Žlté oči jastria do stále sa zmenšujúcej tmy.
Slnko pomaly vychádza. Slnko, tá žeravá guľa ohňa, čo iných ľudí príjemne hreje, jej spôsobuje muky. Jej a celému jej druhu.
Ich tieto príjemné lúče nehrejú, rovno ich pália a zabíjajú.
Žiadne kúzlo ich pred nimi neochráni, ani ich nesmrteľnosť, vykúpená smrťou a zatratením.
Zapredali svoje životy.
Sú odsúdení žiť pod zemou a vychádzať môžu len potme.
Sú zatratení a osamelí, nijaký živý tvor nevydrží v ich blízkosti.
Okrem zlých čarodejníkov, ktorí niekedy s nimi obchodujú a pekelných tvorov, rovnako strašných ako sú oni sami.
Všetky živé tvory sa im vyhýbajú.
Pozrie sa na zasnežený kopec, cez ktorý sa pomaly derú prvé lúče slnka.
Dych sa jej zrýchli, pulz necíti. Nikdy jej nebilo srdce. Ten symbol života a lásky jej chýba.
Nikdy necítila tep srdca, keď sa dotkne svojho zápästia necíti nič.
Iba studenú bielu kožu a občas studený náramok zo zlata. Ten drahý kov je studený ako ona.
Nikdy neucítila teplo ľudského tela, tento druh je studenokrvný.
Najhoršie je na tom to, že ona si tento osud nevybrala.
Narodila sa tak, obaja jej rodičia sú nemŕtvi.
Nikdy to však neľutovala.
Neľutovala, že ju slnko páli.
Neľutovala, že von môže len v noci a svet vidí len potme a aj to len čiernobielo.
Neľutovala, že jej rodičia sú chladní ako kocka ľadu a nemajú v sebe ani kúska citu.
Neľutovala, že nikdy nespoznala lásku a teplo domova.
Nikdy ju ani nenapadlo, že môže niekde existovať aj niečo iné ako temné
siene osvetľované pochodňami.
Nikdy ju nenapadlo, že oni, živí tá podradená, chudobná a slabá forma
života by mohli mať niečo, čo ona nie.
Pomaly otočí hlavou.
Cez lúku uvidí postavy v plášťoch so žltými očami.
Rozbehne sa preč.
Po chvíli nevládala utekať.
Sneh rýchlo bral teplo z jej tela, mŕtve srdce nepumpuje teplú krv, jej žily, ktoré ako jediné udržujú krv v pomalom pohybe nestačia.
Teplo jej rýchlo uniká z tela.
Pozrie sa s obavami na kopec.
Slnko začína pomaly zaplavovať údolie.
Rozmýšľa či má ísť domov, ale bojí sa tam teraz vrátiť.
Po ostrej výmene názor s otcom sa mu radšej bude chvíľu vyhýbať.
„Stoj,“ kričia za ňou upíri. „Posiela nás Kráľovná!“
Kým im stihne odpovedať, slnečné lúče dorazia až k nim.
Rýchlo sa ukryje za strom.
Počuje krik upírov.
Nakukne spoza stromu.
Upíri sa zvíjajú v mukách akoby ich spaľovali plamene.
Upíri sa rozhodnú premiestniť do podzemných chodieb.
Ostala tam sama.
Zahľadí sa na svoju ruku, na čiernej rukavici sa jej jagá veľký, zlatý prsteň s erbom upírov.
Pokúsi sa premiestniť domov, ale zisťuje, že sa to nedá. Peklo vie, že prišiel nový deň a zablokuje všetky kúzla, ktoré vedú do útrob zeme.
Oprie sa o strom.
„Skvelé, otec ma zabije.“
Po chvíli, ale zisťuje, že skôr ako otca, by sa mala báť mrazu.
Pozrie sa na oblohu, vidí len pár mráčkov.
Vyzerá to ( pre živých) na pekný deň.
Jsme domovem:
670 povídek
od 235 autorů
z 772 registrovaných.
Diskuse je na našich stránkách
Potter Web CZ