O krátky, takmer detsky pôsobiaci prst sa lenivo ovinul pramienok odfarbených vlasov.
„Ďalší!“ zavolala mladá žena a jemným pohybom vlasy opäť uvoľnila.
Keď zbadala muža, ktorý vošiel do ošumelej malej kancelárie kdesi v zabudnutej časti ministerstva, sprisahanecky na neho žmurkla. Na oddelení Zamestnávania nezamestnateľných tvorov to bol starý známy.
„Čo v tom bolo tento krát pán Lupin?“ opýtala sa, keď sa posadil na stoličku.
„Nebudem nijak originálny,“ usmial sa unavene „opäť môj malý handicap.“
Zamyslene si olizla hornú peru a tskla: „Už naozaj neviem čo s vami. Pani Higginsovej som sa na to pýtala pre istotu dopredu.“
„Alyson bola milá, ale napokon sa to prevalilo a, no… skončilo to ako zakaždým. Mám pocit, že tu budem dlhšie ako vy.“
Blondínka za stolom zodvihla roztržito jedno z bŕk. Chvíľu ho iba prevracala v rukách, kým sa veľmi pomaly opäť ozvala: „Obávam sa, že sa mýlite. Včera nám prišiel nový dekrét. Ministerstvo sa nazdáva, že pomôcť s prácou raz je akurát dosť. Im stačí aby nikto nemohol tvrdiť, že s ľuďmi, alebo podľa nich tvormi ako vy, nič nerobíme.“
Remus na ňu pozrel nepríjemne prekvapený. Potom sa mu však na tvári usadil rezignovaný výraz a chystal sa vstať.
„Nemusíte sa tak ponáhľať. Podľa mojich záznamov ste tu nikdy neboli.“
„Ale…“
Usmiala sa a pohľadom ukázala na kopu počmáraných pergamenov, ktoré sa povaľovali po jej stole: „Väčšina mojich nadriadených to tu má asi rovnako blízko ako do Indie. To je jediná dobrá vec na tejto práci. No viete, sem-tam sa objaví nejaký ambiciózny nováčik, a kým ho nepovýšia alebo nevyhodia, je lepšie mať všetko ako zo škatuľky.“
Opäť na neho žmurkla. Nahla sa na stoličke dozadu, až si myslel, že o chvíľu spadne, ona však iba šikovne vytiahla z poličky za sebou bledosivý obal. Všimol si, že na ňom stojí: Remus John Lupin — vlkolak. Napadlo ho, že keby mohli, vypália mu to ešte aj na čelo.
„Zavádzame zopár noviniek,“ poznamenala trpiteľským tónom „Kým tu chodili skoro všetci pravidelne, vedela som ledva ako sa volajú. Teraz musíme mať toto všetko kvôli jednej návšteve. Ale nebojte sa, o mesiac ich to prejde a vaše záznamy sa stratia spolu so stovkami ďalších zbytočností. Môžem vám ich potom poslať, ako darček na rozlúčku.“
„Vďaka, myslím, že viem o vlastnej minulosti aj bez nich.“
Zachichotala sa.
„Keby ste boli trochu veselší, mohli by ste pracovať ako muklovský zabávač.“
„Začínam si myslieť, že ak by sme nemali zakázané pracovať medzi muklami, pokúsil by som sa aj o to.“
Pokrútila hlavou a náhodne obrátila niekoľko listov v jeho zložke.
„Vy ste boli prefekt?“ opýtala sa naozaj začudovane, „tuším sa do toho budem pozerať častejšie, sú tu celkom zaujímavé veci.“
Remus neodpovedal. Nečakal, že tam bude aj toto. Áno bol prefektom, no nevedel, či sa to dalo nazvať úspechom. Ešte ani dnes nemohol zahnať spomienku na to, aké to bolo, keď vtedy dostal piaty list z Rokfortu.
V jednej ruke držal pergamen a druhou pevne stískal odznak. Nemohol uveriť, že je to pravda. Prečítal to najmenej desaťkrát. Ten jednoduchý fakt sa však stále nemenil. Ani v tej prvej chvíli nadšenia nebol natoľko naivný, aby netušil, že tým možno riaditeľ sleduje aj vlastné zámery, no to neubralo nič na jeho radosti. Nezvolil by jeho, keby si nemyslel, že na to má. Napokon to už nevydržal a doslova sa rozbehol za mamou. Bol si tak istý, že ju poteší.
„Čo sa deje?“ opýtala sa ho s úsmevom.
Zaváhal, ako jej to povedať.
„Som prefekt,“ spustil bez odbočiek.
Hľadal na jej tvári očakávanú radosť, no tá sa tam neobjavila.
„Myslím, že by si to mal odmietnuť.“
Ostal celkom ohromený.
„Prečo?!“
„Musíš byť opatrný, prefektov si ľudia až príliš všímajú. Ty si to nemôžeš dovoliť.“
Nezmenila názor do konca prázdnin. Bála sa. No ani on nezmenil ten svoj. Príliš mu na tom záležalo. Keď napokon odchádzal, ledva sa pozdravili. Nikdy si neodpustil, že to bol spôsob, ako sa rozlúčili. O dva mesiace nato ju zrazil podnapitý mukel.
„Snívate, pán Lupin?“
Ten hlas ho vrátil do prítomnosti.
„Nie, len som sa zamyslel.“
„Muselo pre vás byť ťažké, keď ste si uvedomili, že váš život sa radikálne zmenil. Boli ste nádejný študent, no sľubná budúcnosť sa vyparila…“
Hovorila to bez väčšej ľútosti. Skoro ako dieťa, ktoré si neuvedomuje, že niektoré veci sa nesmú hovoriť. Remusovi to bolo jedno. Takmer ľahostajne pozoroval, že z konca brka začala vytrhávať malilinké kúsočky peria.
„Stal som sa vlkolakom príliš skoro, aby som si nejaké väčšie plány vôbec stihol vytvoriť.“
„Viete, čo by ste chceli v živote robiť?“ opýtala sa ho profesorka McGonagalová v piatom ročníku, asi ako každého, kto prišiel na konzultáciu o voľbe povolania.
„Nie, nemá cenu robiť si zbytočné nádeje. Viem, že väčšina vlkolakov si nikdy nenájde prácu.“
Profesorka sa na neho skúmavo zadívala.
„Nebudem vám klamať, pán Lupin. Obaja dobre vieme, že máte pravdu. No vo vašom prípade mi profesor Dumbledore dovolil navrhnúť, aby ste tu po skončení školy ostali učiť. Osobne sa nazdávam, že je to celkom dobý nápad.“
„Ďakujem, no pomohli ste mi už dosť, nejako sa už pretlčiem.“
Vtedy sa mu budúcnosť nezdala až tak čierna. Veril, že sa mu možno podarí uživiť aj bez cudzej pomoci.
Poobzeral sa po malej miestnosti pripomínajúcej takmer kobku, v ktorej napokon skončil. Teraz by bral podobnú ponuku bez otázok. Lenže do Rokfortu sa vrátiť nedokázal.
Žena oproti nemu medzitým usilovne čosi hľadala v jeho zložke. Sprehádzala všetky papiere, až kým si neuvedomila, že to čo hľadá, je na tej istej strane.
„Vy ste boli vlkolakom už na škole? Ako ste sa tam vôbec dostali?“
„Profesor Dumbledore je chápavý človek. Veľmi mi pomohol.“
„To verím. Pamätám si, že aj ja som ho mala najradšej. Človek by si o ňom myslel, že to bude nudný starý dedko, no bola s ním často väčšia sranda, ako s celým zvyškom učiteľského zboru dohromady.“ Na tvári sa jej objavil zasnívaný výraz a pousmiala sa na čomsi z minulosti, o čom Remus nemohol vedieť, potom sa však vrátila do prítomnosti a pokračovala v rozhovore, ktorý mu pripadal prinajlepšom zbytočný. „Muselo to byť ťažké, zvládať školu popri tom všetkom.“
Nebolo, odpovedal v duchu iba pre seba. Najhoršie na tom bolo, že v určitom období boli práve splny asi tými najlepšími dňami. Málokto si spomína na to, čo robil ako vlkolak. A je to tak dobre. Je to úžasný pocit, čosi ako droga.
Vo vlkolačom vedomí sa v jednej chvíli čosi zmenilo. Už to nebolo len krvilačné zviera, bol to aj ON. Vnímal, hoci jeho zvieracia časť mala prevahu. V rovnakom okamihu si uvedomil, že nie je sám. Boli tam tri iné tvory — zvieratá. Vedel, že ich pozná.
Zbystril pozornosť. Pachy, zvuky a tvary vytvárali zložitú mozaiku. Ten svet bol omnoho krajší a skutočnejší, než ľudský. V lese, ďalej než mohol dovidieť, zacítil slabý pach strachu. Dráždil ho. Nemohol odolať. Rozbehol sa medzi stromy. Pes, jeleň a potkan utekali vedľa neho.
„Má tento rozhovor nejaký význam pre moju prácu?“
Varovný hlas mu v hlave jasne kričal, že sa v spomienkach dostáva k niečomu, na čo sa rozhodol navždy zabudnúť.
„Nemá,“ priznala a zastrčila si už dosť zúbožené brko do pomerne zložitého účesu. „Bola som iba zvedavá. Tak môžeme prejsť k veci. Okrem toho, že ste vlkolak, je tu ešte jeden problém. Vaša minulosť.“
„Moja minulosť?!“
Opatrne pootvoril dvierka do svojho doterajšieho života trochu viac. Napadlo ho, či mu len preto že je vlkolak, nechcú počítať aj tých zopár banálnych školských trestov. Kým však našiel pravú odpoveď, objavil v svojich spomienkach obrys čohosi dôverne známeho. Bývali celkom pokojné dni, kedy síce cítil, že mu čosi chýba, no ten pocit smútku aspoň nemal meno. Toto nemal byť jeden z nich. Dnes si na nich nedokázal nespomenúť.
„Tri dni a sú prázdniny,“ nadhodil James zasnene.
Ležali v tieni, rozvalení na suchej tráve. Ten deň bol tak horúci, že ešte ani Siriusovi s Jamesom sa nechcelo robiť nič viac.
„Radšej na to nemyslieť,“ zamračil sa Sirius.
„Prečo sa ti vlastne domov tak strašne nechce?“
„Kašli na to, Remus,“ zahováral.
„Aj ja sa teším na prázdniny,“ ozval sa Peter ako vždy trochu neskoro.
James a Sirius sa rozosmiali. Remus vedel, že sa smejú z Petra, no ten nič nechápal.
„Prvý ročník máme za sebou. To ešte zostáva šesť rokov,“ poznamenal, aby odviedol reč inam.
„Nekonečne dlhá doba.“
Nemohol súhlasiť. Tých šesť rokov ubehlo ako nič. Bolo to najlepšie obdobie jeho života, lenže… Všetkou silou vôle sa donútil nedokončiť tú myšlienku.
„Vraj ste mali blízky vzťah s niekým, koho ministerstvo považuje za nanajvýš nebezpečného,“ ozvali sa slová, ktoré mu pripadali ako zákerný útok od chrbta
Preniesol pohľad z jej tváre. Všimol si, že urobila na jeho zložke zopár rožkov, no to ho teraz trápilo najmenej. Ani nevedel prečo, ale jediné čo si želal, bolo, aby nahlas nevyslovila Siriusovo meno. Nie v tejto súvislosti.
„Je tam toho viac?“
„Nie, nechcete mi povedať o čo ide?“
Vyzerala, ako by jej zvedavosť mala začať vytekať ešte aj ušami.
„Je to len minulosť. Netušil som, čím ten človek je — rovnako ako nikto iný. Nechcem na to spomínať. Skončilo to.“
Vlastne to skončilo ešte pred tým, než vyšla celá pravda najavo. A hoci vedel, že už dávno predtým musel byť zradca a vrah, nebolel ho spôsob, ktorým sa to stalo, o nič menej.
Krčiac sa kráčali vedľa seba a pevne si držali plášte.
„Čo?!“ Vietor fúkal tak hlasno, že ani nepočul slová, ktoré Sirius povedal.
Nebol to dobrý čas na prechádzku, no Sirius na nej trval s tvrdohlavosťou sebe vlastnou. Odpoveď neprišla. Podvedome k nemu otočil tvár, aj keď tak riskoval, že ho nepríjemné počasie zasiahne v plnej sile.
V Siriusovom pohľade bola nenávisť, akú nevenoval ani Snapovi.
„Sirius, čo sa deje?!“
„Dumbledore si myslí, že je medzi nami zradca a ja s ním súhlasím. Nikdy by som si ale nepomyslel, že toho budeš schopný, Remus.“
„Ja?! Ja by som NIKDY nezradil! Sirius, veď ma poznáš. Ty, James, Lily a Peter ste jediní priatelia, ktorých na svete mám!“
„Nepretvaruj sa. Keby ti James a ostatní neverili, zabil by som ťa už tu.“
Nikdy ho nič neprekvapilo tak veľmi a tak hrozne, ako tie slová.
Sirius pokračoval ďalej v ceste a on, celkom neschopný rozhodnúť sa čo robiť, ho nasledoval.
Mlčky došli až na dohľad domu Potterovcov, no tam sa Sirius opäť zastavil.
„Vypadni, vypadni Remus, kým si to nerozmyslím a zaši sa niekam, kde ťa nenájdem. Ak sa k nim pokúsiš ešte priblížiť, nájdem ťa a zničím, máš poslednú šancu, uteč.“
On sa však nedokázal ani pohnúť. Sirius na neho nevytiahol prútik, iba so znechuteným výrazom vykročil k príjemne osvetlenému domu, kde ich už čakali na večeru.
Videli sa naposledy. Nahováral si, že Sirius časom príde na to, že on nezradil. Nechcel ho dráždiť ešte ten deň. Bol slaboch, vždy bol slaboch, keď išlo o priateľov.
Pocítil príval znechutenia nad sebou samým. Rozpamätal sa však, že tu nie je sám. Zaostril na svoju spoločníčku.
Nevšímala si ho. Zúrivo sa prehrabovala v jeho zložke, brko už opäť držala v jednej ruke a konček bol celkom mokrý od toho ako ho cmúľala.
„Čo hľadáte?“
„To čo mi nechcete povedať — kto to bol,“ zamračila sa.
„Načo?“
Zaváhala, nasadila však o niečo miernejší výraz „Povedzte mi to, prosím. Máte strašne zaujímavý život.“
„Zaujímavý je to posledné, o čom som vždy stál. Ja vás prosím ešte viac, nechajme to tak.“
Zovrela pery a chvíľu bojovala sama so sebou. Napokon jeho spis teatrálne prudko zavrela.
Zopár papierov z jej stola sa pri prievane, ktorý tým vznikol, rozletelo na všetky strany.
Jeden z nich spadol vedľa Remusa. Zodvihol ho. Bol to výpis z Filchových záznamov.
21. apríl 1974
Sirius Black, James Potter a Remus Lupin
Nedovolená návšteva dedinky Rokville, mimo určenú dobu.
Spoza papiera sa odrazu načiahla ženská ruka a zobrala mu ho.
„Vďaka, skoro som to stratila.“
Zbežne to prebehla.
„Ako ste sa, pre Merlinove uši, dokázali dostať do Rokvillu mimo určenú dobu?!“
Kým jej stihol odpovedať zvýskla tak prenikavo, že to vyvolalo ruch ešte aj na chodbe. Konečne sa pozrela pozornejšie aj na mená, ktoré tam boli napísané spolu s tým jeho.
„Vy ste poznali Siriusa Blacka?! To on je ten, o kom nechcete rozprávať, že?“
Zachmúrene prikývol: „Ak sa to tak dá povedať. Vlastne som nikdy nevedel, aký je. Celé to bola iba pretvárka.“
„Sirius, čo tu robíš?“
„Ignorujem svet,“ odpovedal čiernovlasý chlapec rozvalený na Petrovej posteli.
„O päť minút máme hodinu, budeš mať problémy, ak sa tam neukážeš.“
„Tak tým problémom odkáž, že ma nájdu na stálej adrese, ak by ma náhodou chceli minúť.“
„O čo ide? V živote som ťa nevidel v horšej nálade.“
Sirius na dosť dlho zaváhal.
„James ma pozval, nech s jeho otcom zájdem na Majstrovstvá sveta v metlobale. No, nemal som ti to hovoriť, Remus, má len jeden lístok.“
„To je v poriadku, aj tak by som nemohol, veď vieš… ale čo je na tom tak zlého?“
„Nič, je to super. Ale ešte lepšie by to bolo keby mi rodičia dovolili ísť.“
„Prečo by nesúhlasili?“
Sirius urobil ďalšiu dlhú prestávku. Vetu začal veľmi pomaly: „Trochu som vám naznačil, že to nemám doma veľmi rád. Ale nepovedal som všetko. Sú to čistokrvní cvoci. Neznášam ich. Na majstrovstvá pôjdem, či sa im to páči alebo nie. Strašne vám však s Jamesom závidím. Máte aspoň trochu normálnu rodinu. Prečo som sa musel práve ja narodiť tak sprosto?“
„Neverím, že by niekto mohol hrať tak dlho úplne všetko,“ nesúhlasila.
Remus mlčal. Sám sa tým trápil už mnohokrát, no po celé tie roky nenašiel odpoveď.
Jej nepokojné prsty odrazu rozlomili zúbožené brko na dve polovice. V tej chvíli akoby si po prvý krát uvedomila, že niečo drží v rukách. Nadvihla obočie, vstala a zamierila ku košu.
„Asi nemáte chuť o tom rozprávať viac?“
„Nie.“
„Tak fajn, aj tak som vás tu zdržala už dosť dlho,“ zhodnotila keď sa posadila. S tými slovami opäť predviedla ten takmer akrobatický kúsok s naklonenou stoličkou. Hodila jeho spis naspäť a z inej poličky vytiahla ďalší.
„Nie je toho veľa, čo vám môžem navrhnúť, vlastne…“ opäť sa odmlčala a začala prstom obmotávať neposedný pramienok.
„Vlastne pre mňa nemáte celkom nič,“ dokončil za ňu Remus.
„Neuhádli ste,“ usmiala sa a odrazu sa zohla, akoby jej niečo spadlo na zem.
Začul tichý škrabavý zvuk, no nedokázal si presne predstaviť čo robí.
„Používam to na vyváženie stola,“ vysvetlila mu celá červená a ukázala starý pokrkvaný pergamen. „Leží to tu už odkedy som sem prišla a myslím, že je načase napísať im späť. Majú veľké nároky, plat je mizerný, ale tuším, že by ste o tom mohli pouvažovať.“
„Pre mňa ako stvorené, ale nebude im vadiť, čo som?“
„Nie je tam: V žiadnom prípade neprijímame vlkolakov. Takže majú smolu. Ak sa to dostalo až sem, nemusíme im to hovoriť. Je to len na vás. Do týždňa vám pošlem sovu, kde sa máte hlásiť.“
„Ďakujem.“
Posledný krát na neho žmurkla: „Nie je za čo. Keby ste mali dvakrát denne hľadať zamestnanie trollovi, tiež by ste asi došli k záveru, že sympatický vlkolak je celkom príjemná zmena.“
Chabo prikývol a zamieril von.
„Ďalší!“ zaznelo mu za chrbtom.