Od začiatku školského roka prešiel už týždeň a Amy bola znova vo svojej koži. Na hodinách ich už začínali dusiť, no ona to nejako nevnímala. Celý týždeň mala povznesenú náladu a to iba preto, že tu nebol jej otec a ona ho nemusela počúvať. A navyše, zdalo sa, že Black sa jej naozaj vyhýba, lebo za celý týždeň ho stretávala iba na hodinách a vo Veľkej sieni, a to jej nepovedal ani pol slova.  Jednoducho idylka. Ale ako to už býva, každá rozprávka má svoj koniec a ten mala aj táto.

Lucius sa jej totižto začal, najprv nenápadne no potom celkom otvorene, pýtať na Temného Pána. Dával jej rôzne otázky na ktoré musela odpovedať tak, ako to od nej očakával. Ale cítila, ako sa jej snaží dostať do hlavy. Takže odpovede mu zrejme nestačili. No v legilimencii bol pomerne chabý a Amy sa vedela veľmi dobre brániť. Nie, že by oklumenciu až tak veľmi potrebovala. Skúšala to niekoľko ráz doma a napodiv jej to išlo bez problémov. A potom zistila, že sa jej to môže hodiť. Hoci sa stalo iba párkrát, že sa jej otec pokúšal čítať myšlienky, vždy narazil na pevnú bariéru. Nechápala, prečo jej to ide tak ľahko, keď iní sa to učia roky, ale jednoducho to tak bolo a ona to ďalej neriešila.

„Máš už úlohu z dejín mágie?“ spýtala sa Sally a vyťahovala zo skrine nejaké oblečenie. Amy rozvalená na posteli, iba prikývla hlavou.

„Ty sa máš. Mne sa strašne nechce,“ zafňukala a ďalej sa venovala svojej práci. Vôbec nevyzerala, že si tú úlohu mieni napísať.

Amy sa oprela o peľasť drevenej postele a rukou pohladila tmavofialové saténové obliečky. Zelená farba sa jej nikdy nepáčila a tak ich jednoduchým kúzlom premaľovala.

„Idete už na večeru?“ Objavila sa vo dverách čiernovlasá hlava Miriam, a potom sa k nej pripojilo aj jej telo.

„Hm,“ zamrmlala Amy a Sally tiež prikývla. Spolu prišli do Veľkej siene, kde sa začali sa napchávať.  Boli tam sotva desať minút, keď zrazu do siene vletela veľká čierna sova, ktorá bola netypická práve svojou farbou, a pristála tesne pred Amyným tanierom.

Tá prekvapene odviazala lístok a sova odletela. Vedela od koho je ten list, pretože takúto sovu má len jeden človek, ktorého poznala. Jej otec.

Amy sa nepatrne zachvela. Čo od nej môže chcieť? Ale určite to bude niečo súrne, keď to poslal večer. To zrejme znamenalo, že to nemôže počkať do rána.

Obozretne otvorila list a začala čítať. Netrvalo jej to dlho, lebo bol veľmi krátky.

Okamžite príď do nášho starého domu v Rokville. otec

Amyne oči sa rozšírili od prekvapenia a strachu. Čo sa stalo? Muselo to byť niečo vážne, keď ju takto zavolal.

Amy rýchlo vyskočila z lavice, až sa k nej obrátilo niekoľko hláv a utekala von zo siene. Poznala niekoľko tajných chodieb vedúcich do Rokvillu. Dokonca poznala aj jednu, o ktorej si bola istá, že ju nepozná veľa ľudí, a možno iba ona. Utekala na dievčenské záchody na prízemí a vliezla do druhej kabínky od steny. Päť krát poklopkala prútikom po tých správnych kachličkách a zjavil sa pred ňou otvor. Amy sa tento spôsob vždy veľmi podobal na to, ako sa z Dreveného kotlíka dá dostať do Šikmej uličky.

Zostúpila pár schodov a potom sa náhlila nekonečnou tmavou a vlhkou chodbou. Na jej konci sa objavili staré dvere a Amy ich potisla rukou. Ocitla sa v suteréne jednej starej budovy, kde sa hore na poschodí nachádzali byty. Ale pivnicu tu nikto nikdy nepoužíval a tak sa ani nikto nedozvedel o tomto priechode.

Amy vyšla z budovy, prešla niekoľko uličiek a zastala pred starým dvojposchodovým domom. Vstúpila dnu a poobzerala sa.

„Otec!“ zakričala a načúvala tichu v miestnosti. Chvíľu sa nič nedialo, no potom začula podozrivý šuchot.

„Amy!“ Najprv si myslela, že sa jej to iba zdalo, no keď svoje meno začula po druhý raz, bola si istá, že tam je.

„Otec?! Kde si?“ zvolala a kým čakala na odpoveď, kráčala halou hlbšie do domu.

„V obývačke.“ Jeho hlas znel podozrivo slabo, čo si Amy vedela vysvetliť iba jediným - je zranený.

Keď vstúpila do veľkej, no takmer prázdnej a časom poznačenej obývacej izby, jej domnienka sa iba potvrdila. Jej otec bol zvalený na starej čiernej pohovke, jedinom nábytku v miestnosti.

„Čo je ti?“ spýtala sa, keď sa k nemu priblížila. Iba zachrčal niečo v odpoveď a tak sa k nemu naklonila. Jednou rukou si držal krk a až teraz si uvedomila, že na nej má nejakú tekutinu až podozrivo sa ponášajúcu na krv. Amy sa mu snažila odsunúť ruku zo zraneného miesta, no nepovolil, hoci to vyzeralo, že na to musel vynaložiť značnú časť sily, ktorá mu ešte zostala.

„Nie! Zasiahol tepnu.“ Tak toto vysvetľovalo, prečo sa tak vzpieral. „Je to rezná rana.“

„Ak chceš, aby som ti to uzdravila, musíš dať tú ruku preč.“ Richard urobil, čo vravela, lebo si bol vedomí toho, že má pravdu. On sám to nemohol urobiť. Nemienil experimentovať s vlastným krkom. Ak by sa nebol trafil, mohlo by to dopadnúť veľmi zle. A okrem toho, stratil toľko krvi, že na to už jednoducho nemal síl.

Amy jedným ráznym „Episkey!“ zacelila ranu na jeho krku a vyčistila mu pokožku v jej okolí. Richard bol stále veľmi oslabený stratou krvi, no musel sa nejako dostať domov. Amy by trvalo večnosť, kým by spravila elixír na doplnenie krvi a okrem toho, nemala na to ani potrebné prísady.

No problém bol v tom, ako to urobiť. V dome síce bol krb, ale nemala hop-šup prášok. Premiestnenie v jeho stave bolo však priveľmi riskantné.

„Musím ťa dostať domov.“

„Premiestnime sa.“ Povedal to celkom presvedčivo, no Amy si tým nebola vôbec istá.

„V tvojom stave je to nebezpečné,“ upozornila, no zjavne celkom zbytočne.

„O to sa nestaraj,“ nepríjemne zavrčal a Amy pochytila zlosť. Ona mu zachráni život, robí si starosti o jeho zdravie a on jej ani nepoďakuje! A na dôvažok je k nej vrcholne nepríjemný.

„Ako sa ti to stalo? To nebolo zranenie z mágie. Musel ťa niekto porezať,“ skúsila, no pri jeho pohľade sa mimovoľne striasla. Vedela, že odpoveď nedostane. No, chcela ju? Naozaj chcela vedieť, prečo na neho čarodejník použil nôž a nie prútik? Zrejme preto, že to nebol čarodejník. A myšlienka na to, že jej otec je schopný zaútočiť na niekoho tak bezbranného, ju desila.

„Poďme.“ Vstal a schmatol ju za rameno. Hoci nerada, no premiestnila ich do ich domu v Londýne.

Prekvapilo ju, keď tam našla niekoľko ľudí, ktorých nepoznala. Keď sa zjavili v hale ich poschodového domu, vrava náhle ustala, akoby uťal. Všetky oči sa upierali na nich dvoch a, ako si Amy všimla, vo väčšine z nich sa zračili obavy, možno aj strach. Ale Amy nebola taká naivná, aby si myslela, že sa báli o jej otca. Skôr sa báli JEHO.

„Smiem vedieť, čo tu robíte, vy banda špinavých zradcov?“ zahrmel jej otec a už sa jej ten hlas vôbec nezdal taký slabý ako pred tým, hoci žiaden elixír ešte nevypil.

„Richard, my...,“ ozval sa jeden zrejme z tých smelších, no pri výraze jej otca radšej zmĺkol.

„Marisa, prines mi elixír na doplnenie krvi,“ vydal rozkaz svojej manželke, ktorá sa ihneď ponáhľala do pracovne.

„Vy sprostí idoti! Ako ste sa opovážili tak zbabelo utiecť?!“ Amy až myklo, keď sa jej otec z ničoho nič rozkričal a intenzita jeho hlasu jej spôsobovala na tele zimomriavky. „Moja dcéra má len sedemnásť a mala viac odvahy ako vy všetci dohromady.“ Tým ohúril všetkých prítomných vrátane nej samej. Ona predsa nič neurobila! To jednoduché kúzlo, ktoré použila, by zvládol snáď aj úplný analfabet. Tak o čom to trepe?

„Zachránila mi život!“ zvolal a Amy sa zrazu cítila nesvoja. Všetky oči sa upierali na ňu a čakali, ako zareaguje. Ale ona nemala najmenšiu chuť niečo hovoriť. Chcela sa iba vrátiť do školy. „A preto,“ Richard sa obrátil na svoju dcéru a pozrel jej pevne do jej netypických hnedo-ružových očí, “viem, že máš len sedemnásť, no dnes si ma presvedčila, že si hodná toho, aby sme ťa prijali medzi seba.“ Amy navrela v hrdle hrča. Tak preto to povedal! Preto klamal! Chcel iba nejakú zámienku, aby jej mohol pred všetkými navrhnúť, aby sa stala smťožrútkou a príhodne k tomu udal aj dôvod.  

Zrazu nevedela, čo urobiť. Vždy ho tvrdohlavo odmietala. No teraz, keď tam pred ňou stálo zo desať smrťožrútov, a ona nepochybovala, že nimi boli, ovládol ju nepríjemný strach. Strach z toho, čo by sa stalo, keby povedala nie. Rozhodla sa teda pre trochu vyhýbavú a nanajvýš diplomatickú odpoveď.

„Poznáš môj názor,“ tajomne mu odvetila a videla, ako jej otec stisol pery. Trochu sa k nej naklonil a tak, aby to nik nepočul, jej zašeptal do ucha: “Ty sa nazdávaš, že ti dávam na výber?“

Mala chuť plakať. Plakať a kričať...jednoducho poriadne vyvádzať, prípadne aj niečo rozbiť z tej bezmocnosti, čo náhle pocítila. Naozaj bola iba bábka v rukách svojho otca? Naozaj nedokázala povedať nie?

„Dám ti vedieť,“ ticho mu odpovedala a ani na neho nepozrela. Bála sa mu zahľadieť do očí, lebo vedela, čo tam bude. A to ju desilo. Potom sa rýchlo premiestnila späť do ich starého domu. Odtiaľ išla do panelákovej budovy, kde sa skrýval vchod do tajnej chodby a vstúpila do nej. Kráčala dlho, lebo išla pomaly. Keď sa priblížila ku dverám na dievčenské záchody, zastala. Nechcela sa vrátiť späť, ešte nie. Oprela sa o stenu a vyčerpane zavrela oči.

Na druhý deň sa zobudila celkom zničená. Necítila sa dobre ani po fyzickej, ani po psychickej stránke. Bolo jej zle z toho, čo sa včera stalo v ich londýnskom dome. A bála sa. Polovicu noci  sa prehadzovala na posteli a tú druhú ju trápili nepríjemné a desivé sny. Nečudo, že mala takmer priesvitnú pleť a kruhy pod očami. Jej nezdravý výzor vzbudil pozornosť pár jej spolužiakov, no nikto sa priveľmi nevzrušoval. Až na jednu osobu.

„Amy, vyzeráš hrozne,“ začula, len čo sa objavila na raňajkách a oproti nej si sadol Lucius. Amy mlčala, nemala na to čo povedať. „Počul som o tom, čo sa včera stalo.“ Veľavýznamne na ňu uprel mrazivé modrosivé oči a zrejme od nej čakal nejakú reakciu.

Ona iba pokrčila plecami, čím sa mu snažila dať najavo, že sa o tom nemieni rozprávať.

„Vraj si zachránila otca. Finley vravel, že ste bojovali proti niekoľkým čarodejníkom a vraj si ich pár dostala. Tvoj otec povedal, že to bol veľmi slušný výkon.“ Amy nebadateľne zalapala po vzduchu. Tak toto im natáral?! Ten klamársky intrigán! A ešte z nej robil aj vrahyňu.

Lucius ju prepaľoval skúmavým pohľadom. Dúfal, že mu povie niečo viac alebo mu to aspoň vyvráti, či potvrdí. No ona bola ticho. Tak teda pokračoval. „Finley sa tiež zmienil, že tvoj otec sa neoficiálne vyjadril, že sa čoskoro budeš uchádzať o členstvo.“ Pojem členstvo jej v tomto spojení pripadalo až smiešne. Ale stále zaryto mlčala. Prečo by mu mala niečo hovoriť? Chcela na to zabudnúť.

„Len mi nie je jasné, prečo si sa hneď vyparila. A čo malo znamenať to tvoje ´poznáš môj názor´?“

Toto už bolo na Amy priveľa. Doteraz iba dusila ten hnev v sebe, no teraz sa ho už ani nesnažila potlačiť, či aspoň zmierniť. Ako si dovoľuje starať sa do jej vecí?! Z lavice vstala tak rýchlo, že pár ľudí v jej tesnej blízkosti sa od úľaku strhlo. Bola si vedomá, že Veľká sieň je plná, pretože v tento čas tam bolo vždy najviac ľudí, no nedbala na to. Nahla sa k sediacemu a prekvapenému Luciusovi.

„Čo je teba do toho? Kto ti dal právo vypytovať sa ma na to? Varujem ťa Lucius, nepleť sa do mojich vecí, lebo to oľutuješ.“ Na zvuk mierne zvýšeného hlasu sa na ňu uprelo niekoľko párov očí. Uvedomovala si, že vzbudila neželanú pozornosť, no nedokázala to zastaviť. Rýchlo preliezla cez lavicu, nechala nedojedené raňajky tak a pobrala sa preč. Musí sa čo najrýchlejšie upokojiť.

„Videl si to?“ James sa začudovane pozeral po odchádzajúcej slizolinčanke a strčil si ďalšie sústo praženice do úst.

„Hej,“ zamrmlal Sirius a svojím modrošedým pohľadom ju sprevádzal až kým sa jej tmavohnedá hriva nestratila za dverami.

„Bolo to čudné, nie?“ zamyslene nadhodil Remus, čím na seba pritiahol pozornosť oboch jeho priateľov.

„Čo si myslíte, že to bolo?“ spýtal sa James a zvedavo si prezeral Luciusov nahnevaný a prekvapený výraz.

„Zrejme malá roztržka medzi smrťožrútmi,“ nepríjemne sa zachichotal Peter Petigrew a Sirius sa na pri tom vyhlásení nepatrne zamračil.