka si vydýchol.

Opäť to celé začínalo...

Pomaly zodvihol ruky, prešiel si dlaňami od brady až k čelu, zdrapil čierne pramene a silno potiahol. Do dózy s olejovým balzamom už onedlho putovala parochňa dlhých vlasov. Potom sa natiahol po tmavý flakónik a chumáč vaty. Fľaštičku odzátkoval, vatu priložil k jej hrdlu, nalial na ňu trochu zelenkavej tekutiny a zatvorenú nádobu opäť položil na stôl.

„To je úľava,“ vydýchol si slastne, keď odhodil vatu s pleťovou vodou do ohňa, prešiel si po odmastenej pokožke a prstami si postrapatil krátke orieškovohnedé vlasy.

Udržovať imidž zloducha bolo náročnejšie, ako si zo začiatku predstavoval.

Po chvíľke sladkého leňošenia v kresle so zodratým čalúnením sa konečne postavil a rozopínajúc gombíky prešiel do vedľajšej izby. Čierny, nepraktický habit letel na posteľ, kde ostal ležať ako pripomienka jeho čiernej úlohy v tomto svete. Za ním nasledovala biela košeľa, ktorá mala nechutný zvyk vykúkať spod tej jednoliatej čierňavy, a nakoniec sa pri nich objavili aj nohavice, čierne, ako inak. Muž zastal pred skriňou, otvoril ju a z jej najtmavšieho zákutia vybral pohodlné tmavomodro kárované nohavice a bledomodrú košeľu s hnedým golierom ufúľanú od mnohých farieb.

‚Toto je oveľa, oveľa lepšie,‘ povedal si, keď si dal dole aj ponožky a bosý prešiel späť do pracovne.

Opäť to celé začínalo...

„Mal by som sa na zajtrajšiu prvú hodinu trochu pripraviť. S kým to vlastne mám?“ pozrel sa na stôl. „Prváci! Áha! No skvelé! Bifľomor a Bystrohlav. Fajn, to ešte ujde, Slizolin a Chrabromil sú až v piatok. Len kde som mal ten hlúpy papier,“ napadlo mu zrazu, vyskočil a hnal sa do spálne k svojmu habitu. Prehľadal všetky vrecká, všetky záhyby, zmocňovala sa ho panika... Čo bude robiť? Čo teraz, čo ak to nenájde. To pripraví tohtoročných prvákov o najúžasnejší preds...

„Chvalabohu,“ vydýchol si a usmial sa.

Potom zobral kus pergamenu do prstov a zaostril na čierne písmená malého rukopisu s veľmi ostrými tvarmi.

„Ste tu, aby ste sa naučili delikátnu vedu,“ predčítal nahlas, „a presné umenie prípravy elixírov... Nie! Nie! To nie je dobré, to nie je ono...,“ nadýchol sa a začal opäť, tentoraz šepky: „Ste tu, aby ste sa naučili delikátnu vedu a presné umenie prípravy elixírov. A keďže tu je len málo smiešneho mávania prútikom, mnohí z vás ťažko uveria, že naozaj ide o mágiu. Nepredpokladám, že skutočne pochopíte krásu jemne vriaceho kotlíka s jeho mihotajúcimi sa parami, chúlostivú silu tekutín, ktoré sa vkrádajú skrz ľudské žily, očarujúc myseľ, opantávajúc zmysly...“ čítal ticho, prechádzal sa bosými nohami hore dolu po studenej dlážke a spokojne pokyvoval hlavou. Teraz prichádzala jeho najobľúbenejšia časť: „Môžem vás naučiť ako naliať do fľaše slávu, uvariť úspech, dokonca zazátkovať smrť – ak nie ste takou bandou hlupákov, akú musím zvyčajne učiť.“

Ó áno! Toto bol jeho obľúbený prvácky predslov. Nádhera! Už sa začínal tešiť na prvú hodinu.

„Kvak! Kvak!“ ozvalo sa zrazu pri ňom. Zdesene sa otočil hľadajúc zdroj čudného zvuku. Obojživelník u neho v spálni? Veď všetky žaby sú dávno v liehu, pozerajú zahmleným pohľadom na svet a nie sú schopné urobiť jediný skok, nie to ešte kvákať! Čo to má znamenať!

„Kvak! Kvak!“

Ako sa tu vôbec zobrala nejaká žaba? Iste, na Rokforte bolo vždy veľa rôznych domácich zvierat, mačky, sovy, žaby, hady, mravce, šváby, mole... ehm, počkať, to sa už asi neráta...

„Kvak! Kvak!“

„Kto si to tu dovoľuje kvákať!“ zahrmel do ticha prázdnej spálne.

„Kvak! Kvak!“ ozvalo sa z jeho postele.

Prudko otočil hlavu a zelenú ropuchu, ktorá sa spokojne vyvaľovala na čiernom habite, prebodol zlostným pohľadom.

„Zmizni odtiaľto!“

„Kváák!“ pretiahla žaba provokačne.

Zlovestne prižmúril oči a pripravil sa. Skok! Skok!

Ten jeho bol skôr...

Žaba na neho vyplašene pozerala, vypliešťala oči strachom (alebo prílišným tlakom na jej vnútornosti?), a zaryto kvákala. Bola to nesmierne tvrdohlavá žaba. (Ako veľmi tvrdohlavá? Kameň vs. žabia hlava? Žaba ideš! Ehm. Inokedy...).

„Tak čo, Bufo viridis, čo mi povieš teraz? Došli ti slová? Neboj sa. Bude z teba kvalitná prísada do elixíru.“

„Kvááááák!“ zakvákala zdesene a začala sa mu zmietať v dlani.

„Netrep sa, hneď ťa dám ku tvojim kamarátkam. Majú si na vás dávať študenti lepší pozor. Vieš si predstaviť, ako sú žabie mozgy v súčasnej dobe drahé? To je nehoráznosť, čo za také malé nič pýtajú!“

„Kvak!“ ozvala sa ropucha dotknuto.

„Čo sa ti nepáči. Vy žaby máte malé mozgy, bodka.“

Žaba stíchla a smutnými očami sledovala podlahu ako sa kývala hore, dole. Bosý muž mieril priamo do pracovne. Hore. Každý krok ju približoval k istej smrti. Dole. Nemohla robiť nič. Hore. Bola bezmocne uväznená v jeho dlani, ktorá sa rozovrie až keď bude pripravovať maličkú gilotínku na rýchle ukončenie jej života. Dole, hore. A potom, potom bude koniec. Hore, dole. Koniec všetkých plánov, ilúzií a snov. Dole. Snov... Hore. Hm, kde skončili jej sny o krásnom princovi, ktorý ju pobozká a premení na očarujúcu princeznú? Dole, hore, dole, hore. Princ. To určite nebude toto... nosaté čudo s krátkymi vlasmi v špinavej košeli. To teda nie... Hore, dole.

„Myslím, že teraz ťa ešte nezabijem.“

Žabke radostne poskočilo malé srdiečko. Bude ešte žiť! Pozrela na neho nádejne.

„Tam choď, potvora jedna škaredá, vypitve ťa nejaký študent počas svojho trestu,“ hodil ju do malej prútenej klietky, ktorú mal pripravenú zvlášť na tieto účely, a nevenoval jej už žiadnu pozornosť.

Zato ropucha sledovala každý jeden jeho krok!

Videla, ako muž zapálil oheň v krbe, ako odkiaľsi z temného, zatuchnutého kúta vyhrabal kožený obal s hŕbou kvalitných papierov s niekoľkými uhlíkmi, ceruzkami a farbami. Potom otvoril jednu zo skríň, vybral fľašu červeného vína, otvoril ju a nalial si plný pohár.

„Na tvoje zdravie!“ kývol k nej a zhlboka sa napil.

Nato si sadol do kresla, položil si papiere na kolená, zamyslel sa a začal kresliť. Ako dávno už nekreslil! Dávno! Prečo sa radšej nestal nejakým grafikom, to by mu určite dobre išlo. Bola by to pokojnejšia práca, pri ktorej by bol pánom svojho vlastného času. Hm... To by bolo skvelé! Ale možno raz, keď už bude na všetko pristarý a rozhodne sa odísť do dôchodku, možno sa vtedy k maľovaniu vráti. To bude krásne...

Na okamih sa zamyslel, opäť sa napil vína a pokračoval vo svojej zábavke.

Večer pokročil, fľaša sa vyprázdnila, míňali sa čisté hárky papiera. Muž sediaci pri krbe v starom kresle mal stále lepšiu a lepšiu náladu. Rozopol si pár horných gombíkov na bledej košeli, postrapatil si hnedé vlasy, v rámci krátkej tvorivej krízy si pracne odstránil z predlaktia trápnu detskú tetovačku s lebkou a s hadom, ktorá už aj tak dávno vybledla, a občas si prečítal pár stránok z nejakej knihy.

Pre žabu zatvorenú v prútenej klietke to bol veľmi nudný večer. No vedela, že zábava ju ešte len čaká.... Presne o pol noci! O pol noci, ktorú hodiny odbijú presne o trinásť, dvanásť, jedenásť... osem... päť... tri, dva...

Beng! Žaba v klietke sa začala pomaly triasť. Beng! Nadskakovala v úzkej prútenej klietke. Beng! Jej koža sa rozpínala a praskala. Beng! Ropucha sa nafukovala ako veľký, škaredý, zelený balón, ktorý nemá dosť. Beng! Muž si ešte stále nič nezbadal. Beng! Žaba vypĺňala celú klietku. Beng! Prútené mreže sa jej zarezávali do kože. Tlačili ju. Bodali. Beng! Prútie nevydržalo a prasklo. Dovolilo rastúcej žabe, aby sa ďalej voľne rozpínala do priestoru. Beng! Niekde ďaleko ktosi zrejme teraz formuloval teóriu o rozpínaní vesmíru. Beng! Mužove opité reflexy si konečne čohosi všimli. Otočil hlavu a ostal nehybne sedieť. Beng! Žabia koža praskla a z nej... Beng!

„Čo má toto znamenať!“ zakričal zdesene.

„Prekvapenie!“ zakričala nahá žena, akoby práve nevyliezla zo žaby ale z torty. Nuž, čo bolo pre ňu za tie roky úplne normálne, to muž, ktorého parochňa sa lúhovala v oleji hneď vedľa jeho roztrasenej pravej ruky, tak pokojne nebral.

„Čo... čo si zač?“

„To si nikdy nepočul o začarovaných žabích princoch alebo princeznách?“

„Ty si princezná?“

„To by som o sebe asi netvrdila...“

„A nemal by ťa predtým niekto pobozkať?“

„No... možno... ale... ak ma chceš pobozkať? Dávno som nemala chlapa, dám si povedať,“ preletela ho lačným pohľadom, očká sa jej rozžiarili, pery sa automaticky pootvorili a zošpúlili.

„Ehm... prepáč, ale ja... ja... ehm... to... nie je dobrý nápad...“

„Nepáčim sa ti?“ urobila krok smerom k nemu. On panický smerom od nej. „Prečo nie?“ Jej krok vpred, jeho vzad. „Ako tak pozerám, bývaš tu sám, v podzemí, všetko je tu také pochmúrne... Ty si zrejme neužiješ veľa zábavy, tak prečo sa jej teraz brániš?“ Vpred a vzad. Za jeho chrbtom sa zrazu objavila stena. „Ja som nemala poriadneho muža už aspoň... hm... štyri roky... mohla som sa na mužov len z diaľky pozerať. A ty? Len sa priznaj! Kedy si sa naposledy miloval so ženou?“

Studená stena na jeho chrbte ho konečne priviedla k rozumu. ‚Veď je to len žaba! Teda... žabia žena. To je jedno! Som silnejší! A väčší!‘

Postavil sa a vrhol na ňu hrozivý pohľad. Žena zastala. On sa v duchu spokojne uškrnul, ale navonok jeho rysy stvrdli ešte viac. Nikto nedokázal vzbudzovať toľko strachu ako on! Lenže na ženu akoby to vôbec neplatilo. Začala sa usmievať, v tvári sa jej objavil rumenec, mimovoľne si prešla jazykom po červených perách a pomaly vykročila oproti nemu. Muž totiž zabudol ešte na jednu dôležitú vec...

Nikto nedokázal vzbudzovať toľko strachu ako on, ale zároveň len málokto dokázal tak rozochvieť ženu jediným správnym pohľadom (alebo žeby to spôsobili tie štyri roky absolútnej sexuálnej abstinencie... Hm... dosť možné).

„K tej otázke...“

„Akej?“ zarazila sa v polovici cesty a nechápavo na neho pozerala.

„Kedy som sa naposledy miloval so ženou.“

„Ahá...“ uvoľnila sa a opäť pokračovala v ladnej chôdzi smerom k nemu.

„Pred dvomi dňami.“

„Neverím.“

„A prečo nie? Nevyzerám na to?“ prehodil provokačne a zdvihol ľavé obočie.

„V podstate... vyzeráš na to, že keby si si na seba nepackal tú sprostú parochňu, používal častejšie bieliacu pastu na zuby...“

„To je od čaju s mliekom...“ zavrčal.

„Iste... a keby si sa aj na verejnosti obliekal ako človek a nenosil ten hlúpy čierny habit, čo som videla ležať na tvojej posteli. Tak potom, by som ti pokojne verila, že si mal nejakú ženu pred dvomi dňami. Ale keďže predpokladám, že len máloktorej sa ujde takýto pohľad, tak ti to neverím.“

„A to robíš chybu! Pretože, ja, a je mi jedno, či tomu uveríš, mám ženu, s ktorou som šťastný mnoho rokov!“

„Netrep.“

Nadýchol sa pre búrlivú odpoveď, na ktorú mu už neostal žiaden priestor, pretože mu ústa zapchali jej pery a pohybujúci sa jazyk. Pritlačila ho k stene jednou rukou položenou na hrudi, zatiaľ čo tou druhou, rukou šmátralkou, zašla nižšie a so správnou kombináciou nehy a prudkosti ho chytila za... ehm...

... predlaktie, aby sa nemohol brániť, samozrejme...

Zmietal sa, bránil, no bez väčšieho úspechu. (No skúste sa brániť, keď máte v sebe fľašu vína, na sebe nahú, sexi ženskú, ktorá vás drží za... predlaktie... a nechce pustiť!)

‚Možno ak sa budem tváriť, že sa mi to páči, možno sa mi ju podarí oklamať. To by som mohol zvládnuť,‘ zhodnotil svoje herecké schopnosti a začal rukami prechádzať po ženinom nahom chrbte, šiji, zadku...

„Čo má toto znamenať,“ zasyčal čísi hlas nebezpečne, hrozivo.

Nahá žena prudko odskočila od muža v károvaných nohaviciach, v bledomodrej košeli s krátkymi hnedými vlasmi, červenými lícami, nedefinovateľne príťažlivým pohľadom a s nepomýliteľnými pozostatkami jej razantného úchopu (to predlaktie mal celé červené, skoro spálená koža... fakt!). Rýchlo preskočila pohľadom na prišelca.

Onemela. Prebleskovala pohľadom od jedného k druhému a nemohla uveriť vlastným očiam.

„Čo... kto... je...“

„Budem sa musieť porozprávať s Dumbledorom,“ povedal chlap v čiernom dlhom habite zlostne a prebodol muža v modrej košeli nenávistným pohľadom. „Poviete mi, čo to malo znamenať? Ak si potrebujete užiť niekde mimo domu, nájdite si láskavo iné miesto a iný čas. Vy tu máte, pokiaľ viem, čo najdôveryhodnejšie zastupovať moju osobu. Nespomínam si však, že by k mojim zvyklostiam patrilo vášnivé bozkávanie sa s nahou ženou uprostred pracovne. Alebo si nebodaj pamätáte, že by som vám za tie dva roky, čo sa poznáme, čosi podobné spomínal, pán Rickman?“ vytasil na neho Snape svoj najlepší sarkastický tón.

„Vy ste mi ohľadom svojej práce zabudli spomenúť už všeličo,“ poznamenal chladne. „Ale aby som vysvetlil situáciu. Pár hodín dozadu sa tu objavila úplne obyčajná ropucha, ktorú som zatvoril do jednej z klietok, no o pol noci sa zmenila na ženu a vrhla sa na mňa.“

„Hej, a tie ruky, čo ste mali na jej zadku, tie vám tam násilím prilepila. Ako inak...“ Snape ho prebodol pohŕdavým pohľadom a obrátil sa na ženu pred sebou. „Žaba? Aký druh?“

„Bufo viridis,“ povedala automaticky.

Snape si nervózne odfrkol, obrátil hlavu nahor a prevrátil oči. Prečo ho obklopuje toľko hlupákov! „Aký druh KÚZLA!“

„Neviem. Myslím, že to bola Neodvolateľná kliatba, ale nie som si istá. Poznáte rozprávku o žabom princovi? Tak toto bola taká trocha obrátená verzia. Nezmenil sa princ, ale predavačka zmrzliny v Šikmej uličke, a nemusí ma pobozkať dievča, ale princ. Inak sa každú polnoc, keď je mesiac v nove, zmením na ženu a ostanem tak do svitania, kedy sa zasa zmením na hnusnú ropuchu. Vždy sa snažím Nevillovi ujsť, keď viem, že má prísť táto zmena... Nie vždy to vyjde.“

„Kto je Neville?“

„Neville Longbottom, môj... majiteľ. Vlastní ma ako žabu. A predstavte si, on ma volá Trevor! Ale inak je milý, veľmi milý.“

„Tak na toho si posvietim,“ zamrmlal Severus Snape zlovestne a začal tak písať dejiny svojej povestnej neznášanlivosti Nevilla Longbottoma.

„A musím povedať, že tuto pán...“ ukázala na muža v modrej košeli.

„Alan Rickman, herec, teší ma,“ podal jej ruku a zhovievavo sa na ňu usmial.

„Pán Rickman sa ma zo začiatku naozaj veľmi snažil odstrčiť. Zo začiatku...“ zachichotala sa. „Ale viete ako to je... Žena, čo je niekoľko rokov ako žaba, a s času na čas sa vráti do... použiteľnej podoby, to nemá ľahké. Štyri roky...“ zamrmlala zamyslene.

Snape znechutene zavrtel hlavou.

„Nechápem, ako môžete nosiť tú maškarádu,“ kývol na Alanovu košeľu ofŕkanú od farieb.

„To isté si myslím ja o vás. Toto je náhodou veľmi pohodlné! Natáčal som v tom pár scén vo filme Januárový muž a mám tu košeľu celkom rád.“

„Tak si ju konečne vezmite domov aj s ostatnými vecami. Neviem, prečo by som tu mal ďalej skladovať tie vaše rárohy! Poviem Dumbledorovi, aby vás už nikdy nevolal. Taká hanba! Ak by sem prišiel nejaký študent a videl by vás takto... A kam ste dali tú parochňu! Prečo je v mojom najlepšom esenciálnom oleji? Prečo je vôbec v nejakom oleji!“

„Na zachovanie realistického vzhľadu.“

„Vypadnite! Vypadnite odtiaľto preč!“ vykríkol Snape nepríčetne a hodil po ňom jeho papiere plné kresieb. „A už sa nikdy nevracajte!“

„To sa dohodnite s Dumbledorom, on ma platí.“

„Tak hrajte jeho!“

„Každý čarodejník má vo svete len jedného muklovského dvojníka. Hoci, Dumbledore by zvládol aj dvoch...“ zamyslel sa. „Skrátka, vy máte mňa a buďte rád. Nie každý sa môže vypariť na týždeň na hory, kde si užíva s prostitútkou, zatiaľ čo jeho dvojník za neho maká.“

„Nikdy som nebol na horách, nikdy som nebol s prostitútkou a teraz okamžite vypadnite, lebo na vás skutočne použijem násilie!“

„Nikdy ste neboli na horách? To je škoda, to by ste mali niekedy skúsiť. Vyberte sa občas na dovolenku, prospelo by vám to. A nebojte sa, už idem,“ zamrmlal, odišiel sa obuť do spálne a pozbieral všetky svoje kresby. „Zbohom, slečna,“ rozlúčil sa, venoval Snapovi posledný tichý pohľad a odišiel. Dvere za sebou okázalo zabuchol. Však on ho ešte bude prosiť, aby sa vrátil...

„Teraz, keď sme konečne sami...“ zamrmlala žena zvodne a začala sa k Snapovi nebezpečne približovať.

„Držte sa odo mňa ďalej,“ namieril na ňu okamžite prútik. „Kedy sa premeníte späť na žabu?“

„Až ráno... Dovtedy máme mnoho času...“

„Povedal som, aby ste mi dali pokoj. Nič nebude. Ráno sa zmeníte pekne na žabu, ktorá si dúfam, zapamätá, že sa má tomuto miestu vyhýbať a vypadnete odtiaľto. A tomu vášmu Nevillovi sa neopovážte povedať ani slovo!“

„Škoda... Ste celkom chutný... Hlavne, keď sa hneváte,“ žmurkla na neho, no keď videla jeho neprístupný a odhodlaný výraz, sklamane zvesila plecia a sklonila hlavu. „Mohli by ste mi dať aspoň nejaké šaty, kým svitne?“

Chvíľu na ňu hľadel, uvažoval, či jej odpovedať nie a dopriať si tak dlhšiu možnosť mať v pracovni nahú ženu, ale napokon prikývol a odišiel jej pre jeden z habitov.

„Ďakujem,“ povedala, keď sa obliekla a sadla si oproti nemu.

„Mám nejakú prácu, takže ak chcete počkať na svitanie u mňa, tam v rohu je stolička,“ ukázal jej a sám si sadol za stôl ku knihe, kvôli ktorej sa musel náhle vrátiť z dôležitej Dumbledorovej misie.

Čas sa pomaly, pomaličky vliekol. Svitanie sa blížilo. V podzemí Rokfortského hradu sedeli muž a žena. Nepoznali sa, nič spolu nemali, nerozprávali sa. Len sedeli a čakali na ráno. Chýbalo už len pár minút. O nedlho sa premení späť na škaredú ropuchu, ktorú budú volať Trevor. Žiaden princ, žiaden bozk, žiadna nádej...

„Len tak mimochodom, nepoznáte náhodou nejakého princa?“ prehodila zrazu lenivo. Nečakala kladnú odpoveď. Už dávno takú nedostala. Princovia boli podpultovým tovarom.

Snape odložil pero, zdvihol hlavu a pozrel na ňu. Dlho uvažoval. Veľmi, veľmi dlho. Zdalo sa to ako večnosť. Prešla možno dokonca celá minúta, kým konečne odpovedal: „Stačil by aj polovičný?“

„Prosím!“

„Či by stačil polovičný princ? A len podľa priezviska?“

„Vy niekoho takého poznáte!“ vyskočila zo stoličky a vrhla sa k nemu.

„Hej.“

„To je... to je... Kto! Kto to je! Prosím! Kto to je!“ v jej hlase zaznievalo toľko nádeje! Možno viac nebude žabou...

„Ja.“

Žena stíchla a pozerala na neho v nemom úžase. Tak ona sedí celú noc v jednej izbe s polovičným princom a ani o tom nevie? Hanba! Taká šanca a ona ju skoro premrhala!

„A... po... pobozkali by ste ma... prosím?“

Snape sa zatváril znechutene. So zdvihnutým obočím si ju premeral. On by mal pobozkať žabu nejakého Nevilla Longbottoma? Odporné!

„Prosím,“ šepla žena rozochvene.

Zhlboka sa nadýchol a konečne prikývol. Počkal, kým k nemu príde. Pomaly. Akoby sa bála, či to bude vôbec fungovať. Čo ak nie? Čo ak tento jediný záblesk (to tie mastné vlasy) nádeje nebude fungovať? Pobozká ju polovičný princ, bude z nej len polovičná žaba? Obrovské žabie nohy, zelené brucho, nežná ženská hruď a ľudská hlava. Striasla sa pri tej predstave. No možno sa to podarí...

Prekonala posledné centimetre a sadla si oproti nemu na stôl. Bola nervózna. Nesmierne nervózna. Čo ak to predsa len vyjde. Čo ak...

Čiernovlasý muž s orlím nosom sa postavil a naklonil sa k žene sediacej pred sebou. Váhal.

„Musíte to urobiť vy,“ šepla. Tak veľmi túžila, aby to fungovalo. Nechcela byť opäť ropuchou. Nechcela...

Opäť prikývol. Pomaly, nesmelo ju pobozkal. Nebol to žiaden bozk plný emócií alebo vášne. Bol to proste bozk. Súhra dvoch cudzích úst, ktoré sa stávajú blízkymi.

Začalo svitať.

Snape sa od nej odtiahol a napäto pozoroval, čo sa bude diať. Žena takmer nedýchala. Možno sa to podarí. Možno...

No v tom ucítila, ako sa jej telo zvrašťuje. Ako sa koža mení, hrubne, chladne. Cítila, že sa jej do očí tlačia slzy. Bola nesmierne sklamaná! Tak dúfala, tak verila, tak veľmi po tom túžila!

„Nevyšlo to,“ povedala zlomene a prepukla do plaču. „Prosím, odneste ma potom k Nevillovi Longbottomovi, je v Chrabromile,“ povedala ešte cez slzy. „Kvák,“ ozval sa smutný žabí hlas zo stola, na ktorom ležal Snapov starý habit. „Kvák,“ bolestné kvák.

„Odnesiem vás k pánovi Longbottomovi, ale až po raňajkách. Teraz mám prácu. Mrzí ma, že to nevyšlo.“

„Kvak,“ súhlasila žaba sklamane, akoby chcela povedať, že ju to istotne mrzí viac. Venovala mužovi pred sebou ešte jeden bolestný pohľad a odskočila preč. O chvíľu videl, že sa usadila na kresle v rohu, kde sedela skoro celú noc.

‚Ja som pobozkal žabu Nevilla Longbottoma! Ak sa toto niekto dozvie...‘ zatriasol hlavou, aby odohnal neodbytné myšlienky. Nie, nikto sa nedozvie, že profesor elixírov, Severus Snape, bozkával ropuchu. Nikto. ‚A na toho Longbottoma si posvietim. Zrejme má v hlave miesto mozgu piliny, keď po bohvie koľkých rokoch nespoznal, že jeho žaba je samica a nie nejaký Trevor. S tým tupcom ma určite čaká ešte veľa vybuchnutých kotlíkov...‘ pomyslel si netušiac, akú má pravdu.

Neville Longbottom a Severus Snape sa už onedlho stanú známou dvojicou, o ktorej by sa dal napísať celý román. Nikoho by však ani len nenapadlo, že za to všetko môže jedna žaba...