Informace
Jsme domovem:
670 povídek
od 235 autorů
z 770 registrovaných.

Diskuse je na našich stránkách Potter Web CZ

Skoro obyčajný záves... od Lyllla
[Komentáře - 0] Tisk
- Velikost písma +
Autorská poznámka:
Pred očami sa mi premietol celý môj život. Neviem kedy to presne bolo. Keď ma Bellatrix zasiahla a ja som letel, alebo keď som dopadol za ten záves? To je ale nakoniec jedno, nie? No malo to aj výhodu. Aspoň už viem odpoveď na jednu z mojich otázok. Premietne sa človeku pred smrťou celý život? A keby jeden! Viete, že v milom živote som bol záhradník? Zvádzal som všetky moje zrelé šéfky a ich nesmelé dcérenky... Nechápem len jedno. Prečo ma zabila banda rozhnevaných chlapov? Ehmm... To bolo trochu od témy a teraz naspäť k môjmu momentálnemu Ja.

Poviem vám ako som sa dostal až sem. Kde vlastne som? Tak to by som rád vedel aj ja...

***

Videl som všetko. Veci, na ktoré som už dávno zabudol a zabudnuté byť nemali a veci, na ktoré som nikdy nezabudol a zabudnuté byť mali... Nechcem ich ale bližšie rozmazávať. Nezaujímali by vás a na niektoré nie som práve hrdý. Nemusíte zas všetko vedieť...

Takže poďme už k veci.

Keď som už konečne (veľmi tvrdo) dopadol, ostal som sám v nekonečnom bielom svetle. Nikto nikde! A ja som tam len chodil ako dobil stále dookola... Až som niekoho uvidel. Bol to...

“James,” šepol som neveriacky.

“Sirius,” vydýchol vydesene James, ktorý nemohol mať viac ako šestnásť.

“James,” začal sa mi črtať úsmev na tvári.

“Sirius, kámo!” zakričal so slzami v očiach. Nebol to ale radostný výkrik. Skôr hysterický. Vydesil ma tým. Musel som spraviť pár krokov dozadu. Bolo hrozné pozerať sa, ako ku mne celý biely od strachu beží. Bol som nehmotný alebo čo, lebo vzápätí som prešiel cez ďalšieho tínedžera.

Až to bol šok! Ten dotyčný som bol ja sám! Tiež som nemohol mať viac ako šestnásť. Bolo zvláštne pozerať sa na seba.

Ležal som schúlený pod pouličnou lampou. Vyzeral som hrozne. Cez moju vtedy ešte veľmi peknú tvár sa tiahol dlhý krvavý škrabanec.

James ku mne pribehol a snažil sa ma prebrať. Vo chvíli keď moja mladšia verzia začala otvárať oči, spomenul som si. Zrazu som presne vedel kedy a kde to bolo. Už som nevidel len dvoch chlapcov a jednu pouličnú lampu, ale ocitol som sa na ulici. Všade bola tma, len občas svietila niekde nepokazená lampa. Kúsok odo mňa a Jamesa bol pohodený tmavý kufor so striebornými iniciálkami S.B.. Všade dookola boli domy, v ktorých sa svietilo. Jeden mal otvorené dvere. Presne do toho domu mi James pomáhal dotackať sa. Vbehol som teda za sebou a Jamesom ešte pred tým než sa zatvorili dvere.

Bol to krásny pocit vojsť tam. Strávil som tam krásne chvíle... Prestal som sa kochať pohľadom na schody, na porcelánové sošky pani Potterovej, na malé obrázky zavesené na stenách a podobné drobnosti a vošiel som do obývačky, kde sa už nado mnou skláňala pani Potterová.

“Sirius, zlato, kto ti to spravil?” pýtala sa zdesene. Nevedel som sa rozpamätať, čo som jej odpovedal. Vôbec. Tak som len napäto čakal a tá moja mladšia verzia len mlčala. Vtedy som si ľahol na sedačku, zovrel som v náručí malý vankúšik, zašomral som niečo v zmysle: “Už je to jedno,” a zaspal som.

Pán Potter odišiel s tým, že ide po môj kufor, pani Potterová zas po nejaké svoje bylinky alebo niečo také a James si sadol na malý stolík oproti môjmu šestnásťročnému vydaniu. Ja som sa zosunul vedľa neho.

Očividne vôbec nevedel, že som tam. Zamával som mu rukou pred tvárou, ale nereagoval na to.

“Som rád, že ťa vidím, Paroháč,” povzdychol som si.

“On ťa nepočuje,” ozval sa znudený hlas.

“Vďaka, dovtípil som sa,” odsekol som mu.

“Naozaj? Lebo to tak nevyzeralo,” hádal sa so mnou.

“Je mi úplne jedno ako to vy...” začal som, no uprostred vety som sa odmlčal. Ja sa rozprávam z nejakým hlasom bez tela? Ale ak je hlas, musí byť aj telo. Veľmi pomaly som otočil hlavu od Jamesa na druhú stranu. Sedel tam nejaký malý človiečik. Mal vysoký čierny klobúk, ktorý mu bol veľký a dlhý žltý habit. Pokyvoval vo vzduchu krátkymi nohami a zubil sa na mňa.

“Aaa...” vykríkol som, ako som sa zľakol a chcel som sa natlačiť viac k Jamesovi, ale nejako som cez neho prešiel a spadol zo stolíka. Ten malý sa na tom veľmi dobre bavil. Nahnevane som sa postavil.

“Kto si?” pozeral som po ňom.

“Pre teba budem Jacky,” rozhodil rúčkami.

“A čo tu chceš?” tváril som sa odvážne a hrdo. Akože toto je môj dom, moje teritórium a ty tu nemáš čo robiť. To že som mŕtvy a nikto ma nevníma bol len detail.

“Som tvoj sprievodca. Prevediem ťa tvojim životom a pôjdeš ďalej. Ale už sám. No ešte pred tým máme čo robiť! Je tu kopa vecí, ktoré ti chcem ukázať," vysvetľoval mužíček, zoskočil zo stola a prešiel ku mne. Nebol mi ani po pás a žltý habit vláčil po zemi. Dianie v izbe sa nezastavilo. Pán Potter sa už vrátil aj s mojím kufrom, pani Potterová ma prikryla, len James stále nehybne sedel.

“Počkať! Stop! Mám otázku,” rozhorčoval som sa.

“Spusti,” prikývol.

“Som mŕtvy?” spýtal som sa opatrne.

“Ako sa to vezme. Určitú časť svojho bytia máš za sebou a ideš na inú úroveň. Dostávaš sa ďalej. Už nemáš hmotné telo a súd rozhodne, čo s tebou bude ďalej,” usmieval sa mužík. Tváril sa akoby to bolo niečo úplne normálne a príjemne.

“Súd?” spýtal som sa zhrozene. On len s úsmevom prikývol.

“Nie, nie... Ja už žiadny súd nechcem!” ustúpil som o krok. Spomenul som si na môj súd, keď ma odsúdili za smrťožrútstvo. A na tie dlhé roky v Azkabane...

“Nebude to taký súd,” ubezpečil ma malý, akoby čítal moje myšlienky.

“Veď to je jedno. Ja sa aj tak nebojím,” prehlásil som hrdo a snažil som sa zamaskovať svoj strach.

“Načo tá pretvárka? Mňa aj tak neoklameš. A vieš čo? Poďme sa pozrieť, keď ťa odsúdili,” navrhol a vôbec nečakal na moju odpoveď. Zložil si klobúk, strčil do neho maličkú ručičku, vytiahol zlatistý prášok, ktorý vyhodil do vzduchu a miestnosť za začala meniť na veľkú súdnu sieň. Uprostred bola stolička a k nej pripútaný asi dvadsaťjedenročný Ja.





Do okénka povinně napište číslicemi třista šedesát pět
Okénko 

Poznámka: Můžete zaslat hodnocení, komentář nebo obojí. Nezapomeňte na okénko.