„Tak, ahojte. Uvidíme sa asi cez prázdniny,“ lúčila sa Amy a zľahka objala matku. Nebolo jej ľúto, že odchádza. Dva mesiace strávené v jednom dome s jej rodičmi bolo viac než dosť. Len si nevedela predstaviť, čo bude robiť, keď vychodí školu a bude s nimi denno-denne, celých 365 dní v roku. To snáď ani neprežije.
Matka ju jemne pobozkala na obe líca a tvárila sa nezaujato. Amy úkosom pozrela na otca. Neznášala tieto chvíle, lebo nikdy nevedela, čo má robiť. Oni dvaja nikdy nemali dobrý vzťah. Vlastne by sa dalo povedať, že ho neznášala. Toho fanatického vyznávača nejakého cvoka, čo si hovoril Voldemort.
Jej otec sa k nej nikdy nesprával ako k dcére, ktorú má aspoň minimálne rád. Amy mala vždy pocit, že je pre neho len vec. A ich vzťahy sa ešte viac naštrbili, keď odmietla robiť sluhu tomu bláznovi.
A tak tam teraz len stála a sledovala ho spoza mierne prižmúrených viečok.
„Dovidenia, otec,“ vysúkala napokon. Kufre už mala dávno vo vlaku, a tak sa otočila, že odíde.
„Počkaj!“ Otcova ruka jej zovrela zápästie a zastavila ju. Amy sa na neho prekvapene pozrela. Čo od nej môže ešte chcieť?
Nečakane ju objal a pohladil ju po vlasoch. Amy bola taká ohúrená, že zo seba nedokázala dostať ani jedno slovo. Ale načo hovoriť?!
„Pre tvoje vlastné dobro dúfam, že si to rozmyslíš,“ nepríjemne jej zasyčal do ucha a pustil ju. Amy nemusela dlho rozmýšľať nad tým, o čom hovoril. Už sa na neho ani nepozrela a rýchlo nastúpila do vlaku, ktorý mal onedlho odchádzať. Sadla si do jedného z kupé, kde pred tým nechala svoj kufor. Nenamáhala sa vykláňať z okna, aby zakývala rodičom, ktorí by jej to aj tak neopätovali. Ani matka. Hoci nebola zlá a občas sa dokonca zdalo, že má Amy naozaj rada, bola chladná a neprístupná ako kus ľadu.
„Amy! Tu si!“ Vytrhol ju zo zamyslenia jemný melodický hlas a ona sa otočila k dverám. Pohľadom prešla po postave stredne vysokej blondínky a na chvíľu sa jej zahľadela do bledomodrých očí.
„Narcissa, ahoj!“ Amy nebola prekvapená, že sa tu zjavila. Veď, ako čistokrvní by sa mali logicky všetci priateliť. No Narcissa Blacková nebola jej priateľka. Ani ona, ani Bella, ktorá sa o to nejako zvlášť ani nesnažila. A Amy s ňou nechcela mať nič spoločné. Už keď nastúpila na školu, bola jej nesympatická a keď ju spoznala o čosi lepšie, jej počiatočná nesympatia sa len prehĺbila.
„Smiem si sadnúť?“ Amy si v duchu vzdychla. Nie, že by ju nemala rada, no Cissa bola na jej vkus príliš tichá a nesmelá. Úplný opak jej tmavovlasej sestry. Boli ako oheň a voda. Z extrému do extrému, nič uprostred.
„Ak chceš...,“ povedala neurčito a naďalej sa venovala zízaniu na nástupište . Jej rodičia už dávno odišli, no ona ani nehľadala ich. Sledovala mužov a ženy, ako mávajú svojim deťom a posielajú im vzdušné bozky. Pobavene sa uškrnula, keď sa snažila predstaviť si, ako by pri tomto tak familiárnom a ľudskom geste vyzeral jej otec. Nepredstaviteľné“ A hlavne nemožné.
Periférne videla, že Narcissa si sadla na sedadlo oproti nej a kufor odlevitovala do prepážky nad sedadlom. Amy veľmi dúfala, že k nim nik iný nepríde. Nemala chuť s niekym sa rozprávať a v tejto chvíli jej Cissina tichá povaha dokonale vyhovovala.
„Ako si sa mala cez prázdniny?“ nesmelo sa spýtala.
„Ako obvykle. Väčšinu času som bola doma a na pár týždňov sme s mamou išli, ako každý rok, na francúzsku riviéru,“ odrapotala s pohľadom stále upretým do okna.
„Aj my sme boli doma, rodičia mali veľa práve.“ Amy sa pri tých slovách uškrnula cynickým úsmevom. Áno, vedela si predstaviť, akú prácu robili. Jej otec tiež nemal čas, lebo sa musel venovať dôležitým „obchodom“. Ako keby si nedokázala domyslieť, čo za tým v skutočnosti je.
Amy začula, ako znova niekto otvoril dvere a hneď na to ich oslovil chladný no celkom príjemný mužský hlas.
„Amy, Narcissa!“ zvolal Lucius a obrátil hlavu do chodby. „Hej, poďte sem.“ Sadol si na sedadlo vedľa Amy a onedlho sa vo dverách objavili aj Bellatrix a Regulus. Tí sa usadili vedľa Narcissy.
„Ahojte!“ Amy všetkých pozdravila a keďže Cissa mlčala, predpokladala, že už sa s nimi videla.
Ona, Lucius a Bella mali nastúpiť do posledného ročníka a Cissa s Regulusom do šiesteho. Amy si náhle spomenula na to, ako po prvý raz vstúpila na pôdu školy. Keď si sadla na stoličku a profesorka McGonagallová jej nasadila na hlavu klobúk, bola si istá, že vie, do ktorej fakulty bude zaradená. No keď klobúk vyriekol to definitívne a pre ňu tak kruté slovo SLIZOLIN, od prekvapenia takmer nedošla k stolu svojej fakulty. No jediný, kto bol týmto výborom prekvapený, bola ona. Ako dcéra svojich rodičov a jediná pokračovateľka ich rodu, tam podľa všetkých a aj podľa triediaceho klobúka, patrila.
A ona si naivne myslela, že je iná. No zrejme je rovnaká, ako oni všetci, iba to v sebe ešte neobjavila.
Ostatní sa už dlhú dobu o niečom rozprávali, no Amy im nevenovala pozornosť. Keď sa prebrala zo zamyslenia, na chvíľu sa započúvala do ich rozhovoru.
„Čo presne sa chytá? Vraj to má byť niečo veľké,“ vyzvedala Bella a pohľadom šľahla po Luciusovi. Ten sa nepatrne uškrnul a pohodlnejšie sa oprel, pričom jeho ruka rozvalená na operadla za Amy skĺzla na jej ramená.
„To ešte neviem. Veď vieš, že je tajnostkár. Ale veľké to bude určite. To, čo Temný Pán robí, je vždy veľké.“
Amy v duchu zavzdychala. Toto nechce počúvať. Z ničoho nič vstala a zamierila von, pričom iba zamrmlala, že si musí odskočiť. Vypadla z kupé, prešla do časti, kde sa spojujú dva vozne a oprela sa o stenu. Z Londýna vyrazili iba pred hodinou a pred sebou majú ešte dlhú cestu. Ako to tam s nimi má vydržať?
„Ále, Montenegrová! Čo ty tu tak sama?“ Amy rýchlo otvorila oči. Dočerta! Ako to, že nepočula otvárať dvere?! Veď robia taký hluk, že by to počul aj hluchý.
„Black, Potter! Slávna dvojka v akcii?“ spýtala sa nepríjemným hlasom. Tí dvaja... vlastne iba Black jej hrozne pil krv. V prvom ročníku bolo všetko v pohode, ani pohľadom o seba nezavadili. Neznášať sa začali, až keď nastúpil na Rokfort Regulus a Amy sa s ním začala priateliť. Hoci priateliť je trochu prisilné slovo. V Slizoline sa nikto s nikým nepriatelí.
„Tuším si od minulého roka vyrástla.“ Posmešne si ju prezrel od hlavy po päty a Amy sa pred ním náhle cítila ako nahá.
„Dúfam, že ťa neurazím, ak na tvoju adresu nepoviem to isté.“ Takisto ho prešla pohľadom a zastavila sa na jednom konkrétnom, a pre mužské pohlavie veľmi citlivom, mieste. Všimla si, ako Potter zadržiava smiech a Black sa začervenal.
Zamrkala. Naozaj sa začervenal? Alebo to bolo len od hnevu? No, v každom prípade, nemienila to zisťovať, pretože nemala vôbec chuť baviť sa s nimi.
Pohla sa smerom k dverám, no Black mal zrejme iný názor, keď jej zatarasil cestu.
„Hádam nás nechceš obrať o svoju milú spoločnosť.“
„Presne to mám v úmysle,“ odsekla a obišla ho. Natiahla ruku po kľučke, otvorila dvere, no čiasi ruka jej ich zabuchla pred nosom.
Nahnevane sa otočila k Blackovi.
„Čo chceš?“
„Iba byť s tebou.“ Zasmial sa ako hyena a Amy sa zaiskrilo v očiach.
„Musím ťa sklamať Black, ale nie si môj typ.“
„Nie? Môj brat sa na mňa dosť podobá a ja mám pocit, že sa vy dvaja k sebe dosť máte.“ Provokatívne zdvihol jedno obočie a kútik úst.
„Je mi jedno, čo sa ti zdá alebo nezdá Black. Ja s tebou a tvojou rodinou nechcem mať nič spoločné,“ odvrkla a cítila, že pomaly stráca nad sebou kontrolu. Ak ju bude provokovať ďalej, nevie čo je schopná urobiť mu. A toho sa bála.
Dnes nemala svoj deň. Vlastne, celé prázdniny boli na hovno a ona rátala každú minútu, kým bude môcť konečne odísť. Jej otec ju neustále prenasledoval a žiadal od nej, aby sa k nim pripojila. Bola z toho unavená. Potom ešte tie vyhrážky na stanici a Blackovo rýpavé provokovanie. Kto by sa čudoval, keby vybuchla?
„Čo nepovieš! Moja rodina sa ti nezdá dosť nóbl? Pripadáme ti menejcenní? Veď aj ja som z rodiny smrťožrútov tak ako ty! Ale máš pravdu, jeden rozdiel tu je. Ja nie som smrťožrút ako TY.“ Uprene jej pozeral do očí a trochu ho zarazilo, keď tam uvidel niečo, čo tam vôbec nemalo byť. A zároveň cítil, že prestrelil.
Amy bola na túto tému, hlavne po posledných dvoch mesiacoch, veľmi citlivá. Toto jej nemal povedať. Bola nahnevaná. A veľmi. Ale čo urobiť? Použiť na neho prútik? Ale nehovorí sa náhodou, že za pravdu sa každý bije?
„Vypadni, Potter!“ zasyčala a ani sa na neho nepozrela. Nečakala, že to naozaj urobí. Ale, hoci netušila prečo, skutočne odišiel.
„Ty nevieš o mene a mojom živote absolútne nič, Black. Už ťa mám plné zuby. Ak sa mi nezačne vyhýbať, tak na to škaredo doplatíš, to mi môžeš veriť,“ povedala temne a uvedomovala si, že teraz mohla vyznieť naozaj hrozivo a nebezpečne. Ako smrťožrút.
Nečakala, kým na to Black nejako zareaguje a odišla von rýchlosťou blesku. No Sirius také niečo ani nemal v úmysle. Ešte stále bol ohúrený. Jej oči! Nikdy nemali typickú farbu. Vždy boli hnedé s nádychom do ružova. Niekedy si dokonca myslel, že sú bordové. A teraz, keď ju tak rozzúril, jasne v nich videl tmavoružové iskry.
Neraz rozmýšľal nad tým, ako je možné, že majú takú farbu. Veď žiadny človek ich nemá také. No ona áno.
Amy vpadla na ženskú toaletu a zavrela sa do kabínky. Sklopila dekel a vyčerpane si naň sadla. Toto sa jej ešte nestalo. Nikdy sa ešte takto veľmi nerozčúlila. Po tvári jej stieklo pár sĺz od vyčerpania a bolesti. Celé telo mala ako v ohni...no v jej prípade to bolo skôr doslova. Ak tú energiu nemohla vypustiť von, zožierala ju zvnútra.
Nahlas zaskučala a kŕčovito zovrela kľučku na dverách, ktorá bola jediná poruke.
No tak Amy, ty to zvládneš. Len vydrž a ono to prejde. Vravela si v duchu a zatínala zuby. Trvalo snáď ešte pol hodinu, kým bolesť ustala a ona sa trochu pozviechala.
Vyšla z kabínky a umyla si tvár. Keď na seba pozerala v zrkadle, povzdychla si. Vyzerala, ako keby prekonala minimálne zápal pľúc. Nezdravo bledá, strhaná tvár a jemné kruhy pod očami.
Ale čo mala robiť? Musela to nejako zastaviť. Napriek všetkému mu nechcela ublížiť. To nemala nikdy v úmysle. Ale takmer sa jej to podarilo. Och bože! Ako by to skončilo, keby to nedokázala zaraziť? Keby bola iba o niečo slabšia? Zrejme by ho zabila.
„Amy!“ kričal na ňu Regulus z druhej strany chodby a rýchlo k nej kráčal. Amy za sebou zavrela dvere toaliet a otočila sa k nemu.
„Kde si bola? Už dobrú hodinu ťa niet,“ hovoril jej takmer vyčítavo.
„Necítila som sa dobre. Myslím, že na mňa lezie nejaká choroba,“ zaklamala a kráčala k ich kupé.
„Och, dúfam, že to nie je nič vážne.“ Amy začudovane zdvihla obočie. To nevyzeralo ako zdvorilostná fráza. A ako to vedela? Jednoducho. Slizolinčania nepokladajú za nutné niečo také používať.
„Určite nie,“ zamrmlala a vošla do ich kupé, kde sedeli len Cissa a Lucius. Bella tam nebola. Amy si sadla na svoje miesto a oprela hlavu o sedadlo. Tak rada by spala. Teraz potrebovala hlavne odpočinok, lebo inak nebude znova fit.
„Amy, vstávaj!“ povedal Regulus, ktorý si skladal kufor z prepážky nad sedadlom. Amy si pretrela oči. Cítila sa snáď unavenejšia, než pred tým. Vzala do ruky kufor a pobrala sa von. Tam nastúpili do koča, ktorý ich odviezol na Rokfort.
Vo Veľkej sieni si sadla vedľa Sally a Miriam, jej spolubývajúcich. Väčšina dievčat boli v izbe po piatich, no oni tri vraj vystali a mladšie žiačky k nim už nedávali.
Úvodný príhovor doslova pretrpela a zaraďovanie prvákov bolo niečo podobné. Od rána nejedla, ani vo vlaku si nič nedala, lebo spala a ešte k tomu ten incident s Blackom. Bola taká hladná, že by pokojne zjedla aj svoj vlastný habit. A keď sa pred nimi na stoloch konečne objavilo všakovaké jedlo, okamžite sa do neho pustila.